Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

ÚVOD DO ZELENEJ POLITIKY (AJ) V PRÁVNYCH KONOTÁCIÁCH NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    24.01.2012doc. JUDr. PhDr. Peter Potasch PhD.
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač
    INTRODUCTION INTO THE TOPIC OF GREEN POLITICS
    (ALSO) IN LEGAL CONNOTATIONS

    JUDR. PHDR. PETER POTASCH, PHD.
    PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA – FAKULTA PRÁVA
    TOMÁŠIKOVA 20, 821 02 BRATISLAVA
    E-MAIL: PETER.POTASCH@UNINOVA.SK
    KĽÚČOVÉ SLOVÁ: 
    environmentálna politika, politika, ekopolitika, realos, fundis, ekosocializmus, ekofeminizmus, sociálny liberalizmus, demokratickí socialisti, revolučný socializmus, zelení anarchisti

    KEY WORDS: 
    environmental policy, policy, politics, ecopolitics, realos, fundis, ecosocialism, ecofeminism, social liberalism, democratic socialism, revolutionary socialism, green anarchists

    ABSTRAKT:
    Autor sa v príspevku venuje niektorým rozmerom environmentálnej politiky, ich základným znakom a aplikovateľnosti v bežnom spoločenskom a štandardnom prostredí, a to aj v rámci práva. V úvode príspevku poskytuje krátky úvod do vzniku a vývoja zelenej politiky v európskom, resp. globálnom meradle. Poukazuje na vznik a činnosť prvých environmentálnych aktérov – politických aj nepolitických. Autor skúma tiež niektoré politické prúdy z pohľadu ochrany životného prostredia. Jednotlivé smery analyzuje, sociálnych, hospodárskych aj právnych hľadísk.

    SUMMARY/ABSTRACT:
    Within this article the author focuses on some issue of environmental politics, their basic features and applicability within standardised social communities and countries, including their legal systems. In the first part of the article, the author provides a brief introduction into the evolution and development of green politics from the global and European perspective. At the same time, he points out some of the political and non-political actors of green policies. Nevertheless, the author mentions some political schools from the perspective of protection of environment. Selected political schools are analysed from the point of social and economic perspectives but also from the perspectives of law.

    ÚVOD

    V súvislosti s nástrojmi na presadzovanie svojich záujmov, v počiatkoch svojej existencie environmentalisti „bojovali“ prostriedkami nezvyčajnými[1]. Často išlo o priame protesty aktivistov až násilné činy, ktorými chceli upriamiť pozornosť príslušných subjektov na negatívne environmentálne reálie sveta. Ďalej išlo o intelektuálnejší stupeň presadzovania environmentálnych záujmov, a to napríklad v podobe vzdelávania, klasický politický lobbying na úrovni politických špičiek a pod. V neposlednom rade sa často samotní environmentalisti snažili o poskytnutie akýchsi vzorov a príkladov fungovania spoločnosti v prospech životného prostredia. Takéto projekty zahŕňali napríklad: recykláciu, inštitút „zeleného spotrebiteľa“ a napr. zakladanie vlastných eko-komunít (tzv. sebestačné farmy a pod.).

    V súvislosti s volebnými a politickými stratégiami environmentalistov, išlo najmä o nominovanie politikov – environmentalistov, resp. o zakladanie „zelených“ politických strán. Ich základným cieľom malo byť, samozrejme to, aby sa stali členmi vlády a aby takto mohli ovplyvňovať praktickú environmentálnu politiku. Prvé „zelené“ politické strany vznikli na Novom Zélande (tzv. „Strana hodnôt“)[2] a „Spoločnosť zjednotenej/jednotnej Tazmánie“[3], ktoré vznikli v 70. rokoch minulého storočia. Prvým explicitne „zeleným“ poslancom, ktorý bol zvolený do zákonodarného zboru bol jeden poslanec vo Švajčiarsku (1979)[4]  a o dva roky, t.j. v roku 1981 štyria „explicitne zelení“ politici boli zvolení do zákonodarného zboru Belgicka. Zelené strany postupne vznikali napr. aj v bývalom „Východnom bloku“, resp. v Sovietskom zväze, kde v niektorých prípadoch zohrávali dôležitú úlohu aj pri páde komunistického režimu. Postavenie zelených strán však po krátkej eufórii začína slabnúť. Ekologické strany vo východnej časti svetadielu stoja na okraji politického spektra. Ich dočasný úspech po páde Berlínskeho múru neodrážal hlbšie zakorenené ideologické hodnoty v spoločenskom vedomí. Bol skôr prejavom dočasného konjunkturalizmu a účelovosti.[5]  Strany environmentálneho „typu“ – aj keď s menším politickým úspechom – fungujú aj v Ázii, Južnej Amerike a Afrike.

    Politicky najúspešnejšou zelenou stranou je s veľkou pravdepodobnosťou nemecká Strana zelených, ktorá bola založená v roku 1980[6]. Aj keď v roku svojho vzniku sa jej nepodarilo dostať do Bundestagu (parlamentu), v roku 1983 už získala 5.3 % odovzdaných hlasov (a získala tak 27 kresiel v Budenstagu). V roku 1987 to už bolo 8.4 % odovzdaných hlasov. Menší úspech mala strana v roku 1990, avšak v roku 1998 vytvorila koalíciu[7] so Sociálnodemokratickou stranou a vtedajší predseda Strany zelených – Joschka Fischer – sa stal spolkovým ministrom zahraničných vecí. Strany zelených mali relatívne veľký úspech aj v iných štátoch (najmä v posledných dvoch desaťročiach dvadsiateho storočia), pričom tento úspech bol niekedy evidentný aj na úrovni komunálnej politiky (starostom Dublinu aj Ríma boli reprezentanti za stranu zelených).

    Aj keď strany zelených začínajú mať čoraz väčší politický hlas v širšom spektre tém, ich prioritným záujmom je naďalej životné prostredie, resp. jeho ochrana. Ak boli menovaní/zvolení zástupcovia zelených do funkcií exekutívy, v rámci vedenia daného rezortu sa snažia, resp. snažili o premietnutie environmentálnych hodnôt aj do rezortov, v ktorých by sa to mohlo javiť na prvý pohľad irelevantným (napr. obrana, ekonomika a pod.).

    Napriek veľkému významu strán zelených, „praví“ environmentalisti často napádajú politické strany, ktorých agenda síce je „zelená“, avšak v rámci politických kompromisov často dochádza ku zmenám ich pôvodných priorít, resp. k takým úpravám zelených politík, ktoré už predstavujú len zlomok toho, čo mala strana pôvodne určené ako svoj program. Tento fenomén bol evidentný práve v nemeckej Strane zelených, kde po takomto rozkole v strane vznikli dve frakcie – tzv. realos (realisti), ktorí brali na vedomie, že kvôli dosiahnutiu aspoň niektorých cieľov, je potrebné za účelom vytvorenia koalície, niektoré ciele a misie modifikovať a tzv. fundis (fundamentalisti), ktorí trvali na tom, že strana by nemala ustupovať a robiť kompromisy, a to ani v prípade, ak by to mohlo viesť k aspoň parciálnym úspechom environmentálnej politiky tejto strany. Obdobný fenomén je badateľný aj v Anglicku, kde sa síce Strana zelených nedostala do britského parlamentu, ale bola úspešná na lokálnej úrovni a v roku 1989 strana získala 15% hlasov v rámci volieb do Európskeho parlamentu. V rámci tejto strany podľa „nemeckého vzoru“ fungovali tzv. elektoralisti (považovali za úspech výsledok vo voľbách) a tzv. radikáli (ktorí sa naďalej pridržiavali základných principiálnych hodnôt).

    V druhej polovici 80-tych rokov sa environmentalizmus stal silným prúdom, a to nielen v politickej rovine. Spoločnosti a organizácie typu Priatelia Zeme, Greenpeace a „World Wildlife Fund“ sa presadzovali v rôznych krajinách, kde si zakladali miestne pobočky. Samozrejme, tieto pobočky plnili doplnkovú funkciu vo vzťahu k centrálam týchto organizácií, ktoré aj dodnes zohrávajú dôležitú úlohu v rámci lobbyingu.

    Práve vďaka silnejúcemu charakteru environmentalizmu, veľký priestor začína získavať medzinárodno-politický a právny rozmer environmentalizmu v podobe medzinárodných dohôd a dohovorov. Aj keď je nepochybné, že určité pokusy tohto druhu boli už v 60-tych rokoch minulého storočia, tieto však spravidla mali len bilaterálny charakter. V roku 1972 sa v Štokholme konala Konferencia o životnom prostredí (pod záštitou Organizácie spojených národov) a práve táto konferencia bola východiskovým bodom pre prijímanie väčšieho množstva multilaterálnych aktov (s rôznymi stupňami záväznosti) – napr. v nasledovných oblastiach: nakladanie s nebezpečným odpadom – vrátane jadrového, obchodovanie s ohrozenými druhmi živočíchov a rastlín, a i. Posun vpred znamenala aj konferencia v Rio de Janeiro (opäť na pôde Organizácie spojených národov), ktorej sa zúčastnilo viac ako 180 delegátov z rôznych krajín sveta.

    V 21. storočí sa environmentalizmus popri klasických problémoch začína venovať relatívne novým inštitútom najmä negatívnym dopadom na životné prostredie v dôsledku ekonomickej činnosti (turizmu, obchodu, finančných investícií), ale napr. aj z titulu vedenia vojen. Je veľký predpoklad, že v 21. storočí budú environmentalisti a ich organizácie naďalej zintenzívňovať spoluprácu s inými organizáciami podobného charakteru (napr. organizácie na ochranu ľudských práv a i.), ale tiež s nadnárodnými spoločnosťami a pod.

    POLITICKÉ PRÚDY - SMERY V KONTEXTE ENVIRONMENTALIZMU

    Zelení považujú za jeden zo svojich základných princípov to, že sa neradi zaraďujú k lavici, pravici a ani stredu. Tvrdia, že sú nad politikou, resp. že sú mimo nej[8]. Dokonca niektorí zelení tvrdia, že dnes je z ich pohľadu politické spektrum nie o ľavicových, pravicových a stredových stranách, ale o stranách „sivých“ (nezelených) a zelených[9].

    Najčastejšie patria zelení ku skupine „liberálov“ alebo ku skupine „sociálnych demokratov“, neraz dokonca čerpajú z oboch menovaných smerov. Kým na jednej strane hlásajú, že sociálne zmeny musia vzísť od jednotlivcov (liberalistický prístup), na strane druhej deklarujú, že zmeny musia nastať aj v ekonomickej štruktúre spoločnosti (sociálna demokracia). Kapitalizmus ako taký neodmietajú, dokonca sú zelení za určitú formu nepásovej – nemasívnej výroby (liberáli), avšak sociálne potreby a kvalitu životného prostredia pozdvihujú nad motív zisku (sociálna demokracia). Zelení sa domnievajú, že štát by mal mať silné postavenie (sociálna demokracia), pri napomáhaní tomu, aby jednotlivci mohli viac plniť svoje úlohy na tomto úseku (liberáli). Takéto vnímanie postavenie štátu odlišuje hlavný prúd environmentalistov od tzv. ekoanarachizmu, avšak súčasne takéto pozdvihovanie prirodzených zákonov a ekologických princípov ich odlišuje od klasických liberálov a socialistov, čo ešte niekedy podčiarkujú vyvolávaním radikálnych zmien[10] .

    Ekocentrizmus vníma sociálnu spravodlivosť ako súčasť spravodlivosti v širšom zmysle. Technológie neodmietajú, ale tieto musia byť primerané a demokratické a súčasne musia byť šetrné k životnému prostrediu. Racionalizmus, ktorý uznávajú liberáli aj sociálni demokrati, musí byť v rovnováhe s emocionálnym a intuitívnym vnímaním sveta. Zelení súčasne zastávajú názor, že demokracia a práva jednotlivca sú v spoločnosti kľúčové, pričom tieto práva by mali byť rozšírené aj na iné živočíchy, javy pod. (hodnota liberálov), avšak akceptujú aj dôležitosť spoločnosti ako celku a jej častí, čo je hodnota vlastná pre sociálnu demokraciu.

    Okrem hlavného prúdu environmentalizmu, je však potrebné spomenúť aj radikálny environmentalizmus, ktorý je najčastejšie ovplyvnený anarchizmom. Radikálny environmentalizmus zahŕňa také subsystémy, akými sú napr. ekoanarachisti, ekofeministi, ale aj ekopacifisti.

    V nasledovnom výklade poskytneme aspoň čiastočný obraz vnímania zelených hodnôt rôznymi politickými prúdmi/smermi, resp. poukážeme na niektoré nástroje, ktoré pri dosahovaní svojich cieľov používajú[11]:
    • tradičný konzervativizmus – (radikálny smer[12]) – najlepším spôsobom na ochranu životného prostredia je zavedenie osvieteneckého osobného vlastníctva a aj samotné hranice, ktoré životné prostredie má. Sú zástancami anti-industrionalizmu, t.j. tvrdia, že ľudské spoločnosti by mali existovať po vzore ekosystémov – mali by byť relatívne stabilné a mali by sa meniť pomaly. Uznávajú rôznorodosť, avšak hierarchické usporiadanie, resp. štruktúry sú akceptovateľné, ak sú prepojené vzájomne a spoločne akceptovanými hodnotami. Rodina (v širšom zmysle) je najdôležitejšou zložkou spoločnosti. Uznávajú kmeňový spôsob života a emocionálne vnímanie sveta (často žiadajú „návrat do minulosti“.
    • trhoví liberáli – umiernené krídlo[13] – reformisti – environmentálne problémy, najmä nedostatok zdrojov/surovín a znečisťovanie, vyrieši slobodný/voľný trh v spolupráci s vedou a technológiou. Ak dôjde k obmedzeniu alebo strate prírodných zdrojov; v prípade, ak o to bude záujem, trh poskytne alternatívy. Neakceptujú myšlienku „preľudnenia“ sveta – tvrdia, že ľudstvo (ľudia) sú zdrojom/prameňom možností. Kapitalizmus môže účinne bojovať s environmentálnymi problémami. Domnievajú sa, že správanie spotrebiteľov – ich dopyt po ekovýrobkoch – ovplyvní procesy, ktorými sa výrobcovia budú riadiť.
    • sociálni liberáli (welfare liberals) – umiernené krídlo/reformisti – Riešenie problémov vidia v riadenej trhovej ekonomike a súkromnom vlastníctve. Žiadajú reformu práva a zdaňovania za účelom riešenie environmentálnych problémov. Problémy môže napomôcť riešiť aj regulovaný subjektívny záujem, ktorý bude sledovať záujem spoločnosti ako celku. Rovnako ako trhoví liberáli, aj oni uznávajú postavenie spotrebiteľa v režime a veľkú úlohu pripisujú nátlakovým skupinám v rámci parlamentnej demokracie.
    • demokratickí socialisti (democratic socialists) – sociálni demokrati[14] – umiernené krídlo/reformisti – Volajú po decentralizovanom socializme a silnom postavení samosprávy. Riešenie vidia v kombinácii nástrojov: trhu a parlamentnej demokracie, avšak so silnou kontrolou kapitalizmu, resp. jej prejavov. Veľkú úlohu pripisujú robotníkom/zamestnancov a odborom a tiež štátu (na miestnej úrovni). Vlastníctvo prírodných zdrojov navrhujú v kombinovanej forme: súkromné aj verejné (štátne). Výroba by mala byť realizovaná tak, aby sa plnili potreby spoločnosti (ani viac, ani menej). Počítajú tiež s veľkou podporou štátu vo vzťahu k environmentálnym projektom (napr. hromadná verejná doprava).
    • revolučný socializmus (revolutionary socialism) – radikáli – Problémy životného prostredia pripisujú kapitalizmu, preto musí byť kapitalizmus odstránený, čo si vyžaduje revolučné zmeny, pravdepodobne vyvolané samotným zlým stavom životného prostredia. Štátu pripisujú len postavenie „prostredníka“ v rámci dosahovania stavu, kedy by vznikol „štát komunít“ (štát spoločností). Deklarujú, že konflikt medzi vrstvami – triedami v spoločnosti je nevyhnutný, nakoľko len prostredníctvom neho bude možné dosiahnuť zelený a sociálne spravodlivý svet. Chudobu aj sociálnu nespravodlivosť vnímajú ako následok environmentálnej krízy. Tento prúd má veľa spoločných znakov s anarchizmom, avšak veľký dôraz kladú na skupinové konanie.
    Okrem relatívne detailnej špecifikácie uvedenej vyššie, je však možné strany zelených posudzovať v spektre ich konvenčnosti, resp. nekonvenčnosti s klasickými politickými nástrojmi a prostriedkami. V tomto kontexte potom môžeme hovoriť o nasledovných:

    HLAVNÝ PRÚD ZELENÝCH (RADIKÁLNE CIELE, ALE UMIERNENÉ METÓDY[15])

    Do tejto skupiny patrí napr. Britská strana zelených, ale aj Priatelia Zeme a iné nátlakové skupiny. Aj keď odmietajú zaraďovanie do ľavicového alebo pravicového spektra, spravidla majú znaky demokratických socialistov (sociálnych demokratov) a sociálnych liberálov (welfare liberals). Dôraz kladú na jednotlivca a na jeho potrebu prehodnotenia svojich hodnôt, životného štýlu a spotrebiteľských návykov. Akceptujú bioetiku, utopizmus a hranice rastu.

    Vyzývajú k životnému štýlu dobrovoľnej jednoduchosti. Navrhujú tiež zmenu socio-ekonomickej štruktúry, vrátane upustenia od „priemyselnej spoločnosti“. Pre potreby životného prostredia akceptujú kapitalizmus malého formátu, avšak v rámci ktorého dosiahnutie zisku nie je hlavným motívom. Štátu pripisujú dôležitú úlohu, avšak nie na centrálnej úrovni. Hlavne v režime hlbokej ekológie, vnímajú prírodu (životné prostredie) cez duchovnú prizmu, až romanticky.

    Pre tzv. hlavný prúd zelenej politiky je preto možné uviesť, že zaradenie do pravo-ľavého spektra je z ich strany neakceptovateľné a podľa ich názoru aj objektívne nemožné. Tvrdia, že ciele zelenej politiky presahujú rámec jedného volebného obdobia a zameriavajú sa na dlhodobé časové horizonty, čo sa odvíja najmä od nasledovných skutočností:
    • ľavicové aj pravicové ideológie predpokladajú nekonečný rast hospodárstva, pričom tento rast má za následok neustály rast materiálovej a energetickej spotreby. Nekonečný hospodársky rast nie je možný, pretože prírodné zdroje prírody sú limitované. Zelení často aktívne vystupujú proti premisám, že prírodné zdroje sú „zadarmo“ a že ich čerpanie je „neobmedzené“;
    • hlavný prúd zelených tiež tvrdí, že dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja je tiež riešením na odvrátenie globálnej ekologickej katastrofy a krízy;
    • zelení do veľkej miery stavajú svoju politickú rétoriku na tom, že zásada trvalo udržateľného rozvoja by mala poskytnúť riešenie všetkých problémov spoločnosti, a to tak, že súčasne pri tom budú rešpektované záujmy environmentálne, sociálne a ekonomické. Ako je už všeobecne známe, podstata trvalo udržateľného rozvoja je založená na predpoklade, že dosiahnutím tohto stavu, kvalita života budúcich generácií sa oproti kvalite súčasnej generácie nezhorší, resp. že sa zlepší.
      Trvalo udržateľný rozvoj pritom stavia na troch elementoch:
    1. ekonomickej udržateľnosti – záujmy jednotlivých subjektov by mali byť rozumne vyvažované a mal by byť definovaný aj záujem celku,
    2. ekologická udržateľnosť – šetrné využívanie prírodných zdrojov a energií, tak aby nebola narušená budúca stabilita ekosystému,
    3. sociálna udržateľnosť – uspokojovanie potrieb všetkých členov ľudského spoločenstva, a to tak potrieb materiálnych, ako aj imateriálnych a ďalej tak, aby bolo zachované ich právo na spravodlivú distribúciu zdrojov[16].

    ZELENÍ ANARACHISTI A EKOFEMINISTI (RADIKÁLNE CIELE A AJ RADIKÁLNE METÓDY[17])

    Odmietajú štát ako taký, politiku, parlamentnú demokraciu aj kapitalizmus. Deklarujú, že ľudia majú zodpovednosť a aj moc nad sebou samými. Jednotlivcovi pripisujú veľký význam, ale vnímajú ho najmä v kontexte spoločností (menších spoločností). Sú za decentralizovanú demokraciu a hospodárstvo, podporujú spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov/nástrojov a prerozdeľovanie statkov potreby reálnej potreby ľudí. Spoločnosť by – podľa ich názoru - mala spontánne vstupovať do vecí verejných – vrátane environmentálnych. Sú za nehierarchické usporiadanie spoločnosti a nepriamu demokraciu. Sú tiež zástancami bioregionalizmu.

    ZÁVER

    V príspevku sme sa snažili poskytnúť základný úvod do „problematiky“ zelenej politiky s právnymi konotáciami. Osobitne pritom poukazujeme na subsystémy zelenej politiky, resp. jej prúdov, a to poukazujúc na spoločné, ako aj špecifické znaky toho-ktorého smeru.

    Príspevok vo svojej podstate, samozrejme, rieši aj vznik zelenej politiky ako takej a skúma na vybrané elementy časovej osi formovania environmentálnej politiky, a to od najmenej formalizovaných (voľne združenia, záujmové skupiny) až po formálnoprávne inštitucionalizované režimy (najmä v podobe politických strán).

    V závere príspevku poskytujeme politicko-právne rozmery jednotlivých smerov zelenej politiky, pričom sa akcentuje najmä skutočnosť, že niektoré z nich nemajú extremistický, resp. radikálny charakter, a preto sú v plnom rozsahu alebo aspoň v modifikovanej podobe aplikovateľné aj v Slovenskej republike, ktorá napriek tomu, že má v portfóliu na jej území pôsobiacich politických strán aj typické zelené strany, vo väčšej miere sa tieto zatiaľ neprejavili. Toto platí tak pre sféru politickú, ako aj pre sféru právnu.

    Zelené témy sa do slovenskej politickej a tým aj právnej roviny dostávajú nepriamo a len ako marginalizovaná agenda politických strán s inou hlavnou politickou orientáciou.

    Právne predpisy zeleného charakteru sa do právneho poriadku Slovenskej republiky dostávajú primárne cez implementačné procesy, a to buď na európskej úrovni, alebo v režime medzinárodného práva verejného. 

    Poznámky pod čiarou:
    1. Porovnaj: TÓTH, R. 2007 Politické strany. Bratislava: SMARAGD, 2007, str. 118, ISBN 978-80-89063-19-2.^
    2. Strana vznikla v máji roku 1972. ^
    3. Strana vznikla v marci roku 1972 a bola prvou zelenou stranou na svete. I napriek tejto skutočnosti sa často ako prvá označuje zelená strana, ktorá vznikla v Nemecku, pričom však táto - paradoxne - nebola prvou ani v Európe. ^
    4. Relatívny úspech zelených však vyvolal protireakciu. Vo švajčiarskom parlamente sa objavila Strana automobilistov Švajčiarska. K tomu viď: KRNO, S. Politické strany v Európe - IN Tóth, P. – Horváth, P. – Brhlíková, R. – Krno, S. – Dřízová, E. Úvod do politických vied. Bratislava: SMARAGD, 2008, ISBN 978-80-89063-20-8.^
    5. KRNO, S. Politické strany v Európe IN Tóth, P. – Horváth, P. – Brhlíková, R. – Krno, S. – Dřízová, E. Úvod do politických vied. Bratislava: SMARAGD, 2008, str. 166, ISBN 978-80-89063-20-8.^
    6. Táto strana však nebola prvou zelenou stranou v Európe. Prvou zelenou stranou v Európa bola Ekologická strana, ktorá vznikla v roku 1973 v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska.^
    7. Prvou zelenou stranou, ktorá v Európe bola členom vlády na celoštátnej úrovni bola fínska Zelená liga, ktorej sa to podarilo v roku 1995. ^
    8. Politiku je potrebné v tomto chápaní vnímať v užšom zmysle. ^
    9. PEPPER, D. 1996 Modern Environmentalism: An Introduction. London/New York: Routledge, 1996, str. 40, ISBN 0-415-05744-2.^
    10. PEPPER, D. 1996 Modern Environmentalism: An Introduction. London/New York: Routledge, 1996, str. 44 a nasl., ISBN 0-415-05744-2.^
    11. PEPPER, D. 1996 Modern Environmentalism: An Introduction. London/New York: Routledge, 1996, str. 42., ISBN 0-415-05744-2.^
    12. Ich cieľom je návrat ku koreňom spoločnosti a tiež jej podstatná a rýchla zmena. ^
    13. Akceptujú súčasné hospodárske reálie, avšak žiadajú jeho čiastočnú zmenu, buď nárastom alebo poklesom zásahu zo strany a prostredníctvom parlamentnej demokracie. ^
    14. Stotožňovanie demokratických socialistov a sociálnych demokratov niektorí zástupcovia prvej skupiny odmietajú s odôvodnením, že sociálna demokracia je vlastná kapitalizmu.^
    15. PEPPER, D. 1996 Modern Environmentalism: An Introduction. London/New York: Routledge, 1996, str. 24, ISBN 0-415-05744-2.^
    16. Programové vyhlásenie Strany zelených – rok 2006 (voľby do NR SR). [online] 2010 [cit. 01-02-2010], dostupnosť na internete: http://www.stranazelenych.sk/o-nas/volebny-program-2006/.^
    17. PEPPER, D. 1996 Modern Environmentalism: An Introduction. London/New York: Routledge, 1996, str. 25, ISBN 0-415-05744-2.^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia