Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Územie Štátu Izrael z pohľadu medzinárodného práva verejného [Diplomová práca] NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    25.12.2016 Michael Válek
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    ABSTRAKT

    VÁLEK, Michael: Územie Štátu Izrael z pohľadu medzinárodného práva verejného [Diplomová práca], Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, vedúci práce: prof. JUDr. Dalibor Jílek, CSc., DrSc., Bratislava, 2016, počet strán: 56.

    Obsahom práce "Územie Štátu Izrael z pohľadu medzinárodného práva verejného" je analýza vývoja územia Štátu Izrael v troch etapách - jeho vznik s ohľadom na elementy suverénneho štátu predpokladané Dohovorom z Montevidea z roku 1933 (vrátane udalostí predchádzajúcim jeho vzniku), územné zmeny v dôsledku arabsko-izraelskej vojny v rokoch 1948 - 1949 a územné zmeny v dôsledku Šesťdňovej vojny v roku 1967, s tým, že je venovaná osobitná pozornosť mestu Jeruzalem. V rámci územných zmien, ktoré nastali v dôsledku Šesťdňovej vojny je v práci venovaná aj stručná pozornosť medzinárodnej percepcii týchto zmien, pričom súčasťou tejto medzinárodnej vzorky sú OSN, Spojené štáty americké a Európska únia.

    1 Úvod

    George Bernard Shaw v jednom zo svojich diel uviedol: "V živote sú dve tragédie. Prvá je, keď nedostaneme to, po čom srdce túži, a tá druhá, keď to dostaneme." Ak by výnimka potvrdzovala pravidlo, tak Štát Izrael ňou určite nie je. Práve opačne, Štát Izrael symbolizuje praktický dôkaz tohto vyjadrenia, pretože ak existuje jeden z najkomplikovanejších a už desaťročí stále aktuálnych problémov moderného medzinárodného práva, ale tiež medzinárodných vzťahov, je to práve územie, resp. hranice Štátu Izrael (ďalej len ako "Izrael"). Základné dôvody viažuce tento gordický uzol sú dva. Tým prvým je už samotná skutočnosť, že Izrael je štátom židovským, v moderných dejinách nóvum, navyše lokalizovaný v moslimskom prostredí. Druhý dôvod vyplýva z právnej stránky, a to jednak v rozmanitosti medzinárodného práva, ktorá spočíva nielen vo formálnej právnej stránke - absencia dostatočnej kodifikácie, ale aj v stránke interpretačnej a ďalej medzinárodnou politikou a vzťahmi, ktoré formujú interpretáciu práva z pohľadu záujmov štátov či medzinárodných vládnych a nevládnych organizácií.

    Centrom záujmu politického vnímania Izraela, resp. centrom záujmu medzinárodných vzťahov, je Izrael v rámci izraelsko-palestínskeho, alebo možno lepšie povedané, palestínsko-izraelského konfliktu, no toto politické vnímanie nemožno izolovať od medzinárodného práva, pretože sú vzájomne previazané a podmienené, a to najmä v súvislosti so skutočnosťou, že izraelské hranice boli formované a vyvíjali sa v prostredí masovej migrácie vychádzajúcej z náboženského a historického pozadia, prostredí charakterizovanom ako moslimskom a s tým súvisiacimi, a súčasne najviac diskutovanými a územia meniacimi, vojnami.

    Taktiež, po stránke politickej, resp. v zmysle medzinárodných vzťahov, ktorá/ktoré, ako bolo vyššie uvedené, má priamy vplyv aj na stránku právnu, je možné vyjadriť klasickým trojpilierovým systémom[1] - náboženský, morálny a právny, ktoré spolu tvoria jeden univerzálny a všeobecne uznávaný východiskový celok.

    Prvý pilier - náboženský, ktorý sa opiera o Abrahámovho syna Izáka, predchodcu Židov a Knihu Jozue, kapitolu I. Antitéza tohto piliera moslimského obyvateľstva spočíva v tvrdení, že Izmael, tiež syn Abraháma a predchodca Arabov, má ten istý nárok a dôležitosť ako Izák, čo je ľahko spochybniteľné, keďže Izmael, na rozdiel od Izáka, bol Abrahámov potomok z konkubinátu.

    Druhý pilier - morálny, sa opiera o koniec neustáleho prenasledovania Židov a kontinuálneho antisemitského správania sa zo strany európskych krajín, ktorý dosiahol svoj vrchol počas 2. svetovej vojny. Tu antitéza spočíva v tvrdení, že moslimovia s holokaustom nemali nič spoločné, čo tiež odporuje faktom, keďže moslimská komunita (aj s jej predstaviteľom Hassan al-Bannom) bola silným prívržencom Adolfa Hitlera.

    A tretí pilier - právny, je uznanie štátu Izrael Organizáciou spojených národov, ku ktorému antitéza spočíva v tvrdení, že uznanie bolo vylobované „imperialistickým Západom."

    Napriek skutočnosti, že úmyslom tejto práce je analýza územia Izraela striktne s ohľadom na právo, je potrebné upozorniť na to, že tak ako v zmysle právnej teórie sa pramene práva delia na materiálne a formálne s tým, že formálne pramene práva sú záväzným výsledkom materiálnych prameňov, s ohľadom na špecifikum Izrael, ktoré spočíva najmä v tom, že je to prvý moderný židovský štát nachádzajúci sa v moslimskom prostredí, s čím súvisí prítomnosť intenzívneho náboženského prvku, tak aj pre kvalitné spracovanie tejto témy je potrebné, aby tieto prvky, či inak povedané špecifiká odrážala, pretože v kontexte tejto témy by poňatie z čisto materiálno-právnej stránky bolo iba politické a poňatie z čisto formálno-právnej stránky neúčelné. Inak povedané, v tejto práci sa prelínajú určité prvky (náboženské, politické a pod.), ktoré sú nevyhnutné na právny rozbor niektorých elementov územia Izraela vybrané s ohľadom na právnu relevanciu posúdenia územia Izraela a súčasne intenzitu ich právnej diskutability - nejednotnosti.

    Babylonské elementy posudzovania územia Izraela sú reflektované aj v použitých zdrojoch, medzi ktoré patrí právna literatúra a právne relevantné zdroje, vrátane rozsudkov s medzinárodným prvkom, medzinárodných dohovorov, vyhlásení štátov, ako aj odborná literatúra venovaná histórií Izraela, náboženstvu a pod., pričom z dôvodu časovej konformnosti a autenticity je použitá so zásadou zákazu retroaktivity a to najmä čo sa týka medzinárodných dokumentov a rozhodovacej činnosti s medzinárodným prvkom.

    Zameranie práce zohľadňuje kľúčové aspekty posudzovania územia Izraela:

    • idea a hnutie sionizmu a jeho vplyv na migráciu židovského národa do Izraela ako novodobá predispozícia založenia Izraela
    • medzinárodné aspekty vedúce k vzniku Izraela, vrátane rezolúcie OSN 181 (II), vznik Izraela spojený s charakteristikou Deklarácie o založení vzniku Izraela zo dňa 14.05. 1948 a jeho prvotné územie vymedzené rezolúciou OSN 181 (II)
    • zmeny izraelských hraníc vymedzených rezolúciou OSN 181 (II) v súvislosti s arabsko-izraelskou vojnou v rokoch 1948 až 1949 a uzatvorením série dohôd o prímerí, ktoré zmeny hraníc, aj keď dočasné, vymedzovali
    • Šesťdňovú vojnu z roku 1967 ako preemptívny útok zo strany Izraela a jej dosah na územné zmeny - nadobudnutie Západného brehu Jordánu, Východného Jeruzalema, pásma Gazy a Golanských výšin, ktoré sú aj v súčasnosti ťažiskom posudzovania územia Izraela
    • status mesta Jeruzalem, ktorý napriek tomu, že jeho východnú časť Izrael získal v rámci Šesťdňovej vojny, je predmetom samostatnej témy z dôvodu jeho pôvodného zamýšľaného postavenia ako corpus separatum, bipolárnej náboženskej, resp. národnej významnosti a jeho medzinárodným spoločenstvom kontroverzným náhľadom ako na hlavné mesto Izraela
    • percepcia medzinárodného spoločenstva hraníc po Šesťdňovej vojne

    Pretože samotná téma a jej jednotlivé prvky sú obsahovo pestré a časovo extenzívne, práca je v jednotlivých kapitolách a subkapitolách obsahovo aj časovo limitovaná, pričom je zachovaná autenticita prameňov práva - hranice v rámci Zelenej línie sú rozoberané do doby ich uzatvorenia, zmeny hraníc v dôsledku Šesťdňovej vojny sú analyzované do roku 1988, pričom tým nie je dotknutá percepcia medzinárodného spoločenstva.

    Napriek skutočnosti, že hranice Izraela boli predmetom a aj k dnešnému dňu sú stále témou, ktorá nie je vyriešená spôsobom, ktorý by bolo možné hodnotiť ako univerzálne akceptujúci, či už v právnej alebo politickej rovine, význam tejto práce spočíva v akejsi doplňujúcej právnej analýze vypracovanej nielen z pohľadu moderného, post Norimberského chápania princípov medzinárodného práva, verejného a vhodného správania sa štátov, ale vychádza aj z princípov, v duchu ktorých sa právo v súvislosti s medzinárodnými vzťahmi aplikovalo dávno pred ich akýmsi rozmaznaním či zjemnením po II. svetovej vojne.

    Cieľom tejto práce je analýza vzniku Izraela ako legitímneho štátu a ďalej územia Izraela v jednotlivých etapách jeho vývoja - od pôvodných hraníc zamýšľaných OSN, cez Zelenú líniu, končiacu sa Šesťdňovou vojnou s tým, že gro práce spočíva v analýze zmeny hraníc po Šesťdňovej vojne, vrátane právneho posúdenia Šesťdňovej vojny, ako východisko pre posudzovanie prvotného titulu.

    2 Od sionizmu k vyhláseniu nezávislého štátu

    Teoreticko-právne delenie prameňov práva na materiálne a formálne, resp. stanovenie ich časovo nadväzujúceho a súvisiaceho poradia má s ohľadom na Izrael špecifický význam a postavenie, pretože pre pochopenie Izraela, ktorého výnimočnou črtou je to, že je štátom židovským, je potrebné spoznať udalosti - materiálne pramene, ktoré k jeho vzniku viedli.

    Prvým moderným medzníkom na ceste k vzniku Izraela je idea (a neskôr oficiálne hnutie sionizmu), ktorá má dve časovo na seba nadväzujúce formy. No ešte predtým, ako budú tieto formy definované, je na tomto mieste nevyhnutné definovať samotný pojem sionizmus, pretože tento pojem, táto idea začala byť širšou verejnosťou mylne až niekedy účelovo interpretovaná a následne negatívne vnímaná.

    Myšlienka sionizmu vznikla v 19. storočí ako reakcia na nepretržité antisemitské akcie vo svete, pričom najfrekventovanejšie sa vyskytovali v Európe. Sionizmus je idea o spojení príslušníkov židovského národa do unitárneho a unikátneho židovského štátu, v ktorom by mohli existovať ako samostatné a nezávislé spoločenstvo a v ktorom by už neboli vystavení konštantnému antisemitizmu.

    S tým priamo súvisí aj stále aktuálna otázka existencie Izraela ako štátu a nárok Židov naň. Ak by bol sionizmus považovaný za určitú formu rasizmu, za určitú formu násilného nacionalizmu, za čo aj v minimalisticky odborných kruhoch považovaný je, potom môžeme aj Jána Kollára, Ľudovíta Štúra či Johna Adamsa a Thomasa Jeffersona považovať za prívržencov radikálneho a pre spoločnosť nebezpečného hnutia.[2]

    Za prvú formu sionizmu možno označiť skupiny tzv. milovníkov Sionu (Hovevei Zion), ktorí v druhej polovici 19. storočia začali migrovať a usadzovať sa na území Eretz Yisrael[3]  - izraelskej zemi. Eretz Yisrael je náboženské (biblické) označenie územia určeného židovskému národu, ktorého geografická definícia sa líši podľa konkrétneho náboženského ustanovenia. Eretz Yisrael možno stotožniť s názvom Svätá zem, Zasľúbená zem či Kanaán.

    Neskoršou formou je sionizmus v zmysle vyššie uvedenej definície, ktorej predstaviteľom bol Theodor Herzl - zakladateľ moderného sionizmu, prostredníctvom svojho diela Židovský štát (Der Judenstaat) (1896), v ktorom vyslovil myšlienku, že cesta k eliminácii antisemitizmu vedie práve cez vytvorenie samostatného židovského štátu, pretože absencia vlastného národného štátu je jedným z dôvodov nedorozumení, nepochopení medzi národom židovským a ostatnými národmi. Práve touto druhou formou boli položené prvé formálno-právne kroky vo forme zriadenia Prvého sionistického kongresu v roku 1897, ktorý prostredníctvom svojho prezidenta, ktorý navonok vystupoval ako štátnik zastupujúci záujmy židovského národa.

    Práve sionizmus bol akýmsi spúšťačom aliyah - imigrácie príslušníkov židovského národa späť do Svätej zeme - Eretz Yisrael, a tým aj začiatkom naplňovania znakov samostatného štátu (viď kapitolu 2.1).

    Dňa 2. novembra 1917 britský minister zahraničných vecí Arthur J. Balfour poslal predsedovi Sionistickej federácie Veľkej Británie a Írska, barónovi Walterovi Rothschildovi list, prostredníctvom ktorého urobil "vyhlásenie o súcite s židovskými sionistickými ašpiráciami, ktoré boli predložené a schválené kabinetom"[4] , a to tak, že v mene britskej vlády podporil vznik židovského štátu na území regiónu Palestíny a zároveň sa zaviazal, že britská vláda bude tomuto cieľu - vzniku židovského štátu, napomáhať. Súčasne baróna Rothschilda požiadal, aby o predmetnom liste informoval Sionostickú federáciu.[5] Tento list bol následne prostredníctvom tlače zverejnený a generálne sa označuje ako Balfourova deklarácia (ďalej len ako "Balfourova deklarácia").

    Aj keby Balfourova deklarácia bola zaujímavým predmetom právneho rozboru s ohľadom na jej záväznosť, bola inkorporovaná do čl. 95 Sèvreskej zmluvy z 10. augusta 1920[6] , čím sa jej obsah stal záväzným.

    2.1 Deklarácia založenia Štátu Izrael

    Ako by povedal Thomas Jefferson, autor americkej deklarácie nezávislosti, tak ako sa v behu ľudských životov stane pre niektorý národ nevyhnutné rozviazať politické záväzky, ktoré ho pútali k inému národu či organizácii, a zaujať medzi mocnosťami sveta rovnocenné postavenie, k akému ju oprávňujú zákony prírody a boha prírody, tak aj Rada židovského národa (Va'ad Le'umi[7] ), výkonná rada Yishuv-u - židovského obyvateľstva žijúceho na území britského mandátu, tak ako iné národy predtým, dňa 14.05. 1948 vyhlásila nezávislosť Štátu Izrael, alebo s ohľadom na obsah tejto deklarácie presnejšie povedané, vyhlásila založenie Štátu Izrael, s príčinami, ktoré ju k tomu viedli (ďalej tiež ako "deklarácia založenia Izraela"). Poeticky je možné tvrdiť, že týmto dňom sa Izrael stal "bielou veľrybou" arabského a moslimského sveta.

    Pojem "deklarácia" je so zreteľom na záväznosť a účinky v medzinárodnoprávnej vede chápaný dvojakým spôsobom - deklarácia ako nezáväzné vyhlásenie, ktoré nezakladá právne relevantné účinky (napr. politické vyhlásenie) a deklarácia ako akt, ktorý za splnenia určitých podmienok a náležitostí zakladá, resp. môže zakladať právne relevantné účinky a stáva sa záväzným.

    Vychádzajúc z účelu práva, ktoré svojím spôsobom vyjadril Benjamin Franklin, jeden z Otcov zakladateľov Spojených štátov amerických tak, že "Najprísnejší zákon sa občas stáva najkrutejšou nespravodlivosťou", sa chápanie deklarácie založenia Izraela cez jednofarebnú prizmu prvého spôsobu míňa účelu práva, pretože posudzovanie takého aktu, ktorého následkom by mal byť vznik štátu - originárnej entity, od ktorej pochádza medzinárodné právo, iba z formálnej stránky a nie z obsahovej, sa v prvom rade prieči základnej spravodlivosti a v rade druhom sa prieči medzinárodne preferovanej zásade deklaratórneho vzniku štátu. Aj prostredníctvom bežnej logiky je v prostredí zásady deklaratórneho vzniku štátu zložité tvrdiť, že deklarácia založenia štátu je iba deklaráciou politickou, teda nezakladujúcou určitý právny stav, pretože by to znamenalo neexistenciu možnosti vzniku nových štátov. Vynímajúc z obsahu deklarácie pojem štát ako predmet deklarácie ako jednostranný právny úkon, teda ponímajúc deklaráciu všeobecne ako jednostranný právny úkon, už v roku 1933 v prípade Právny status východného Grónska (Dánsko proti Nórsku) (1933), ktorý sa týkal tzv. Ihlenovej deklarácie[8] , Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti konštatoval, že aj jednostranné vyhlásenie štátu môže konštituovať práva a povinnosti štátov, resp. medzinárodné záväzky.

    Na druhej strane je však nevyhnutné vyhlásenie samostatného štátu spájať aj so slovom "štát" ako originárnym subjektom medzinárodného práva a to tým spôsobom, že vyhlásenie - deklarácia, na to aby mala spôsobilosť vyvolať právne účinky, musí obsahovať predmet relevantný konkrétnemu právnemu úkonu, čo v prípade vyhlásenia štátu je štát. Je teda logické, že štát, resp. právne predpoklady na vznik štátu, musia predchádzať samotnej deklarácií o založení štátu, lebo v opačnom prípade by neexistoval predmet - štát, ktorý má byť deklarovaný[9] .

    Z pohľadu medzinárodného práva verejného v zmysle čl. 1 Dohovoru z Montevidea o právach a povinnostiach štátov z roku 1933 štát, na to aby mohol byť považovaný za subjekt medzinárodného práva, by mal disponovať

    1. permanentným (stálym) obyvateľstvom
    2. definovaným územím
    3. vládou
    4. schopnosťou vstupovať do záväzkov s ostatnými štátmi.[10]

    Ad a) Permanentým (stálym) obyvateľstvom sa rozumie súbor osôb, ktoré spolu žijú na danom území ako organizované spoločenstvo, pričom pojem "permanentné" vyjadruje prirodzený (schopnosť biologickej reprodukcie) a trvalý charakter (osoby sa nenachádzajú na území prechodne)[11] .

    So vznikom sionizmu - starého aj nového, sa v roku 1882 centrom záujmu Židov opäť stal aliyah - ukončenie židovskej diaspory[12] imigráciou späť do Eretz Yisrael ako krajiny či územia im predurčeného. Od roku 1882, keď sa na území Izraela nachádzalo 24,000 príslušníkov židovského národa, do roku 1948 imigrovalo na toto územie približne 542,000 až 562,000 príslušníkov židovského národa[13] . Na túto skutočnosť je priamo odkázané aj v samotnej deklarácií založenia Izraela, v ktorej je tento proces - aliyah, avšak bez explicitného uvedenia tohto pojmu, vyjadrený ako príchod Židov za účelom znovuusadenia sa v ich historickej vlasti a ktorí nechali "vykvitnúť púšť" a "vybudovali prosperujúcu komunitu s vlastnou ekonomikou a kultúrou."[14] [15]

    Ku dňu vyhlásenia založenia Izraela na jeho území žilo celkom 806,000 osôb, z ktorých 82 % bolo židovského pôvodu[16] , a ktorí, ako bolo uvedené vyššie, imigrovali na toto územie s priamym úmyslom usadenia sa, čo je zreteľné tak zo samotnej imigrácie na toto územie, ako aj zo skutočnosti, že na tomto území začali budovať samostatne fungujúcu komunitu. Boli teda úmyselne a priamo spätí s týmto územím - nenachádzali sa tam prechodne, na základe čoho možno konštatovať, že ku dňu vyhlásenia deklarácie založenia Izraela Izrael prvý atribút - permanentné (stále) obyvateľstvo nepochybne spĺňal.

    Ad b) "Územie štátu predstavuje trojrozmerný vymedzený priestor - ohraničený vo vzťahu k územiam iných štátov, ku kozmickému priestoru a príp. aj vo vzťahu k šíremu moru. Inými slovami, územie štátu je priestor nachádzajúci sa vo vnútri štátnych hraníc, vrátane vnútorných vôd (v prípade pobrežného štátu aj vrátane pobrežného mora a v prípade súostrovných štátov aj súostrovné vody), zahŕňajúci aj vzdušný priestor nad územím i priestor pod zemským povrchom.... Takto geograficky vymedzený priestor je možné nazývať štátnym územím vtedy, ak spadá pod suverenitu štátu, teda ak štát má voči územiu postavenie územného suveréna."[17]

    Aj bez ohľadu na Dohovor z Montevidea je logické, že entita sa nemôže stať štátom, pokiaľ nedisponuje územím[18] . Z toho zároveň vyplýva, ako bolo konštatované v prípade Island of Palmas (1928), že "zvrchovanosť vo vzťahu k časti povrchu Zeme je zákonnou podmienkou nevyhnutnou pre zaradenie takejto časti do územia konkrétneho štátu."[19] [20]  Na tomto mieste je v rámci krátkeho exkurzu pragmatické namietať voči poradiu uvedenému v Dohovore z Montevidea, pretože územie ako jeden z predpokladov pre vznik štátu je jeho základným, alebo lepšie povedané prvotným predpokladom, a to z dôvodu, že (i) štát je mladší ako spoločnosť, spoločnosť je mladšia ako ľudstvo a ľudstvo je mladšie ako zemský povrch a tým aj výkon moci a schopnosť vstupovať do záväzkov, a (ii) v definícii stáleho obyvateľstva je implikované, že súbor ľudí už spolu žije na území, čím z definície vyplýva, že územie je predpokladom pre usadenie sa. I v prípade Izraela sa Židia počas procesu imigrácie neusadili na danom území ex nihilo nihil fit, ale, ako bolo vyššie uvedené, na predmetné územie imigrovali s vopred daným úmyslom, ktorým je historická a náboženská spätosť židovského národa s daným územím.

    V čase vyhlásenia deklarácie bola v spojitosti s územím platná (prijatá) rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 181 (II) zo dňa 29. novembra 1947 [ďalej tiež ako "Rezolúcia 181 (II)"], inak označovaná ako "Plán pre rozdelenie Palestíny", v ktorej bolo obsiahnuté vymedzenie, resp. rozdelenie územia medzi Izrael a arabskú časť (Príloha č. 1). Napriek tomu, že rezolúcie Valného zhromaždenia OSN sú v zmysle Charty OSN, ako aj podľa odbornej obce považované za tzv. "soft-law", teda za nezáväzný právny akt, a ako na prameň práva na ne neodkazuje ani čl. 38 ods. 1 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora, ktorý je ako súdny orgán zriadený priamo v rámci OSN, s ohľadom na účel rezolúcií v spojitosti s realizáciou práva na založenie štátu je pragmatické vymedzené územie v tejto rezolúcií možné považovať za odporúčanie, ktoré je spôsobilé vyvolať právne účinky v rámci znakov štátu, pretože rezolúciu je na základe procesu jej vzniku všeobecne možné považovať za určitý spoločný prejav medzinárodného spoločenstva, a teda právne účinky vyplývajúce z tejto rezolúcie - vymedzenie územia, je možné momentom realizácie vytvorenia štátu považovať za právne relevantné, pretože toto územie bolo odsúhlasené medzinárodným spoločenstvom.

    Z iného a právne významnejšieho pohľadu je právnu záväznosť Rezolúcie 181 (II) možné posúdiť s ohľadom na princíp uvedený v Dohode o hraniciach medzi Hondurmi a Salvadorom (1895), v zmysle ktorého ak existuje verejný dokument, ktorý nie je v rozpore s verejným dokumentom vyššej právnej sily, taktiež právoplatne zakladá hranice a ďalej, že v prípade, ak neexistuje dôkaz o vykonávaní suverenity na danom území, budú brané do úvahy verejné a súkromné dokumenty, ktoré by vymedzenie hraníc mohli ozrejmiť. Lebo, ako bolo vyššie uvedené, možno rezolúciu Valného zhromaždenia OSN všeobecne považovať za spoločný výstup medzinárodného spoločenstva a zároveň v čase vyhlásenia deklarácie neexistoval právny dokument vyššej právnej sily, a teda je možné Rezolúciu 181 (II) pokladať za relevantný právny dokument určujúci územie, ktoré prináleží Izraelu a aj v prípade, ak by zo strany orgánu vyhlasujúceho deklaráciu nebolo preukázané efektívne ovládanie územia (viď nižšie), Rezolúcia 181 (II) by bola dokumentom schopným vymedziť územie Izraela.

    Okrem vyššie uvedeného právneho rámca, ktorý predstavuje Rezolúcia 181 (II), možno poukázať aj na faktický element územia a síce prostredníctvom možnosti odvodenia si právnej nárokovateľnosti na toto územie z dôvodu efektívnej držby, ovládania tohto územia počas dlhšej doby v zmysle prípadu Venezuela Boundary Dispute (1899)[21] .

    Skutočnosť, že Izrael mal v čase vyhlásenia jeho založenia úmysel byť viazaný vymedzením územia podľa Rezolúcie 181 (II) je badateľná jednak zo samotného obsahu deklarácie založenia Izraela, v ktorej je na Rezolúciu 181 (II) explicitne odkázané a taktiež z listu adresovanému vtedajšiemu prezidentovi Spojených štátov amerických Harry S. Trumanovi Eliahom Epsteinom zo dňa 14.05. 1948, v ktorom Izrael oznámil Spojeným štátom americkým svoj vznik v rámci hraníc vymedzených Rezolúciou 181 (II)[22].

    Ad c) Vládu je možné definovať ako monopolný orgán alebo sústavu orgánov samostatne a nezávisle vykonávajúcu v štáte moc tak, aby bola zabezpečená mocenská autorita a stabilita vo vnútri aj navonok. Za vládu teda možno považovať iba taký orgán, ktorý je schopný efektívne kontrolovať dané územie[23] . Samostatnosť a nezávislosť vlády vyjadruje tá skutočnosť, že by bolo problematické a neúčelné považovať štát za samostatnú jednotku predstavujúcu spôsobilý a z charakteristiky medzinárodného práva originárny subjekt v prípade, keď by nebol samostatne a od ostatných štátov nezávisle schopný vykonávať moc a autoritu voči vlastnému územiu a obyvateľstvu a vystupovať navonok ako samostatná entita. Inak povedané, vláda ako predpoklad vzniku štátu musí byť schopná vykonávať svoju moc ako monopol, a nie výlučne v závislosti od iných vlád, resp. ako ich médium.

    Ako bolo uvedené v časti venujúcej sa vyhláseniu deklarácie, tú vyhlasovala Rada židovského národa (Va'ad Le'umi), ktorá bola spolu s Židovskou agentúrou pre Izrael výkonnou mocou, výkonnou radou Yishuv-u - židovského obyvateľstva žijúceho na území britského mandátu. V tejto súvislosti je vhodné poukázať na VIII. Hlavu, ods. 1 marginálnej rubriky "Štát v rámci štátu" správy Anglo-amerického vyšetrovacieho výboru vypracovanú v roku 1946, na základe ktorej je možné objektívne tvrdiť, že požiadavka efektívnej vlády bola v čase vyhlásenia deklarácie naplnená: "Židia rozvinuli, pod záštitou Židovskej agentúry a Va'ad Le'umi, silne previazanú komunitu. Existuje teda virtuálne židovský non neúzemný štát s vlastnými výkonnými a zákonodarnými orgánmi, paralelne v mnohých ohľadoch ako Mandátna správa, slúžiaci ako pevný symbol Národného domova Židov."[24] [25]

    Ad d) Americký právny inštitút k schopnosti vstupovania do záväzkov s ostatnými štátmi uviedol, že "entita nie je štátom pokiaľ nemá schopnosť, v rámci vlastného ústavného systému, realizovať medzinárodné vzťahy s ostatnými štátmi, tak isto ako politickú, technickú a finančnú spôsobilosť tak urobiť"[26] [27]  s tým, že je potrebné sústrediť sa na schopnosť vstupovania do záväzkov, a nie na prax, pretože jej realizácia - vstupovanie či nevstupovanie do záväzkov, je na voľnej úvahe štátov.

    Pri schopnosti vstupovať do záväzkov s ostatnými štátmi je potrebné zodpovedať otázku, či sa tento predpoklad týka entity ako potenciálneho štátu ako subjektu, alebo či je tento predpoklad predpokladom ex post, lebo skutočné preukázanie jeho splnenia je možné až jeho existenciou. S ohľadom na čiastočnú latentnosť tohto predpokladu a pragmatizmus možno tvrdiť, že schopnosť vstupovať do záväzkov s ostatnými štátmi by mal potenciálny štát mať ako predispozíciu, ale z praktického hľadiska je dôležitejšie, či disponuje touto schopnosťou v praxi po jeho vzniku, teda či je samostatne schopný mocensky sa presadiť. Túto schopnosť Izraela je možné podložiť napr. tým, že už dňa 14.05.1948, teda v deň vyhlásenia deklarácie bol de facto uznaný Spojenými štátmi americkými[28], dňa 17. mája bol de iure uznaný Ruskom, 18. mája de iure Československom a pod., nadviazanie diplomatických stykov so Spojenými štátmi americkými, Uruguayom, Rumunskom a Islandom už v roku 1948[29] , v roku 1949 sa stal členom OSN, v roku 1949 uzatvoril sériu dohôd o prímerí s Egyptom, Libanonom, Jordánskom a Sýriou (viď kapitola 2.2).

    Na základe vyššie uvedeného, a síce že deklarácia ako jednostranné vyhlásenie môže zakladať jednostranný právne záväzný akt a súčasne, že založeniu štátu, resp. vyhláseniu o založení štátu musí predchádzať naplnenie elementov štátu v zmysle Dohovoru z Montevidea, je potrebné tieto dve skutočnosti súčasne posúdiť vo vzájomnej súvislosti a s ohľadom na všeobecné náležitosti, ktoré sú určené pre právny úkon, pretože vyhlásenie o založení štátu jednak vyžaduje

    1. relevantný subjekt, ktorý štát zakladá
    2. vôľu subjektu, z ktorej je slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne potvrdzuje svoju vôľu a vedomosť vyvolať právny účinok založenia štátu, a
    3. dovolený objekt vyhlásenia, ktorým je založenie štátu.

    Ad a) Bolo by nezmyselné, aby štát zakladal iný subjekt ako ten, ktorý na území vykonáva efektívnu moc. Pri opačnom výklade by mohla totiž nastať situácia, v ktorej by štát vyhlásila entita, ktorej vykonávanie efektívnej moci na území neprináleží, čo by mohlo viesť tak k rozporu záujmov entity prehlasujúcej zakladanie štátu s entitou, ktorá vykonáva na území moc, ako aj k nenaplneniu náležitosti výkonnej moci podľa čl. 1 ods. 3 Dohovoru z Montevidea, pretože s ohľadom na subjekt zakladajúci štát sú nezlučiteľne spojené ostatné tri atribúty, čím by entita vyhlasujúca založenie štátu nemala tak vlastné územie, ako aj obyvateľstvo. Relevantný subjekt vyhlasujúci založenie štátu je teda totožný s výkonnou mocou podľa čl. 1 ods. 3 Dohovoru z Montevidea.

    Inak povedané, naplnením požiadavky efektívnej výkonnej moci podľa Dohovoru z Montevidea, ktorá, ako bolo uvedené vyššie, zo strany Izraela naplnená bola, je subjektom oprávneným na vyhlásenie založenia štátu Rada židovského národa, ktorá aj deklaráciu vyhlásila.

    Ad b) Skutočnosť, že vôľa vyvolať právne účinky založenia bola urobená slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne je zjavná už z počiatkov sionizmu v podobe aliyah, teda úmyselného návratu na územie "Svätej zeme", ale aj z dôvodu obsiahnutého v cieli sionistického hnutia, ktorý bol motívom osídľovania a to vytvorenie samostatného "Židovského štátu."

    Po formálnej stránke, ktorou je deklarácia založenia Izraela, je vôla vyjadrená v zmysle náležitostí vôle potrebnej pre vyvolanie zamýšľaných právnych účinkov prostredníctvom úkonu a to tak odkazovaním na proces usadzovania sa židovského obyvateľstva na území Eretz Yisrael, spolu s dôvodmi, ktoré k tomuto usadzovaniu viedli, vrátane priameho uvedenia odkazu Theodora Herzla, Balfourovu deklaráciu a Rezolúciu 181 (II). 

    Ad c) V spojitosti s naplnením znakov štátu podľa čl. 1 Dohovoru z Montevidea a deklaratórnej teórie vzniku štátu v zmysle čl. 3 Dohovoru z Montevidea, podľa ktorého "Politická existencia štátu je nezávislá od uznania inými štátmi. Štát má právo brániť svoju integritu a nezávislosť, aby zabezpečil svoje zachovanie a blahobyt, a preto sa organizovať tak, ako to uzná za vhodné, vydávať vo svojom záujme zákony, spravovať svoje služby a vymedziť právomoci a kompetencie z jeho súdov ešte predtým, než je štát uznaný"[30] [31] , a taktiež v zmysle zásady zvrchovanej rovnosti, ktorej integrálnu súčasť tvorí deklaratórny vznik štátu[32] je objekt deklarácie dovolený.

    2.2 Dohody o prímerí z roku 1949, "Zelená línia" a Deklarácia Tripartity z roku 1950

    K záveru arabsko-izraelskej vojny, ktorá sa začala deň po vzniku Izraela v roku 1949, Izrael ako jedna zmluvná strana, uzatvoril nasledovnú sériu dohôd o prímerí, ktoré sú označované ako súbor pod názvom "Dohody o prímerí z roku 1949" (ďalej tiež ako "Dohody o prímerí z roku 1949"):

    • Dohoda o prímerí s Egyptom zo dňa 24.02. 1949
    • Dohoda o prímerí s Libanonom zo dňa 23.03. 1949
    • Dohoda o prímerí s Jordánskom zo dňa 3.04. 1949
    • Dohoda o prímerí so Sýriou zo dňa 20.07. 1949

    Účelom týchto dohôd bolo "eliminovanie hrozby pre mier v Palestíne a uľahčenie prechodu zo súčasného prímeria na trvalý mier v Palestíne"[33] , pričom jedným z výstupov týchto dohôd bola demarkačná línia - Zelená línia, ktorou sa v porovnaní s územím definovanom v Rezolúcií 181 (II) rozšírilo územie Izraela (Príloha č. 2). Hranice, ktoré boli týmito dohodami stanovené zostali nezmenené až do Šesťdňovej vojny (viď kapitola 3.2).

    Na tomto mieste je dôležité upozorniť na to, že za Zelenú líniu sú niekedy nesprávne označované hranice Izraela po Šesťdňovej vojne v roku 1967[34] (viď kapitola 3.3).

    Je dôležité poukázať na skutočnosť, že čl. XII ods. 2 Dohody o prímerí s Egyptom a Dohody prímerí s Jordánskom, čl. VIII ods. 2 Dohody o prímerí so Sýriou a Dohody o prímerí s Libanonom spoločne upravovali časovú pôsobnosť dohôd. Táto časová pôsobnosť nespočívala v časovej neurčitosti - dohody neboli uzatvorené na dobu neurčitú s úmyslom trvalého stanovenia hraníc, ale platnosť hraníc bola určená len do času "kým sa medzi stranami nedosiahne mierové urovnanie, s výnimkou prípadov uvedených v odseku 3 tohto článku", pričom ustanovenie odseku 3 bolo reakciou na Rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN zo dňa 16. novembra 1948 a obsahovalo ustanovenia týkajúce sa vojenských operácií.

    Na základe predchádzajúcich skúseností existovala objektívna hrozba, že Zelená línia nebude arabským svetom rešpektovaná, čím by bol stredný východ vystavený destabilizácii a to jednak tým, že by sa opätovne vyskytol vojenský konflikt, ktorý sám o sebe predstavuje destabilizačný prvok a tiež ohrozeniu Izraela ako strategického spojenca v regióne. Taktiež jedinej demokraticky fungujúcej krajiny na strednom východe, čoho následkom by bolo okrem iného obmedzenie obchodu s ropou, nejednotnosť v boji proti "červenej nemoci" Sovietskeho zväzu a ako je vyššie implikované, ohrozenie demokratického spojenca. Reakciou na túto hrozbu, a teda potrebu zabezpečenia mierovej situácie v regióne, bola dohoda medzi Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Francúzskom, ktorej účelom bolo dohliadanie na dodržiavanie Zelenej línie a monitorovanie situácie so zreteľom na potenciálne vojenské konflikty, alebo v užšom zmysle povedané, na dodržiavanie Dohôd o prímerí z roku 1949 - Deklarácia Tripartity z roku 1950. Táto deklarácia sa však v praxi nepresadila.

    3 Šesťdňová vojna a jej vplyv na územie Izraela

    Keďže základnou charakteristickou črtou medzinárodného práva verejného je konsenzuálnosť alebo spoločný postup štátov, akási koordinácia, materiálne pramene práva, ktorými sa rozumejú "zdroje obsahu práva, pramene determinujúce obsah právnych noriem - napr. stav danej spoločnosti, štátu, politického režimu, ich tradície, a zvyklosti, technologickú, ekonomickú a kultúrnu úroveň, vplyv medzinárodného spoločenstva, resp. jednotlivých štátov a ich právnych systémov, dosiahnutý stupeň vývoja ľudskej civilizácie, resp. príslušného civilizačného kruhu"[35]  je v prípade medzinárodného práva verejného nevyhnutné považovať za základný nosný pilier, ktorý sa následne premieta do formy a obsahu právnych prameňov formálnych. Materiálne pramene práva sú v medzinárodnom spoločenstve integrálnou súčasťou medzinárodného právneho poriadku. Ešte samotnou právnou analýzou aspektov zmien izraelských hraníc po Šesťdňovej vojne je pragmatické ozrejmiť skutkový stav a prax štátov, ktoré jednak predchádzali Šesťdňovej vojne, ako aj samotnú Šesťdňovú vojnu, pretože izoláciou týchto javov by sa právny rozbor zmien hraníc minul sledovanému účelu.

    3.1 Situácia pred Šesťdňovou vojnou

    Napriek sériám dohôd o prímerí z roku 1949, ktoré uzatvoril Izrael s Egyptom, Sýriou, Libanonom a Jordánskom (viď kapitola 2.2), militantné skupiny z Egypta, Sýrie, Jordánska a neskôr aj ozbrojených skupín Organizácie za oslobodenie Palestíny, v priebehu rokov 1951 až 1966 vykonávali na izraelskom území ozbrojené útoky voči izraelskému obyvateľstvu - civilnému aj vojenskému, a na ktoré Izrael odpovedal tzv. odvetnými operáciami.

    Dňa 23.06. 1956 sa prezidentom Egypta stal Gamal Abdel Nasser, ktorý 26.07.1956 znárodnil britsko-francúzsku spoločnosť Suez Canal Company, ktorá prevádzkovala Suezský kanál s cieľom vyberať poplatky za prechod týmto prieplavom, ktorých účelom bolo financovanie priehrady Aswan High Dam. Okrem vyberania poplatkov ďalej hrozilo, že Egypt Suezský prieplav uzatvorí, čím zastaví dodávku petroleja z Perzského zálivu do Európy. Pretože vyjednávania s Egyptom boli neúspešné, Veľká Británia a Francúzsko spolu s Izraelom dňa 29.10.1956 iniciovali voči Egyptu vojenský konflikt ako ultima ratio. Dňa 2.11.1956 Valné zhromaždenie OSN schválilo Rezolúciu 997 (ES-I), v ktorej vyzvalo k zastaveniu paľby a stiahnutiu sa vojenských jednotiek za armistické hranice - Zelenú líniu. V decembri 1956 britské a francúzske jednotky sa z okupovaného územia stiahli a v marci 1957 tak urobil aj Izrael, pričom prieplav bol zverený pod kontrolu pohotovostných jednotiek OSN, ktoré boli zriadené rezolúciou 1001 (ES-1) zo 7.11. 1956.

    Najintenzívnejšie zvýšenie napätia na Strednom východe bolo dosiahnuté dňa 28.05. 1964, keď bola založená Organizácia za oslobodenie Palestíny. Toto napätie pochádzalo jednak zo zrejmého úmyslu a pokusu o založenie ďalšieho arabského štátu priamo susediaceho s Izraelom, ktorý by sám osebe mohol predstavovať ďalšiu hrozbu existencie Izraela, resp. ďalší štát pokúšajúci sa o jeho likvidáciu, a taktiež zo zakladajúcej listiny organizácie - Charty palestínskeho národa, v ktorej Organizácia za oslobodenie Palestíny v

    • čl. 2 priamo poprela existenciu Izraela odvolaním sa na Palestínu ako "nedeliteľnú územnú jednotku" v rámci hraníc Britského mandátu;
    • v čl. 18 označila Balfourovu deklaráciu, Mandátny systém pre Palestínu a všetko na nich založené za neplatné;
    • v čl. 19 označila sionizmus za agresívne, rozpínavé a rasistické hnutie, ktorého cieľom je kolonizácia, pričom Izrael je postavený na tomto hnutí;
    • v čl. 20 vyzvala štáty, aby odmietli sionizmus z dôvodu nelegálnosti.[36]

    Z vyššie uvedeného znenia Charty palestínskeho národa je zrejmé, že aj v prípade, ak by predstava o založení nového a ďalšieho arabského štátu predstavujúceho hrozbu pre pokojnú a právne čistú existenciu Izraela bola iba abstraktnou predstavou a domnienkou, znenie Charty palestínskeho národa je práve tým, čo dáva týmto predstavám a domnienkam racionálne dôvodnú formu. Tvorcovia Charty palestínskeho národa v prvom rade priamo označujú obsah arché vzniku Izraela a pilier, na ktorom existuje za prejav kolonizmu, rasizmu, rozpínavosti a agresie, žiadajú jeho neuznanie medzinárodným spoločenstvom a navyše spochybňujú akty vedúce k jeho vzniku a nepriamo aj jeho územie, pretože žiadajú obnoviť taký územný stav, ktorého obnovenie by znamenalo zánik existencie Izraela.

    Eventuálne príslušníci Organizácie za oslobodenie Palestíny v priebehu nasledujúcich desaťročí dokázali dať domnienkam a predstavám o ich pre mier nebezpečnom charaktere obsah a formu Damoklovho meča, ktorý sa netýkal iba Izraela, ale aj arabských štátov, pretože to práve oni boli tí, ktorí sa teroristickým štýlom snažili v septembri 1970 presadiť vznik vlastného štátu v rámci existujúceho Jordánska, na základe čoho boli z Jordánska vyhostení, práve oni boli tí, ktorí v rámci svojich teroristických aktivít spáchali v roku 1972 na Olympiáde v Mníchove tzv. Mníchovský masaker a zavraždili 11 príslušníkov izraelského olympijského tímu, v roku 1975 uskutočnili teroristický útok na Savoy Hotel v Tel Avive a pod. pričom jednou z typických čŕt ich militantných aktivít je používanie živých štítov, najmä žien a detí[37] [38] a civilných objektov[39] [40] .

    V priebehu rokov 1966 a 1967 Egypt podpísal tzv. spoločné dohody o obrane, z ktorých v novembri roku 1966 podpísal túto dohodu so Sýriou a 30.05. 1967 s Jordánskom. Ešte pred uzavretím dohody so Sýriou, dňa 14.05. 1967 Egypt začal mobilizovať svoju armádu v Sinaji, dňa 18.05. 1967 požiadal OSN o stiahnutie svojich pohotovostných jednotiek v Suezskom prieplave, dňa 22.05. 1967 uzavrel Tiranskú úžinu, zablokoval Eljatský prístav, čím Izrael stratil prístup k Červenému moru a dňa 27.05. 1967 Nassar vyhlásil, že základným predmetom arabského národa je bojovať a zničiť Izrael[41] .

    Napriek tomu, že definícia zločinu agresie a agresie nebola v danom období definovaná s takým dôrazom na detail, ako v súčasnosti v Rímskom štatúte, v znení rezolúcie RC/Res.6 prijatej na konferencii v Kampale 11. júna 2010, určitým spôsobom bola vyjadrená v Charte Medzinárodného vojenského tribunálu z 8.08. 1945 v rámci zločinov proti mieru, ktorými sa rozumelo "najmä plánovanie, príprava, začatie alebo vedenie agresívnej vojny, alebo vojny porušujúcej medzinárodné zmluvy, dohody alebo záruky, alebo účasť na spoločnom pláne alebo sprisahania za účelom plnenia niektorého z predchádzajúcich."[42] [43]

    Konanie Egypta za súčinnosti Sýrie a Jordánska od roku 1966 napĺňa skutkovú podstatu zločinov proti mieru, čím súčasne zakladá casus belli, pretože Egypt nepochybne plánoval a pripravoval sa na agresívnu vojnu proti Izraelu porušujúcu čl. 2 ods. 4 Charty OSN.

    3.2 Šesťdňová vojna a nové hranice

    Zhodnotením všetkých udalostí uvedených v predchádzajúcej kapitole, ktorých celkových charakter z pohľadu Izraela je len ťažko označiť za putatívny, ale skôr ako neprimerane hostilný, vyvrcholením ktorých bola agresia Egypta, Jordánska a Sýrie počínajúca rokom 1966 zakladajúcu casus belli, Izrael uskutočnil dňa 5.06.1967 letecké útoky na Egypt, na základe čoho sa Egypt dovolal na sériu spoločných obranných dohovorov a do konfliktu vstúpilo Jordánsko, Sýria a Irak.

    Egypt, aj keď možno konštatovať, že bol už v prvý deň konfliktu Izraelom porazený, v bojoch ďalej pokračoval, čo v rámci najväčšieho možného potlačenia egyptskej armády Izrael v dňoch 5.06. až 7.06. 1967 potlačil egyptskú armádu nachádzajúcu sa na Sinajskom polostrove a v pásme Gazy, čím sa dostal a vojensky povedané obsadil Sinajský polostrov a pásmo Gazy, ktoré bolo od roku 1959 okupované Egyptom.

    Súčasne so začatím útokov na Egypt Izrael vyzval Jordánsko, aby sa na konflikte nezúčastňovalo, resp. aby nezačalo útočiť na Izrael. Napriek tejto výzve Jordánsko začalo vojensky útočiť na Izrael a tak, ako v prípade vyššie uvedeného potlačenia egyptskej armády, v prípade Jordánska sa Izrael v priebehu dní 5.06. až 7.07. 1967 dostal a obsadil Západný breh Jordánu a taktiež Východnú časť mesta Jeruzalem, ktoré boli v roku 1950 anektované Jordánskom.

    Dňa 7.06. 1967 Bezpečnostná rada OSN vyzvala Izrael, Egypt, Sýriu a Jordánsko aby boje zastavili, na čo nielen Izrael, ale aj Jordánsko v ten istý deň pristúpili, pričom Egypt zastavil boje na druhý deň. Sýria túto výzvu ignorovala a v bojoch pokračovala, a teda jediný vojenský konflikt, ktorý v tom čase pretrvával, bol už iba medzi Sýriou a Izraelom, v rámci ktorého Izrael v priebehu dní 9.06. až 10.06. 1967 dostal a obsadil Golanské výšiny, v dôsledku čoho Sýria dňa 10.06. 1967 súhlasila so zastavením bojov, čím bol vojenský konflikt - tretia arabsko-izraelská vojna, považovaný za de facto ukončený a de iure až nasledujúci deň, 11.06. 1967, keď bola podpísaná dohoda o zastavení paľby.

    V závere Šesťdňovej vojny Izrael dostal, resp. obsadil Sinajský polostrov a pásmo Gazy, ktoré boli okupované Egyptom ako výsledok konfliktu s Egyptom, Západný breh Jordánu spolu so Starou časťou mesta Jeruzalem, ktoré boli pod správou Jordánska ako výsledok konfliktu s Jordánskom a Golanské výšiny ako výsledok konfliktu so Sýriou.

    3.3 Hranice po Šesťdňovej vojne (hranice post-1967)

    Problematikou pri posudzovaní obsadenia a získania územia ako výsledkom vojenského konfliktu je post-Norimberské chápanie získania územia vojnou, ktoré odporuje dovtedajšej praxi štátov možnú datovať k vzniku organizovanej spoločnosti a síce, že vojna nemôže byť prostriedkom na získanie nových území - a to bez ohľadu na to, kto v konflikte vystupoval na strane agresora. Tento post-Norimberský princíp predstavuje "záves" pri posudzovaní legality rozšírenia územia Izraela po Šesťdňovej vojne.

    3.3.1 Legalita Šesťdňovej vojny

    V modernom chápaní vojny, resp. v chápaní vojny datovanému k Lige národov, je vojna chápaná ako medzinárodne neprijateľný akt, a použitie ozbrojených síl by malo byť limitované iba na sebaobranu, teda na odvrátenie už aktivizovaného konfliktu (viď nižšie).

    Preferencia mierového riešenia sporov bola vyjadrená aj v čl. 2 Kellogg-Briandovom Pakte, v ktorom sa zmluvné strany zaviazali riešiť spory a konflikty výlučne mierovými prostriedkami bez ohľadu na povahu ich vzniku.

    Podľa čl. 2 ods. 4 Charty OSN "Všetci členovia Organizácie Spojených národov sa vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených národov."

    Znenie a účel čl. 2 ods. 4 Charty OSN je jednoznačný, avšak romantický. Napriek tomu, že v prípade porušenia tohto článku štát disponuje v zmysle čl. 51 Charty OSN právom na sebaobranu, problém je tento samotný článok a síce, že podľa čl. 51 Charty OSN individuálna alebo kolektívna sebaobrana prichádza do úvahy až vtedy "ak dôjde k ozbrojenému útoku."

    Chápanie čl. 51 v zmysle prvého odseku tejto kapitoly by však pri jeho striktnom dodržiavaní spôsobovalo impotenciu obrany štátu, pretože nedovolenie zásahu proti priamo hroziacej hrozbe, aj keď ešte nevyeskalovanej do ozbrojeného útoku, je jednou z možných ciest k ohrozeniu bezpečnosti a existencie štátu. Prvý prezident Spojených štátov amerických, ale pred nástupom do tejto funkcie, vrchný veliteľ Kontinentálnej armády počas americkej Vojny o nezávislosť George Washington v roku 1799 v jednom zo svojich listov uviedol, že "Je nešťastím, keď ľudia nemôžu, alebo nechcú vidieť nebezpečenstvo na diaľku; alebo vidiac ho sú obmedzení na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné na jeho odvrátenie, alebo na jeho ponechanie v diaľke. ... Nie menej zložité je presvedčiť ich, že útočné operácie sú často najistejšie, ak nie jediné (v niektorých prípadoch) prostriedky obrany."[44] [45]

    Otázka legality predčasného ozbrojeného zásahu je na jednej strane záujmom štátu na svojich, prípadne kolektívnych právach v zmysle princípu "najlepšou obranou je útok" a na strane druhej je nutné korigovať tento zásah s ohľadom na to, či tento štát nekoná ako agresor, čím by sa stal neprijateľným v prostredí medzinárodného spoločenstva. Na základe toho sa rozlišujú dve formy predčasného útoku v rámci sebaobrany - predčasnú sebaobranu, teda ozbrojený konflikt aktivizovaný v predčasnej sebaobrane a to sebaobranu preventívnu a sebaobranu preemptívnu.

    Preventívnu sebaobranu možno charakterizovať ako zásah z opatrnosti, v ktorej ozbrojený útok je priamym úmyslom štátu z dôvodu, že má obavu z nemožnosti budúcej obrany, resp. útočiaci štát útočí s úmyslom zabrániť štátu, na ktorý útočí, v zmene rovnováhy síl. Preventívny zásah spočíva v domnienkach a podozreniach, že niekedy v budúcnosti môže štát, ktorý má byť predmetom tohto útoku, predstavovať hrozbu. Čím je potenciálny agresor vzdialenejší, tým sa štátu zvažujúcemu preventívny útok úmerne ponúka širšia škála podozrenia a domnienok[46] . Príkladom preventívnej vojny je útok Japonska na Pearl Harbour, keď Spojené štáty americké ešte neboli zapojené do II. svetovej vojny a vojenskú hrozbu predstavovali iba v prípade, ak by do II. svetovej vojny vstúpili. Preventívna vojna je v medzinárodnom práve zakázaná.

    Pri preemptívnej sebaobrane ide tiež o priamy útok, avšak tento úmysel útoku nevychádza z podozrení a domnienok a taktiež nejde o potenciálnu možnosť druhého štátu predstavovať hrozbu. V prípade preepmtívnej vojny si hrozba musí "vyžadovať nutnosť sebaobrany, [musí byť] okamžitá, obrovská, neumožňujúca žiadnu voľbu prostriedkov a žiadny čas na uváženie."[47] Argumentum a contrario s ohľadom na preventívnu vojnu, dôvody pre preemptívny zásah sú najlepšie zhodnotiteľné, čím je potenciálny agresor bližšie k štátu zvažujúcemu útok, pretože distančná intimita znamená intimitu v zbieraní informácií a sledovaní potenciálneho agresora.

    Ako je zrejmé z čl. 51 Charty OSN, preemptívna vojna, resp. preemptívny útok nie je v rámci OSN dovolený, ale pri samotnej OSN a Charte OSN je nutné si uvedomiť dve skutočnosti, a to tak smerom k OSN a Charte OSN, ako aj k samostatným subjektom, ako ich postavenie voči jej členom, a nie uvažovať o OSN v zmysle právneho kreacionizmu.

    Prvá vec spočíva v imperfektnosti OSN, pretože

    • rovnosť hlasov štátov, vychádzajúca z rovnosti právnej, nie je tiež založená na objektívnom faktore vzhľadom na to, že nie všetky dodržujú záväzky vyplývajúce z Charty;
    • sme stotožnení s názorom Susanne Hartmann, že OSN nie je schopná vykonávať svoje poslanie ideálne, keďže je "zameraná a závislá" na veľmoci - predovšetkým sa to týka Bezpečnostnej rady OSN a jej stálych členov: Čína, Francúzsko, Rusko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty americké a s ich členstvom spojené právo veta;
    • z jej vlastného charakteru vyplýva absencia faktických donucovacích prostriedkov, ktoré by mali reálny dosah na medzinárodný poriadok.[48]

    Funkčne povedané, tak ako podľa Holmesovej zásady otráveného stromu ex injuria jus non oritur, nemôže z nepráva vzniknúť právo, tak aj s ohľadom na prax ťažko možno očakávať alebo spoliehať sa, že, obrazne povedané, z esteticky pekného, ale kvalitatívne slabého stromu bude zabezpečená celá úroda.

    Z pohľadu druhého, dodržiavanie Charty OSN, práv a povinností z nej vyplývajúcich by nemalo byť na úkor ich členov a striktné ponímanie a aplikácia Čl. 51 Charty OSN môže v určitých prípadoch byť na úkor ich členov. Pretože predmetom je bezpečnosť štátu - originárneho subjektu medzinárodného práva, od ktorej disponuje subjektivitou aj samotná OSN, jeho vývin v rámci medzinárodného práva a na to nadväzujúcu jeho existenciu a ochranu osôb na jej území sa nachádzajúcich,, počkať kým agresor zaútočí ako prvý, keď je viac ako pravdepodobné alebo lepšie povedané existuje hrozba v zmysle rozsudku Caroline, na to, aby mohol štát, ktorý by bol inak v defenzíve, zaútočiť. Je nelogické, aby štát nemal s medzinárodným právom konformnú možnosť vylúčiť aktívnu a priamu hrozbu, ale vediac o tejto priamo hroziacej hrozbe, ktorá si bude v krátkom čase aj tak vyžadovať využitie inštitútu sebaobrany podľa čl. 51 Charty OSN, čakal, kým sa táto hrozba premietne do útoku a zároveň je nelogické, aby štát zasahujúci s cieľom eliminácie priamej hrozby bol považovaný za agresora, lebo hrozba ako taká zakladá agresívne správanie sa. Z týchto dôvodov možno tvrdiť, a na základe tohto tvrdenia bude vychádzať aj v ďalší výklad, že preemptívna vojna, ak sú splnené požiadavky v zmysle rozsudku vo veci Caroline a výkon preemptívnej sebaobrany je v súlade s medzinárodným právom napriek tomu, že nie je v súlade s Chartou OSN a súčasne a najmä v súlade s prirodzenou predispozíciou potreby obraňovať sa v prípade hrozby a útoku a eliminovať elementy, ktoré hrozbu priamo zakladajú.

    Na prvý pohľad je zrejmé, že právnym iniciátorom Šesťdňovej vojny v užšom zmysle bol Izrael, pretože zaútočil na Egypt ako prvý, ale v zmysle širšom je potrebné zobrať do úvahy aj tú skutočnosť, že tento útok nebol spontánny, ale bol reakciou na udalosti uvedené v kapitole 3.1. Je teda potrebné zhodnotiť, či zásah Izraela bol vykonaný v rámci preventívnej sebaobrany alebo v rámci sebaobrany preemptívnej, či pri tomto zásahu vychádzal na základe domnienok bez toho, aby si hrozba objektívne vyžadovala nutnosť sebaobrany a bez toho, aby bola okamžitá, obrovská a neumožňujúca žiadnu voľbu prostriedkov na uváženie, alebo hrozba vykazovala tieto znaky na základe objektívne zhodnotených informácií a znalostí.

    Ako bolo uvedené v kapitole 3.1, Šesťdňovej vojne predchádzali v rokoch 1951 až 1966 útoky zo strany Jordánska, Sýrie a Egypta napriek dohodnutej Zelenej línii, odvevové operácie 1951 - 1966, Suezská kríza, ktorá stanovila politické ambície Egypta, vznik Organizácie za oslobodenie Palestíny v roku 1964 - organizácie ideologicky snažiacej sa poprieť legitimitu Izraela, v rokoch 1966 až 1967 série obranných dohôd medzi Egyptom na jednej strane a Jordánskom a Sýriou na strane druhej - všetky tri krajiny susediace s Izraelom, mobilizovanie egyptskej armády na Sinaji dňa 14.05. 1967, požiadavku zo strany Egypta o stiahnutie pohotovostných jednotiek OSN 18.05. 1967 a ich následné stiahnutie, uzavretie Tiranskej úžiny a zablokovanie Eljatského prístavu Egyptom dňa 22.05. 1967, čím Izrael stratil prístup k Červenému moru a Nassarove vyhlásenie o tom, že cieľom arabského národa je bojovať a zničiť Izrael 27.05. 1967.

    Z vyššie uvedených udalostí predchádzajúcich útoku Izraela na Egypt je geograficky zrejmé, že krajiny podieľajúce sa na konflikte boli krajinami priamo susediacimi s Izraelom, čím ustupuje význam posudzovania útoku ako útoku preventívneho v zmysle vyššie uvedeného posudzovania preventívneho útoku a tento význam ďalej klesá tým, že Egypt od roku 1951 kontinuálne konal proti existenčným záujmom Izraela, čo zakladá objektívne konanie, a teda objektívne očakávania.

    V prípade, že by Izrael nekonal ako iniciátor, ale konal by až po útoku Egypta v rámci sebaobrany v zmysle čl. 51 Charty OSN, do konfliktu by sa na základe série obranných dohôd s Egyptom zapojilo Jordánsko a Sýria, čím by Izrael, ako štát bez vojenskej podpory, utrpel výrazné straty. Hrozba, ktorej Izrael čelil, si teda nevyhnutne vyžadovala nutnosť sebaobrany a tým, že by sa na konflikte podieľal Izrael ako jedna bojujúca strana a Egypt, Jordánsko a Sýria ako druhá bojujúca strana, čo možno objektívne zhodnotiť ako silnú prevahu a ešte silnejšiu v prípade, ak tieto tri strany zaútočili ako prvé a ako sme už vyššie uviedli, by spôsobilo vysoké straty na strane Izraela, čo si vyžadovalo okamžitý zásah.

    S ohľadom na časovú vymedzenosť hrozby všetky akty zo strany Egypta objektívne viedli k úsudku, že hrozba bola okamžitá, pretože Egypt podnikal vážne kroky vo veľmi krátkom časovom rozpätí a navyše niektoré z nich - mobilizovanie armády na Sinajskom polostrove, aj distančne intenzívne.

    Čo sa týka prostriedkov, ktoré Izrael zvolil, diplomatické pokusy a dokonca aj oficiálne dohody o prímerí neboli druhými stranami rešpektované, a teda boli bezvýsledné.

    Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že Izrael konal v rámci preemptívneho útoku v zmysle rozsudku vo veci Caroline, podľa ktorej si hrozba musí "vyžadovať nutnosť sebaobrany, [musí byť] okamžitá, obrovská, neumožňujúca žiadnu voľbu prostriedkov a žiadny čas na uváženie" a taktiež podľa vyššie uvedenej koncepcie zmyslu preemptívnej vojny. Iniciovanie Šesťdňovej vojny zo strany Izraela teda bolo v súlade s medzinárodným právom.

    3.3.2 Status území pod Izraelom - okupácia a anexia

    Stanovením, že iniciačný prvok Šesťdňovej vojny zo strany Izraela bol v súlade s medzinárodným právom a prirodzenou predispozíciou ohradiť sa priamo hroziacemu nebezpečenstvu, je chronologicky potrebné analyzovať status území, ktoré boli počas Šesťdňovej vojny obsadené Izraelom a odpoveď na otázku, či Izrael má legitímny nárok považovať tieto územia za súčasť jeho štátu.

    Pretože vstup na územia Sinajského polostrova, pásmo Gazy, Západný breh Jordánu, do Starej časti mesta Jeruzalem a Golanské výšiny bol v súvislosti s vojenským konfliktom, o ktorom je prezumovaná legálnosť, aj vstup na vyššie predmetné územia bol z zmysle použitia zásady ex injuria jus non oritur tiež legálny. Čo je predmetom, je následná prítomnosť Izraela na týchto územiach a právny titul Izraela viažuci sa na tieto územia.

    V medzinárodnom práve a medzinárodných vzťahoch sa v súvislosti s prítomnosťou Izraela na týchto územiach hovorí o anexii či okupácii.

    Anexiu možno v najširšom zmysle možno definovať ako spôsob nadobudnutia územia, ktorý spočíva v tom, že jeden štát si k vlastnému už existujúcemu územiu pripojí - anektuje, ďalšie územie, o ktoré sa štát rozšíri. Anektované územie sa teda stáva súčasťou štátu, ktorý toto územie anektoval.

    Z historického hľadiska možno v medzinárodnom práve rozoznať dve formy anexie. V staršej forme anexie sa za anexiu považovalo pripojenie územia k druhému štátu všeobecne, teda bez ohľadu na to, či toto pripojenie bolo unilitárne alebo na základe dohody a bez ohľadu na to, či pripojenie podliehalo násiliu alebo bolo konsenzuálne. Ako príklad možno uviesť anexiu Texasu Spojenými štátmi americkými, bola uskutočnená na základe dohody medzi Spojenými štátmi americkými a Republikou Texas, teda nešlo ani o jednostranné, ani násilné pripojenie územia[49] . Akt začlenenia štátu v rámci konsenzuálnej formy anexie sa nazýva aj absorpciou[50] či inkorporáciou, ktorá sa v súčasnosti vzťahuje aj na územnú cesiu.

    V prostredí prvej polovice 20. storočia, ktoré bolo význačné ozbrojenými konfliktmi cielenými proti suverenite iných štátov a často s dobyvačnými úmyslami, obsah anexie sa tomuto prostrediu adaptoval a derogoval sa jej pôvodný obsah. Anexiou sa v súčasnosti rozumie jednostranné pripojenie štátu prostredníctvom sily.

    V súčasnosti môže štát nadobudnúť cudzie štátne územie výlučne na kontraktuálnej báze, čím sa mimozmluvné spôsoby nadobudnutia stali v medzinárodnom práve nelegitímnymi[51].

    Pojem okupácia možno vyložiť v užšom zmysle a zmysle širšom. V užšom zmysle vychádzajúc z čl. 42 Haagskych konvencií z 1907 "Územie je považované za okupované, pokiaľ je pod skutočným vedením nepriateľskej armády" a "vzťahuje sa iba na územia, kde bolo takéto vedenie zriadené a môže byť vykonávané"[52] [53] . V zmysle širšom, podľa ktorého je územie okupované, pokiaľ je pod skutočným vedením armády druhého štátu. Diferenciácia výkladu pojmu okupácia spočíva v tom, že podľa užšieho výkladu ide o okupáciu len v prípade, ak je územie pod vedením nepriateľskej armády, pričom podľa širšieho výkladu nemusí ísť o nepriateľskú armádu ale iba o skutočnosť, že územie je pod vedením armády druhého štátu, napr. ako to bolo v prípade Berlína, ktorý bol po II. svetovej vojne rozdelený na štyri okupované zóny medzi víťazné mocnosti - Spojené štáty americké, Veľkú Britániu, Francúzsko a Rusko. Možno konštatovať, že okupácia je jednou z typických čŕt prebiehajúcich vojenských konfliktov, lebo priamo súvisí s posunom armády jedného štátu cez územia druhých - nepriateľských štátov.

    Presunom izraelských vojsk za vojenským účelom a ich následným usadením sa na týchto územiach sa predmetné územia stali okupované i Izraelom, pretože v danom čase štáty, ktorým tieto územia z určitého právneho titulu pripadali - či už boli súčasťou ich štátu ako v prípade Sinajského polostrova Egyptom, alebo okupáciou, ako v prípade pásma Gazy Egyptom, nemohli vykonávať moc na predmetných územiach z dôvodu, že tieto územia sa v rámci vojny dostali pod vedenie izraelskej armády.

    Dňa 19.06. 1967, teda osem dní po ukončení Šesťdňovej vojny, Izrael rozhodol, že Sinajský polostrov vráti Egyptu a Golanské výšiny Sýrii s tým, že toto navrátenie bude podmienené uzavretím mierových zmlúv. Toto rozhodnutie neobsahovalo ustanovenie o Západnom brehu Jordánu a pásme Gazy. Dňa 1.09. 1967 summit Arabskej ligy, ktorého sa zúčastnili okrem iných arabských štátov aj Egypt, Jordánsko a Sýria, vydalo rezolúciu[54] , v ktorej uviedli štyri princípy, na ktorých bude ich činnosť spočívať a síce "žiadny mier s Izraelom, žiadne uznanie Izraela, žiadne rokovania s ním a trvanie na právach palestínskeho ľudu v ich vlastnej krajine."[55] [56]

    Keďže arabské krajiny odmietli rokovania s Izraelom a negatívne sa vyjadrili aj o mieri s ním a dokonca aj o samotnej jeho existencii, predmetné územia boli stále okupované Izraelom, Bezpečnostná rada OSN dňa 22.11. 1967 vydala rezolúciu 242, v ktorej žiadala aby sa Izrael stiahol z obsadených, okupovaných území a ďalej, "ukončenie všetkých nárokov a ozbrojených akcií a rešpektovanie a uznanie zvrchovanosti, územnej celistvosti a politickej nezávislosti všetkých štátov v tejto oblasti, práva na život ich obyvateľov rámci bezpečných a uznávaných hraníc, bez hrozieb a užívania sily."[57]

    V roku 1979 Izrael a Egypt uzatvorili zmluvu, na základe ktorej Izrael stiahol svoje vojská zo Sinajského polostrova a vrátil ho späť Egyptu. Napriek tomu, že pásmo Gazy bolo v čase vypuknutia Šesťdňovej vojny okupované Egyptom, nebolo predmetom tejto zmluvy.

    Následkom Šesťdňovej vojny sa územie ovládané Izraelom rozšírilo z pôvodnej Zelenej línie (viď kapitola 2.2) o pásmo Gazy, Západný breh Jordánu a Starú časť Jeruzalema, čo je spoločne k dnešnému dňu považované za sporné územie, ktoré, vzhľadom na to, že Sinajský polostrov, ako bolo vyššie uvedené, bol vrátený Egyptu, a teda nepatrí medzi sporné územia, budú predmetom ďalšej analýzy (Príloha č. 3).

    3.3.3 Status území pod Izraelom - dobývanie

    Dobývanie území je jedným z najstarších procesov vznikajúcich ako iniciátor ozbrojených konfliktov, ale aj ako ich vedľajší produkt. Vo všeobecnej medzinárodnej teórii i praxi je začiatok nekompatibility dobývania s medzinárodným právom považovaný v súvislosti s II. svetovou vojnou, lebo práve tá bola iniciovaná za účelom dobytia Európy, na strane agresora figurovalo Nemecko. Možno si však položiť otázku, či dobývanie je všeobecne neželané, alebo je neželané iba v prípade agresívneho dobývania. Chronologicky je možné poskytnúť dve implikované odpovede. Tou prvou je, že dobývanie ako medzinárodne neželaný jav po II. svetovej vojne sa vzťahoval výlučne na agresívne dobývanie, pretože aj povojnové usporiadanie Nemecka zmenilo hranice tak, že časť území Nemecka pripadla Poľsku a časť Sovietskemu zväzu. Neskoršiu odpoveď možno nájsť v rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN 242, v ktorej Bezpečnostná rada OSN žiadala Izrael o stiahnutie všetkých vojsk a nárokov z území nadobudnutých počas Šesťdňovej vojny, pričom Izrael počas tejto vojny nevystupoval ako agresor, ale ako obeť v rámci preemptívneho útoku.

    K problematike dobývania, resp. získavanie územia procesom vojny - či už zo strany agresora alebo brániaceho sa, resp. strany v opačnom postavení k agresorovi, sa vyjadril Stephen M. Schwebel, bývalý sudca a podpredseda Medzinárodného súdneho dvora, ktorý v jednom zo svojich diel uviedol: "Ako všeobecná zásada medzinárodného práva... je tak potrebné ako aj dôležité povedať... že získanie územia prostredníctvom vojny je neprípustné. Avšak túto zásadu je potrebné vykladať v určitých prípadoch spolu s inými všeobecnými zásadami, medzi ktorými sa nachádza ešte všeobecnejší princíp, a síce, že žiadny právny nárok z nepráva nepramení, a zásada Charty, že členovia Organizácie Spojených národov majú povinnosť zdržať sa v medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu. Takto vyložené, rozdiely medzi agresívnym dobývaním a obranným dobývaním, medzi zabratím legálne držaného územia a zabratím nelegálne držaného územia, sa stali nemenej potrebnými a dôležitými než samotný hlavný princíp."[58] [59]

    Existuje teda rozdiel medzi tým, či územie získané v rámci vojny bolo získané štátom, ktorý porušil primárnu povinnosť z medzinárodného práva a použil, resp. pripravoval sa na použitie sily proti územnej celistvosti a nezávislosti štátu, alebo štátom, ktorý bol obeťou tohto porušenia - ktorý bol narušením dotknutý. V tomto vzťahu štát agresor jednak porušuje najzákladnejšiu povinnosť, resp. princíp medzinárodného práva a zároveň, v niektorých prípadoch, koná s úmyslom získať - dobývať územia na teritoriálne rozšírenie svojej autority. Dotknutý štát je na druhej strane obeťou tohto porušovania, jeho akcie vykonáva v sebaobrane, a teda v súlade s medzinárodným, ale v prvom rade prirodzeným právom, a jeho teritoriálne zisky sú penaltou pre agresora.

    S tým súvisí aj zásada vyjadrená v rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN 242 status quo ante bellum, a síce obnovenie stavu existujúceho pred vznikom konfliktu, čo by v prípade Izraela znamenalo vrátenie sa k hraniciam Zelenej línie. Historicky vzaté, tejto zásade chýba frekventovanosť[60] , ale úmerne so stále sa zvyšujúcim trendom pacifizmu, aj keď trendom iba v rovine teoretickej, určite nie praktickej a niekedy siahajúcej až do nastavenia druhého líca, význam tejto zásady stúpa, pretože idea tejto zásady spočíva v potlačení ďalších sporov, ktoré môžu vzniknúť ako dôsledok vojny, lebo ani bežnej ľudskej povahe nie je prirodzené vnútorné zmierenie sa so sankciou, ktorá bola na základe jeho nežiaduceho správania udelená a tým pretrváva aj určitá nevraživosť vyplývajúca zo sankcie a voči nej.

    Praktickým a konečným výsledkom aplikácie zásady status quo ante bellum na Šesťročnú vojnu je vo svojej podstate ignorácia celého konfliktu s tým, že voči agresorom - Egyptu, Jordánsku a Sýrii, pôsobí motivačne, pretože tí neutrpia také materiálne straty, ani im to nevytvorí právne záväzné povinnosti či reštrikciu práv na spôsob sankcie, aby ich to odradilo od budúceho agresívneho správania sa, a pre Izrael - konajúci v sebaobrane, demotivačne, lebo musel využiť svoje vojenské prostriedky a vojenský personál na odvrátenie aktov agresorov porušujúcich medzinárodné právo s tým, že s ohľadom na to, že voči agresorom neboli vyvodené žiadne sankcie, sa táto činnosť javí ako zbytočná, pričom ak by vyvinutá nebola, bol by Izrael tým, kto utrpí značné škody.

    Dňa 24.10.1970 Valné zhromaždenie OSN schválilo rezolúciu 2625 "Deklarácia zásad medzinárodného práva týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi", v ktorej ako jedna zo zásad figuroval zákaz okupácie či nadobudnutie územia prostredníctvom hrozby alebo použitia sily s tým, že takáto okupácia či takéto nadobudnuté územia nebude považované za legálne, pričom z textu je zrejmé, že "použitím sily" sa nerozumie iba použitie sily agresorom, ale okupácia a nadobudnutie územia je nelegálne vždy, ak je výsledkom použitia sily[61] , teda aj v sebaobrane. Aj keď na prvý pohľad sa môže zdať, že formálnym zakotvením tohto romantického princípu reflektujúceho postavenie OSN môže byť vyriešený problém území nadobudnutých Izraelom po Šesťdňovej vojne, s ohľadom na všeobecnejší a základný právny princíp zákazu retroaktivity je táto zásada v zmysle lex superior derogat legi inferiori na tento konflikt neaplikovateľná.

    Súčasne by ale bolo nesprávne kritizovať zásadu status quo ante bellum iba na základe rigidného ponímania sankcie, ale v prípade nadobudnutých území je vhodné posúdiť aj status týchto území v čase ich obsadenia Izraelom a ich ďalší vývoj.

    a) Golanské výšiny

    Územie Golanských výšin bolo od pádu Ottomanskej ríše súčasťou Francúzskeho mandátu a v roku 1944 sa stalo súčasťou Sýrie, čo bolo neskôr stanovené aj v rámci zmluvy o prímerí s Izraelom (viď kapitola 2.2). Golanské výšiny majú v porovnaní so Západným brehom Jordánu, Východným Jeruzalemom a pásmom Gazy silnejší titul, čo sa týka nároku na jeho navrátenie, pretože Golanské výšiny sa v roku 1944 priamo stali územím Sýrie, pričom titul k Západnému brehu Jordánu a Východnému Jeruzalemu spočíval v okupácii a následnej anexii Jordánskom a pásme Gazy iba okupácii Egyptom (viď nižšie).

    Po Šesťdňovej vojne boli Golanské výšiny, tak ako ostatné územia, ktoré dokázal Izrael obsadiť, okupované Izraelom, pričom Sýria v prizme Khartoumskej rezolúcie odmietla uzatvoriť s Izraelom mierovú zmluvu, ktorej predmetom malo byť navrátenie Golanských výšin Sýrií za podmienky, že Sýrie uzatvorí s Izraelom mier.

    Dňa 14. decembra 1981 Knesset schválil zákon o Golanských výšinách, podľa ktorého sa právo, jurisdikcia a administratíva Izraela vzťahuje aj na Golanské výšiny, čím sa Golanské výšiny stali de iure súčasťou Izraela. Napriek tomu, že v zákone o Golanských výšinách nie je priamo uvedené, že sa stávajú súčasťou Izraela, zo samotného účelu zákona, ako aj z okolností jemu predchádzajúcich, je možné tvrdiť, že zo strany Izraela išlo o ich jednostrannú a nenásilnú anexiu, pretože toto územie, ktoré, v užšom zmysle - pred účinnosťou tohto zákona a širšom zmysle - pred Šesťdňovou vojnou, nebolo súčasťou Izraela, sa jeho súčasťou stalo.

    Vzhľadom na to, že Sýria v Šesťdňovej vojne pôsobila ako jeden z agresorov, a Izraelská prítomnosť na tomto území bola v súlade s medzinárodným právom, následne odmietala rokovania s Izraelom o prímerí výmenou za toto územie, čo bolo nosným pilierom oferty zo strany Izraela a Izrael tu vykonával svoju suverenitu, inkorporácia Golanských výšin do Izraela bola aktom konformným z medzinárodným právom.

    b) Západný breh Jordánu

    Okupované Jordánskom od 1948 a v roku 1950 ním anektované, Západný breh Jordánu a Východná časť Jeruzalemu boli dňa 31.07.1988 predmetom vyhlásenia Jordánskeho kráľa Husseina, ktorého obsahom bolo vzdanie sa nárokov Jordánska k Západnému brehu Jordánu voči Organizácií za oslobodenie Palestíny[62] . Na tomto mieste je dôležité upozorniť na skutočnosť, že Organizácia za oslobodenie Palestíny nie je obsahovo totožná s pojmom štát a vznik "Palestínskeho štátu" ako štátu v najširšej možnej právnej teórii, až je vhodné tvrdiť že fantázii, sa datuje ku dňu k 22.11.1988, teda vzniká otázka, či sa štát, v tomto prípade Jordánsko, môže vzdať nárokov na územie voči organizácii či hnutiu - Organizácií za oslobodenie Palestíny.

    Za predpokladu, že určitá organizácia či hnutie má predispozíciu vytvoriť vlastný štát - spĺňa[63] , napr. v prípade vzniku štátu Izraela (viď. kapitola 2.1) a vzťahy k územiu, ktoré je predmetom vzdania sa nárokov voči tejto organizácii, nie sú natoľko sporné, aby bránili vzniku štátu a jeho ďalšej pokojnej existencii, tak takýto úkon je nielen možný, ale je spôsobilý vyvolať aj právne relevantné účinky.

    Vo vzťahu k Organizácii za oslobodenie Palestíny je však takýto úkon irelevantný a to preto, že

    • Organizácia za oslobodenie Palestíny de facto nefungovala ako samostatný subjekt, resp. nemala dostatočnú mieru autonómie vykonávať moc vo svojom vlastnom mene, tak, aby spĺňala požiadavku výkonnej vlády podľa Dohovoru z Montevidea,
    • nebola schopná sa samostatne mocensky presadiť, pretože bola odkázaná na OSN, Arabskú ligu a jednotlivé štáty ako Egypt, Jordánsko, Sýria a Libanon
    • výkon moci na Západnom brehu Jordánu v čase vzdania sa nároku Jordánska k nemu nebol v rukách Jordánska, ale na základe legitímneho vstupu Izraela v jeho rukách, čo by bolo porušením zásady nemo dat quod non habet.

    V prípade, ak by takýto úkon mohol vyvolať relevantné účinky, je možné usúdiť, že aj Maroko sa môže vzdať nárokov na územia Západnej Sahary voči Talibanu či Islamskému štátu v Iraku a Levante.

    Aj v prípade, ak by Organizácia za oslobodenie Palestíny či arabské obyvateľstvo hlásiace vznik samostatného Palestínskeho štátu spĺňalo pojmové znaky štátu, Jordánsko nemalo v dispozícií Západný breh Jordánu a z toho dôvodu tam nevykonávalo svoju moc suveréna, čím Jordánsko nebolo subjektom spôsobilé vzdať sa tohto územia voči tretiemu subjektu. V tom prípade by zjednodušený priebeh udalostí prebiehal tak, že Jordánsko ako agresor stratilo časť svojho územia v prospech Izraela, a následne toto územie, na ktorom Jordánsko 21 rokov nevykonávalo svoju moc, Jordánsko postúpi tretiemu subjektu - Organizácii za oslobodenie Palestíny.

    c) pásmo Gazy

    Od roku 1948 až do Šesťdňovej vojny bolo pásmo Gazy okupované Egyptom a to aj v čase od roku 1948 do 1959, keď na tomto území bola zriadená quasi-vláda - Celopalestínska vláda, lebo bola zriadená Arabskou ligou a skutočný výkon moci v jej mene vykonával Egypt, ktorý ju sám aj v roku 1959 rozpustil.

    Tým, že pásmo Gazy nemalo status samostatného štátu, ale status okupovaného územia, obsadením pásma Gazy došlo k okupácii územia, resp. začalo vykonávať moc na území, ktoré sa stratou egyptskej okupácie stalo terra nullius, a teda v zmysle rozsudku vo veci Clipperton Island, a teda legitímnym predmetom pre legitímnu okupáciu s tým, že Izrael zároveň vykonával efektívnu moc na danom území.

    Dňa 1979 Egypt a Izrael uzatvorili dohodu, na základe ktorej sa Egypt vzdal akýchkoľvek mocenských nárokov na pásmo Gazy, no tohto nároku sa nevzdal voči Izraelu, ale voči Organizácií za oslobodenie Palestíny[64] , na čo sa analogicky vzťahuje právne riešenie územia Západného brehu Jordánu (viď. vyššie).

    3.4 Medzinárodná percepcia post-1967 hraníc

    OSN vníma vzťah Izraela k územiam, na ktoré sa výkon moci Izraela v rámci Šesťdňovej vojny rozšíril, ako nelegitímny. Aj keď sa vo všeobecnosti považuje Západný breh Jordánu a pásmo Gazy za okupované územia a Golanské výšiny a Východný Jeruzalem za územia anektované, v rezolúciách OSN sú používané pojmy "nadobudnutie" (acquisition) a "okupácia" (occupation) súčasne. Teda to, či ide o nadobudnutie územia alebo okupáciu, je potrebné posudzovať podľa všeobecného medzinárodného práva.

    Základom pre negatívnu percepciu post-1967 hraníc je rezolúcia Bezpečnostnej rady 242, v ktorej sa Izrael vyzýva na stiahnutie sa z "území okupovaných v nedávnom konflikte"[65] . V rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN 338 zo dňa 22.10.1973 je Izrael vyzvaný na implementáciu rezolúcie 242[66] a v rezolúcii Valného zhromaždenia OSN 3414 zo dňa 5.12.1975 je vyzývané medzinárodné spoločenstvo na zastavenie "akejkoľvek vojenskej alebo ekonomickej pomoci, keďže pokračuje v okupovaní arabských území"[67].

    Podobne ako OSN je status týchto území ponímaný Európskou úniou (ďalej len ako "EÚ"). Ťažisko vzťahov EÚ smerom k Izraelu vychádza z rozhodnutia ministrov zahraničných vecí EÚ prijatého dňa 10.12. 2013, podľa ktorého "všetky dohody medzi Štátom Izrael a EÚ musia jednoznačne a výslovne uvádzať ich neaplikovateľnosť na územia okupované Izraelom v roku 1967"[68] [69] .

    Medzi posledné akty prijaté na úrovni EÚ patrí aj "Interpretačné oznámenie o označovaní pôvodu tovaru z území okupovaných Izraelom od júna 1967" (ďalej len ako "interpretačné oznámenie") zo dňa 11.11.2015, v ktorom potvrdzuje, že Golanské výšiny, pásmo Gazy, Západný breh Jordánu a Východný Jeruzalem nepovažuje za izraelské územia. Ďalej sa v interpretačnom oznámení uvádza, že EÚ neuznáva žiadne zmeny hraníc, ktoré nastali po roku 1967, okrem tých, na ktorých sa dohodli strany v mierových procesoch[70].

    4 Jeruzalem

    Ak sme označili význam samotného Štátu Izrael pre židovský národ ako výnimočný, tak v prípade mesta Jeruzalem má ešte väčší význam a galtonovsky[71] povedané, asociácia Jeruzalema a Židov je bezprostredná.

    4.1 Historický a náboženský význam Jeruzalema

    V duchu historického a národného poetizmu je Jeruzalem "mesto, v ktorom nádeje a modlitby židovského národa za mier pre celé ľudstvo odznievali po celé veky"[72]  a je považované za stred sveta, kde súčasne sídlil Boh. Približne v roku 1000 pred n. l. ho vyhlásil kráľ Dávid za hlavné mesto Židovského kráľovstva, Jeruzalem sa stal, nekorektne povedané "Mekkou" židovského národa. Približne v roku 960 pred n. l. kráľ Šalamún, syn kráľa Dávida, v Jeruzaleme nechal postaviť Prvý židovský chrám, ktorý v roku 586 pred n. l. zbúrali Babylončania, ktorí židovské obyvateľstvo z Jeruzalema vyhnali. V roku 516 pred n. l. majú Židia dovolený návrat do Jeruzalema, z ktorého ich Babylončania vyhnali.

    Na Jeruzalem odkazuje štátna hymna Izraela, Hatikvah[73] : "...naša nádej nebude stratená, nádej dvoch tisíc rokov, byť slobodným ľudom vo svojej zemi, zemi Sionu a Jeruzalema."

    So zreteľom na náboženskú stránku Jeruzalema, Jeruzalem je ako mesto spoločným priesečníkom troch najväčších monoteistických náboženstiev - judaizmu, kresťanstva a islamu, pričom nemenej významné je uviesť, že judaizmus sám bol arché dvoch najväčších monoteistických náboženstiev - kresťanstva, ktoré začalo vznikať až v druhej polovici prvého storočia n. l. ako sekta judaizmu a islamu so vznikom datujúcim sa k roku 610 n. l., keď k Mohamedovi prehovoril anjel Gabriel.

    4.2 Status Jeruzalema

    Posudzovanie medzinárodného statusu Jeruzalema sa často nesprávne limituje na Šesťdňovú vojnu, ktorá je až v poradí druhým, resp. tretím právne relevantným elementom pri právnom posúdení.

    Vymedzenie Izraela podľa Rezolúcie 181 (II) nezahŕňalo Jeruzalem ako mesto patriace pod Izrael, ale Jeruzalem mal predstavovať corpus separatum, a síce spadať pod medzinárodnú zónu, čo v praxi znamenalo, že mal byť pod dozorom OSN. Rešpektujúc vymedzenie územia podľa tejto rezolúcie, ani v samotnej deklarácii nebol spomenutý Jeruzalem, lebo, ako bolo uvedené v kapitole 2.1, deklarácia sa v spojitosti s územím odvolávala priamo na Rezolúciu 181 (II) bez toho, aby hranice územia rozšírila.

    V súvislosti s vypuknutím arabsko-izraelského konfliktu Valné zhromaždenie OSN vydalo dňa 11.12.1948 rezolúciu 194, ktorá okrem iného obsahovala aj zriadenie Zmierovacej komisie OSN (ďalej len ako "zmierovacia komisia"), ktorej úlohou bolo pôsobiť ako mediátor pri arabsko-izraelskom konflikte generálne - nemala byť obmedzená iba na prebiehajúci konflikt, a vyriešiť a navrhnúť usporiadanie a postavenie Jeruzalema, na ktorú si Komisia zmierovacia komisia ustanovila subkomisiu pre Jeruzalem. Nadväzujúc na tieto aktivity bola na návrh zmierovacej komisie usporiadaná v priebehu od 27.04.1949 do 12.09.1949 konferencia v Laussanne, kde sa priami aktéri konfliktu - Izrael na jednej strane a Egypt, Jordánsko, Sýria a Libanon na druhej strane, spolu s Vyššou arabskou komisiou, ktorá zastupovala záujmy Palestínčanov, mali dohodnúť okrem iného na stanovení hraníc Izraela. Pretože arabská časť trvala na tom, aby Izrael vrátil územia získané v arabsko-izraelskej vojne (napriek tomu, že v tejto vojne vystupovali ako agresori) a vrátil sa k hraniciam stanoveným v Rezolúcii 242 (II), teda aj vrátenie Jeruzalema pod dozor OSN, čo Izrael odmietol. Z dôvodu nedostatočného konsenzu medzi Izraelom a arabskými štátmi spolu s Vyššou arabskou komisiou účel konferencie nebol naplnený[74] a následne prakticky zlyhala aj zmierovacia komisia.

    Hranice pôvodne zamýšľané OSN aj Izraelom sa zmenili následkom arabskej vojny až sériami zmlúv o prímerí (viď kapitola 2.2), podľa ktorých bol Jeruzalem rozdelený na východnú časť, ktorá spadala pod Jordánsko a časť západnú, ktorá spadala pod Izrael. Tým, že Jeruzalem, ako bolo uvedené na začiatku tejto kapitoly, ako originárne duchovné aj národné mesto židovského národa, už bol súčasťou Izraela ako židovského štátu, a hlavné mesto možno označiť ako "politické, ekonomické a kultúrne centrum krajiny, ktoré toto postavenie získalo historickým vývojom, resp. postavením a úlohami, ktoré v histórii a pri historických udalostiach v dejinách krajiny a národa zohralo"[75] , Jeruzalem bol dňa 5.12. 1949 vyhlásený za hlavné mesto Izraela[76] , pričom obsahu tohto vyhlásenia možno prisúdiť politický a programový charakter, a dňa 23.01. 1950 bol Jeruzaem za hlavné mesto schválený Knessetom.

    Výsledkom série dohôd o prímerí a Zelenej línii bolo, že Izrael v roku 1949 legitímne nadobudol Západnú časť Jeruzalema, čím túto časť možno považovať za právne vyňatú zo zásady ex injuria jus non oritur, a z toho dôvodu aj legitímne mohol (a aj tak urobil) určiť toto mesto, resp. túto časť Jeruzalema za svoje hlavné mesto.

    Komparáciou s dvoma najcitovanejšími prípadmi rozdeleniami miest v 20. storočí - Berlínom, ako časovo príbuznejším príkladom a Nikóziou z roku 1974, rozdelenie Jeruzalema sa odlišuje tak spôsobom jeho nadobudnutia - titul nevznikol na základe premietnutia násilného rozširovania ideológie ("červenej nemoci") do pôvodne mierového usporiadania (Sovietsky zväz voči Berlínu), ani na základe vojenskej agresie (Turecko voči Nikózii), ako aj legitimity tohto nadobudnutia, ktorý bol v prípade Jeruzalema uskutočnený na základe vzájomne uzatvorených dohôd o prímerí.

    Šesťdňovou vojnou Izrael získal okrem Západného brehu Jordánsku aj Východný Jeruzalem (viď. kapitola 3.3).

    Dňa 30.07. 1980 Knesset schválil Zákon o Jeruzaleme, ktorý je súčasťou Základného práva[77] Izraela, v ktorom bol Jeruzalem označený za "úplné a jednotné" hlavné mesto Izraela a súčasne bol ustanovený ako hlavné sídlo Knessetu, prezidenta a Najvyššieho súdu Izraela[78] . Bezpečnostná rada OSN reagovala na tento zákon rezolúciou 478, ktorou označila zákon za porušujúci medzinárodné právo, neplatný a neúčinný[79] , pričom z textu tejto rezolúcie nepriamo vyplýva, že výhrada k tomuto zákonu spočíva v tom, že keďže zákon zjednocuje celý Jeruzalem, teda aj Východnú časť Jeruzalema, ku ktorej právny konsenzus nebol prijatý, bol tento zákon vyhodnotený ako simulovaná anexia Východnej časti Jeruzalema.

    Spornosť územia Jeruzalema vo vzťahu k Jordánsku ukončilo samotné Jordánsko dňa 31.07. 1988, keď sa súhrnne vzdalo nárokov na Západný breh Jordánu a Jeruzalema s tým, že aj naďalej bude finančne podporovať moslimské sväté miesta v Jeruzaleme a zároveň, ako bolo uvedené v kapitole 3.3.3., týchto území sa vzdalo voči Organizácii za oslobodenie Palestíny, čím sa na tento akt bude analogicky vzťahovať výklad uvedený v kapitole 3.3.3 o Západnom brehu Jordánu, a teda právny titul, na základe ktorého Izrael nadobudol Východnú časť Jeruzalema, je titulom legitímny.

    4.3 Medzinárodná percepcia statusu Jeruzalema

    Tak ako v prípade medzinárodnej percepcie všetkých území, nad ktorými Izrael na základe Šesťdňovej vojny začal vykonávať autoritu, OSN zachováva negatívny postoj aj k Jeruzalemu - nielen východnej časti, ale Jeruzalemu ako celku.

    Okrem rezolúcií OSN zameraných všeobecne na územia, nad ktorými Izrael na základe Šesťdňovej vojny začal vykonávať autoritu, OSN vydalo aj rezolúcie zamerané konkrétne na Jeruzalem. Recentnou je rezolúcia Valného zhromaždenia 63/30 zo dňa 26.11.2008, podľa ktorej všetky činnosti Izraela týkajúce sa právneho poriadku, jurisdikcie a správy Jeruzalema sú nelegálne, a preto neplatné a neúčinné[80] .

    So statusom Jeruzalema súvisí aj jeho percepcia štátmi, z ktorých je praktické upriamiť pozornosť na jeho percepciu Spojenými štátmi americkými.

    Dňa 26.09.2002 americký Kongres schválil zákon "Foreign Relations Authorization Act, Fiscal Year 2003", podľa ktorého ustanovenia odseku 214, písm. d) občania Spojených štátov amerických narodení v Jeruzaleme majú právo na požiadanie si zvoliť za krajinu narodenia Izrael[81] , čím Spojené štáty americké quasi uznali Jeruzalem za súčasť Izraela. Prelomením tohto zákona bol rozsudok Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických (ďalej len ako "Najvyšší súd USA") vo veci Zivotofsky v. Kerry (2015), ktorým Najvyšší súd USA toto ustanovenie vyhlásil na neúčinné. No neurobil tak z dôvodu neurčitosti statusu mesta Jeruzalem, ani z dôvodov medzinárodnoprávneho zreteľa, ale učinil tak z dôvodu ústavnosti tohto zákona v spojitosti s právomocou uznania štátov a ich územných nárokov, pretože podľa jeho názoru táto právomoc neprináleží americkému Kongresu, ale prezidentovi a z toho dôvodu Kongres nemôže nahrádzať právomoci prezidenta a rozhodovať o uznávaní so zahraničným prvkom, v tomto nepriame uznanie Jeruzalema za súčasť Izraela.

    So statusom Jeruzalema súvisí aj Jerusalem Embassy Act of 1995 (1995), ktorý bol schválený dňa 23.10.1995. Podľa ustanovenia odseku 3 písm. a) tohto zákona (i) Jeruzalem by mal zostať nerozdeleným mestom, (ii) Jeruzalem by mal byť rozoznaný ako hlavné mesto Izraela, a (iii) zahraničné zastupiteľstvo Spojených štátov amerických presídliť z Tel Avivu do Jeruzalema[82] . Tento zákon však nebol počas vlády Billa Clintona, Georga W. Busha a Baracka Husseina Obamu implementovaný. Táto pasivita voči implementácii môže spočívať v dvoch dôvodoch.

    Tým prvým je implikovaná právomoc výkonnej moci - prezidenta Spojených štátov amerických rozoznávať štáty, čím akty Kongresu v tejto oblasti nemajú právnu relevanciu. Na tomto odôvodnení bol postavený aj rozsudok Najvyššieho súdu USA vo veci Zivotofsky v. Kerry (2015) (viď vyššie). Nemenej dôležité je odôvodnenie v disente predsedu Najvyššieho súdu USA Johna Robertsa, s ktorým je konformnejšie sa stotožniť, a síce s tým, že Ústava Spojených štátov amerických negarantuje prezidentovi Spojených štátov právo uznávať zahraničné krajiny, ani mu toto právo z Ústavy implikovane nevyplýva.

    Druhým dôvodom, ktorý bol vyslovený ako oficiálny, spočíva na (v) záujmoch národnej bezpečnosti.

    5 Záver

    Prostredie, v ktorom sa vyvíjali hranice Izraela možno označiť za hostilné voči tomuto konkrétnemu vývoju, konfliktné a poznamenané intenzitou ozbrojených konfliktov mierených minimálne proti určitým územným častiam Izraela, avšak niekedy so zameraním proti existencii Izraela ako takého. Cez doktrínu nature vs. nurture (príroda vs. výchova), ktorá spočíva v prírode ako základnom - prirodzenom určovateľovi správania sa jedinca, či v tomto prípade štátu - správanie sa v prvotnom stave, a výchove ako sekundárnemu určovateľovi ďalej determinujúcu a tvoriacu správanie v prvotnom stave ovplyvnené výchovou, s nemalým vplyvom prostredia je s ohľadom na vývoj a správanie sa štátu vhodné tvrdiť, že vývoj štátu a spôsob výberu na a pre vývoj vhodných prostriedkov by mal odrážať prostredie, v ktorom sa štát nachádza. Inak povedané, aj prvotná prirodzenosť štátu - Izraela, spočívala v existencii ako židovského štátu, tak prostredí, v ktorom sa štát následne nachádza, v ktorom existuje, determinuje jeho ďalšie správanie sa a prostriedky, ktoré bude ako štát využívať, pretože sa tiež musí istým spôsobom adaptovať prostrediu.

    Aj keď právny moment vzniku Izraela ako štátu s určenými hranicami nie je vo všeobecnosti diskutabilný - jeho legitimita a legitimita samotného Izraela je pozitívne prijímaná, v praxi sa tento moment ukázal s ohľadom na susediace krajiny a Arabskú ligu ako kontroverzný s tým, že týmito subjektmi bol vnímaný negatívne. Negatívne až do tej miery, že súčasne so vznikom Izraela krajiny ako Egypt, Sýria, Transjordánsko (neskôr Jordánsko), Irak a pod. iniciovali proti Izraelu ozbrojený konflikt, ktorým nastavili prvý adaptačný štandard pre Izrael - hostilitu, agresiu a odhodlanosť boja smerujúceho k zániku Izraela. Toto vyjadrenie síce môže pôsobiť nadmerne dramaticky, keďže na prvý pohľad sa môže zdať, že dohody o prímerí z roku 1949, ktorými sa rozšírili hranice Izraela, symbolizovali vnútorný zmier krajín susediacich s Izraelom, pretože nielenže boli ochotné uzatvoriť prímerie (bez ohľadu na to, že boli porazené), ale navyše pristúpili na, aj keď dočasné, rozšírenie územia Izraela, avšak tento pohľad je pohľadom delirickým, pretože neskoršou praxou, spočívajúcou v pravidelných atakoch na izraelskú suverenitu, na ktoré odpoveďou boli v rokoch 1951 až 1967 tzv. odvetné operácie, pohľad "vytriezvel" a potvrdilo sa, že Izrael je vnímaný Arabskou ligu, Egyptom, Jordánskom, Sýriou a arabskými príslušníkmi bývalého Britského mandátu na území Palestíny ako neželaný sused, voči ktorému, ako bolo uvedené vyššie, skutočne pretrváva hostilita, agresia a odhodlanosť boja smerujúca k zániku jeho existencie.

    Bez ohľadu na toto stanovenie štandardu prostredia je však s ohľadom na izraelské hranice dôležité, že dohodami o prímerí z roku 1949 boli konsenzuálne dohodnuté hranice Izraela, tzv. Zelená línia, ktoré možno označiť za legitímne a derogujúce hranice vymedzené v Rezolúcii 181 (II) v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori. Pri diskusiách o izraelských hraniciach sú hranice Zelenej línie kľúčovým pojmom v pozitívnom slova zmysle a to tak, že niektoré štáty (najmä arabské a moslimské) a OSN preferujú návrat k týmto hraniciam, oproti post-1967 hraniciam.

    Problémom je posudzovanie zmien izraelských hraníc po Šesťdňovej vojne v roku 1967, počas ktorej Izrael v rámci preemptívného útoku obsadil Sinajský polostrov (v roku 1979 odstúpený Egyptu), Západný breh Jordánu, Východnú časť Jeruzalema, pásmo Gazy (v roku 2005 odstúpené "Palestíne") a Golanské výšiny. Tento problém spočíva v absurdnom ponímaní a následnom vyhodnotení vzťahu agresora - Egypt, Jordánsko a Sýria a subjektu brániaceho sa agresii, a nie agresii pasívnej, ale aktívnej, priamej, cielenej a ozbrojenej, ktorá je v absolútnom rozpore so základnou zásadou medzinárodného práva a to zákazom agresie a mierového riešenia sporov. Je pravdou, že výstup Norimberských procesov bol reakciou na správanie sa absolútne nežiaduce v civilizovanej spoločnosti, čo malo za následok zvýšenie citlivosti niektorých historicky zaužívaných inštitútov, ale na druhej strane výstup Norimberských procesov a právne dedičstvo, ktoré mali medzinárodnému právu sukcesovať je perverzitou tohto výstup a dedičstva, ktorý má za následok praktickú impotenciu systému implikovaného v rámci Norimberských procesov a ich účelu a zmyslu, ak nárok Izraela na územia obsadené v rámci vojenských operácií smerujúcich proti jeho celistvosti je posudzovaný ako nelegitímny a navyše, Izrael ako štát primerane konajúci v sebaobrane je spoločensky a právne odsudzovaný a agresori - Egypt, Jordánsko a Sýria, sú považované za obete.

    V prípade, ak by casus belli mal byť vysvetlený na praktickom príklade, udalosti v rámci vzťahu medzi Izraelom a jeho susedmi medzi rokmi 1951 a 1967 sú práve tým praktickým príkladom. Kontinuálne útoky voči izraelskej celistvosti v podobe čiastkových útokov možno abstraktne označiť ako otázku na odvetné operácie v rokoch 1951 až 1967, tzv. Suezská kríza, vznik Organizácie za oslobodenie Palestíny, spoločné dohody o obrane, mobilizovanie egyptskej armády na Sinajskom polostrove, stiahnutie pohotovostných vojsk OSN, uzatvorenie Tiranskej úžiny, zablokovanie Eljatského prístavu či explicitné vyjadrenie cieľa zničiť Izrael je len ťažko považovať za niečo iné, ako predpoklady k preemptívnemu útoku.

    Ak teda Izrael v rámci preemeptívnej sebaobrany obsadil územia subjektov, ktoré pôsobili voči nemu s časovo aj hmotnou intenzitou agresie, je v prvom rade dôležité si uvedomiť, že vstup na územia týchto agresorov je legitímny a ďalej, územné straty nie sú porušením medzinárodného práva, ale sú sankciou v zmysle akéhosi prirodzeného medzinárodného práva. Aj s ohľadom na post-Norimberské vnímanie vyššie uvedeného tvrdenia je toto tvrdenie kompatibilné, pretože aj Nemecku ako agresorovi bolo odobraté územie.

    Konanie v zmysle kontradiktórnej predstavy (ktorá je aj žiadaná) by bol výsledok Šesťdňovej vojny taký, že agresori kontinuálne pokúšajúci sa agresívnym správaním sa, ktoré sprevádza ozbrojený charakter a porušuje základné zásady medzinárodného práva verejného, budú uznaní v rámci konfliktu nimi iniciovanom ako nevinní, teda bez sankcie, a Izrael konajúci v sebaobrane ako subjekt, ktorý nadbytočne využil svoje prostriedky k sebaobrane, pretože ak voči agresorovi neexistuje sankcia, skutok sa ako keby nestal.

    Dôležitou skutočnosťou je tiež to, že tak Egypt ako aj Jordánsko sa vzdali svojich nárokov na územia obsadené Izraelom počas Šesťdňovej vojny - Egypt sa vzdal nárokov na pásmo Gazy a Jordánsko na Západný breh Jordánu a Východnú časť Jeruzalema s výnimkou financovania pamiatok so signifikanciou pre moslimov. Aj keď tieto akty vzdania sa nárokov boli urobené voči arabskému obyvateľstvu hlásiacemu sa k palestínskemu národu (i) takýto akt nemôže vyvolať právne relevantné účinky pretože nad územím nemali možnosť vykonávať žiadnu autoritu, (ii) arabské obyvateľstvo hlásiace sa k palestínskemu národu, ani Organizácia za oslobodenie Palestíny v tom čase nedisponovali takou generálnou autonómiou (a k dnešnému dňu takou autonómiou nedisponuje), aby boli schopné zhodnotiť predmetné územia na vznik samostatného, autonómne fungujúceho štátu, a (iii) arabské obyvateľstvo hlásiace sa k palestínskemu národu, ako aj samotná Organizácia za oslobodenie Palestíny vykazuje znaky subjektu cielene a kontinuálne porušujúce celistvosť štátu a ľudských práv, a teda vzdanie sa územia voči takémuto subjektu by bolo porušením medzinárodného práva v rámci aktivít zamedzujúcich podporu terorizmu.

    Čo sa týka mesta Jeruzalem, jeho západná časť je súčasťou Zelenej línie, teda legitímne nadobudnutá Izraelom, pričom časť východná bola nadobudnutá Šesťdňovou vojnou. Bez ohľadu na to, či je vykonávanie autority Izraela vo Východnej časti Jeruzalema legitímna alebo nie, Západná časť Jeruzalema je legitímnou súčasťou jeho územia a z toho dôvodu ju možno označiť za hlavné mesto Izraela ako mesto s výnimočným postavením v rámci židovského národa, v rámci židovského štátu.

    Východná časť Jeruzalema, pretože bola nadobudnutá v rámci Šesťdňovej vojny, bola nadobudnutá tak ako Západný breh Jordánu, teda na základe výkladu vzťahujúceho sa na Západný breh Jordánu, legitímne.

    Tak ako vznik samotného Izraela v rámci hraníc určených Rezolúciou 181 (II) a následne vznik konsenzuálne dohodnutej hranice Zelenou líniou, tak aj zmeny izraelských hraníc po Šesťdňovej vojne v roku 1967 sú zmenami legitímnymi, a teda aj výkon moci zo strany Izraela na týchto územiach bol a je legitímnym prejavom jeho suverenity.


    Príloha č. 1

    Pr__loha_1__2_

    Príloha č. 2

    Pr__loha_2

    Príloha č. 3

    Pr__loha_3


    Poznámky pod čiarou:
    1. NOVOTNÝ, A. 2011. Teorie a praxe mezinárodních vztahů. 3. vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011. 480 s. ISBN: 978-80-89447-37-4^
    2. VÁLEK M. 2014. Kontinuita americkej zahraničnej politky : bakalárska práca. Bratislava : Paneurópska vysoká škola, 2014. 39 s.^
    3. KARESH, S.E., HURVITZ M.M. 2006. Encyclopedia of Judaism. New York: Facts on File, Inc., 2006. 601 s. ISBN 0-8160-5457-6^
    4. preložené autorom^
    5. Balfourova deklarácia Dostupné na internete: ^
    6. Sèvreska zmluva. Dostupné na internete: ^
    7. EISENBERG R.L. 2008. Dictionary of Jewish Terms: A Guide to the Language of Judaism. Rockville: Schreiber Publishing, 2008. 520 s. ISBN 978-0884003342^
    8. Nils Claus Ihlen ako minister zahraničných vecí Nórska prehlásil ministrovi zahraničných vecí Dánska, že Nórsko uznáva suverenitu Dánska nad Grónskom.^
    9. Ako v prípade Slobodnej repuliky Liberland, ktorá bola vyhlásená v máji 2015 na území nachádzajúcim sa medzi Chorvátskom a Srbskom.^
    10. Dohovor z Montevidea. Dostupné na internete: ^
    11. VRŠANSKÝ, P., VALUCH, J. a kol. 2012. Medzinárodné právo verejné - Všeobecná časť. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2012. 416 s. ISBN 9788089447718^
    12. Židovskou diasporou sa rozumie usadenie Židov, alebo v antickom poňatí semitských kmeňov a Židov mimo Eretz Yisrael, teda mimo izraelskej zeme.^
    13. NEUMAN S. 1999. Aliyah to Israel: Immigration under Conditions of Adversity [online]. Bonn : Forschungsinstitut zur Zukunft der Arbeit, 1999 [cit. 2015-01-15]. 64 s. Dostupné na internete: .^
    14. Deklarácia založenia Štátu Izrael. Dostupné na internete: .^
    15. preložené autorom^
    16. THE CENTRAL BUREAU OF STATISTICS. 2009. Israel in statistics 1948 - 2007. [online]. Jerusalem : The Central Bureau of Statistics, 2009 [cit. 2009-15-01]. 19 s. Dostupné na internete: .^
    17. VRŠANSKÝ, P., VALUCH, J. a kol. 2013. Medzinárodné právo verejné: Osobitná časť. Bratislava : EUROKÓDEX, 2013. 543 s. ISBN 9788081550034.^
    18. OPPENHEIM, L. F. L.. 2005. International Law : A Treatise. 3. vydanie. Clerk: The Lawbook Exchange, Ltd., 2005. 799 s. ISBN 978-1-58477-609-3.^
    19. Rozsudok vo veci Island of Palma (Holandsko, USA) zo dňa 4.04. 1928. Dostupné na internete: .^
    20. preložené autorom^
    21. Rozsudok vo veci hraníc Britskej Guyany a Spojených štátov Venezuely zo dňa 3.10. 1899. Dostupné na internete: ^
    22. List Elliaha Epstenia adresovaný Harry S. Trumanovi zo dňa 14.05. 1948. Dostupné na internete: < http://trumanlibrary.org/whistlestop/study_collections/israel/large/documents/pdf/12.pdf>.^
    23. AUST, A. 2005. Handbook of International Law. New York: Cambridge University Press, 2005. 515 s. ISBN 0-521-82349.^
    24. Správa Anglo-amerického vyšetrovacieho výboru. Dostupné na internete: .^
    25. preložené autorom^
    26. American Law Institute In RAIČ, D. 2002. Statehood and the Law of Self-Determination. Haag: Kluwer Law International, 2002. 515 s. ISBN 90-411-1890-X.^
    27. preložené autorom^
    28. Spojené štáty americké uznali Izrael de iure až 31.01. 1949^
    29. Zoznam zahraničných diplomatických misií Izraela: Stav vzťahov. Dostupné na internete: .^
    30. supra note 10^
    31. preložené autorom^
    32. supra note 11^
    33. Izraelsko-egyptská dohoda o prímerí zo 24.02. 1949. Dostupné na internete: .^
    34. SASSOON, D. 2013. The Invention of the Land of Israel by Shlomo Sand - review. In The Guardian [online]. 2013. [cit. 2015-01-26]. Dostupné na internete: .^
    35. GERLOCH, A. 2009. Teorie práva. 5. vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o. , 2009. 309 s. ISBN 978-80-7380-233-2.^
    36. Charta Organizácie za oslobodenie Palestíny z roku 1964. Dostupné na internete: .^
    37. PHILIPS, M., KORN, B. 2014. Conclusive Proof that Hamas Uses Palestinians as Human Shields. In The Algemeiner [online]. 2014. [cit. 2015-01-29]. Dostupné na internete: .^
    38. GORDON, N., PERUGINI, N. Human Shielding and Urban Warfare Are In Israel/Palestine: An Essay by Neve Gordon and Nicola Perugini. In Society & Space [online]. [cit. 2015-01-29]. Dostupné na internete: .^
    39. Tlačová správa UNRWA zo dňa 22.07. 2014: UNRWA Condemns Placement of Rockets, for a Second Time, in One of Its Schools. Dostupné na internete: .^
    40. Post Editorial Board. 2015. UN report outlines how Hamas used kids as human shields. In New York Post [online]. 2015. [cit. 2015-01-29]. Dostupné na internete: .^
    41. ANBAR, M. 2004. Israel and its Future: Analysis and Suggestions. Lincoln: iUniverse, Inc. , 2004. 237 s. ISBN 0-595-31229-2^
    42. Charta Medzinárodného vojenského tribunálu z 8.08. 1945. Dostupné na internete: < http://avalon.law.yale.edu/imt/imtconst.asp>.^
    43. preložené autorom^
    44. List Georga Washingtona adresovaný Johnovi Trumbullovi zo dňa 25.06. 1799. Dostupné na internete: .^
    45. preložené autorom^
    46. GRAY, C.S. 2007. The Implications of Preemptive and Preventive War Doctrines: A Reconsideration [online]. Carlisle : The Strategic Studies Institute, 2007 [cit. 2015-01-30]. 70 s. ISBN 1-58487-298-5. Dostupné na internete: .^
    47. Rozsudok v prípade Carolina (Veľká Británia, USA). Dostupné na internete: .^
    48. supra note 2^
    49. V súčasnosti by bol tento akt považovaný za územnú cesiu.^
    50. BOCZEK, B.A. 2005. International Law: A Dictionary. Lanham: Scarecrow Press, Inc., 2005. 528. 0-8108-5078-8.^
    51. ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P. 2008. Mezinárodní právo veřejné. Praha: C.H. Beck, 2008. 840 s. 978-80-7179-728-9.^
    52. Čl. 42 Hagskych konvencií z 1907. Dostupné na internete: .^
    53. preložené autorom^
    54. Khartoumská rezolúcia^
    55. Khartoumská rezolúcia z 1.09. 1967. Dostupné na internete: .^
    56. preložené autorom^
    57. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 242 a Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 338. Dostupné na internete: .^
    58. SCHWEBEL, S.M. 1994. Justice in International Law: Selected Writings of Judge Stephen M. Schwebel. New York: Cambridge University Press, 1994. 635 s. ISBN 0-521-46284-3.^
    59. preložené autorom^
    60. Bola napr. použitá po Vojne 1812 medzi Spojenými štátmi a Veľkou Britániou.^
    61. Deklarácia zásad medzinárodného práva týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi. Dostupné na internete: .^
    62. Prejav kráľa Husseina z 31.07. 1988. Dostupné na internete: .^
    63. Spĺňa ich aspoň do tej miery, že územie je možné predpokladať.^
    64. HABEEB, W.M. 2012. The Middle East in Turmoil: Conflict, Revolution, and Change. Santa Barbara: Greenwood, 2012. 228 s. ISBN 978-0-313-33914-1^
    65. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 242 zo dňa 22.11. 1967. Dostupné na internete: .^
    66. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 242 zo dňa 22.11. 1967. Dostupné na internete: .^
    67. Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 3414 zo dňa 5.12. 2015. .^
    68. Stanovisko delegácie EÚ v Štáte Izrael k oznámeniu Európskej komisie. Dostupné na internete: .^
    69. preložené autorom^
    70. Interpretačné oznámenie o označovaní pôvodu tovaru z území okupovaných Izraelom od júna 1967. Dostupné na internete: .^
    71. Sir Francis Galton bol anglický psychológ, ktorý sa zameriaval na asociácie slov.^
    72. Prejav izraelského premiéra Benjamina Netanyahua na pôde OSN zo dňa 1.10. 2015. Dostupné na internete: .^
    73. V slovenskom preklade znamená "nádej".^
    74. CAPLAN, N. 1993. The Lausanne Conference, 1949: A case study in Middle East peacemaking (Occasional papers). Tel Aviv: Tel Aviv University, Moshe Dayan Center for Middle Eastern and African Studies, 1993. 176 s. ISBN 9652240133.^
    75. OROSZ,. L., SVÁK, J., BALOG, B. 2011. Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o. 2011. 544 s. ISBN 978-80-89447-54-1.^
    76. Stanovisko premiéra Ben-Guriona k premiestneniu hlavného mesta Izraela do Jeruzalemu. Dostupné na internete: .^
    77. "Základné zákony" tvoria ústavné právo Izraela.^
    78. Základný zákon: Jeruzalem, Hlavné mesto Izraela. Dostupné na internete: .^
    79. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 478 (1980) zo dňa 20.08. 1980. Dostupné na internete: .^
    80. Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN zo dňa 26.11. 2008. Dostupné na internete: .^
    81. Foreign Relations Authorization Act, Fiscal Year 2003. Dostupné na internete: < https://www.gpo.gov/fdsys/pkg/PLAW-107publ228/pdf/PLAW-107publ228.pdf>.^
    82. Jerusalem Embassy Act of 1995. Dostupné na internete: < https://www.gpo.gov/fdsys/pkg/PLAW-104publ45/html/PLAW-104publ45.htm>.^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia