Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

ZODPOVEDNOSŤ ZA PROTIPRÁVNE KONANIE DIVÁKOV NA ŠPORTOVOM PODUJATÍ NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    07.01.2013JUDr. Jozef Čorba PhD. (Spracoval: Ing. Simoneta Sepešiová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    LIABILITY FOR UNLAWFULL CONDUCT OF SPECTATORS AT SPORT EVENTS[1]

    JUDR. JOZEF ČORBA PHD.
    UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH, PRÁVNICKÁ FAKULTA, ODBORNÝ ASISTENT NA KATEDRE OBCHODNÉHO PRÁVA A HOSPODÁRSKEHO PRÁVA
    ADVOKÁT
    E-MAIL: JOZEF.CORBA@GMAIL.COM


    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    športové podujatie, násilie, neviazanosť divákov, zodpovednosť, diváci, športové súťaže, športové zväzy, vysielacie práva, športové pravidlá, disciplinárne konanie

    KEY WORDS:
    sport event, violence, misbehaviour of spectators, liability, spectators, sport competitions, sport bodies, broadcasting rights, disciplinary proceeding

    ABSTRAKT:
    Príspevok sa zaoberá problémom, ktorý je bohužiaľ stále veľmi aktuálny, a ktorý sa týka potierania násilia či iného protiprávneho konania páchaného divákmi na športových podujatiach. Budeme hodnotiť najmä opatrenia, ktoré by mali pôsobiť preventívne v smere znižovania pravdepodobnosti vzniku násilia medzi divákmi, a ktoré spočívajú vo vyvodzovaní zodpovednosti iných osôb za protiprávne konanie divákov na športových podujatiach, alebo v eliminovaní prístupu problémových osôb na športové podujatia. Tieto opatrenia sa budeme snažiť preskúmať i z hľadiska ich súladu s kogentnými normami právneho poriadku, resp. ich súladu s objektívnym právom ako takým.

    ABSTRACT/SUMMARY:
    The article is dealing with a problem that is unfortunately still very actual, and that relates to combating violence and other unlawful acts committed by spectators at sporting events. We will assess the particular measures, that should have a preventive effect in the direction of reducing the probability of violence among spectators, and which consists in drawing the responsibility of others for unlawful conduct of spectators at sporting events, or in denying the access to sporting events for the problem persons. We will try to review these measures form the aspect of their compliance with mandatory provisions of the legal order, respectively their compliance with the objective law as well.


    ÚVOD    

    Násilie na športových podujatiach je témou, ktorá zamestnáva právnikov, športových funkcionárov, či predstaviteľov policajných orgánov i samosprávy v podstate už niekoľko desaťročí. Šport by mal byť pre ľudí prostriedkom zábavy, uvoľnenia či relaxu, návšteva športového podujatia by mala divákov obohatiť krásnymi pozitívnymi zážitkami, avšak nezriedka sme na športových podujatiach boli svedkami tragických udalostí, z ktorých niektoré sa výrazne zapísali do povedomia spoločnosti a dejín športu. Či už to bola tragédia na Heysel štadióne v Bruseli v roku 1985, alebo aj nedávna na ligovom futbalovom zápase v Port Said v Egypte. Takýchto smutných udalostí je bohužiaľ viac.

    U niektorých jedincov prerastá oddanosť k svojmu obľúbenému športovému klubu či ku svojej krajine až k nenávisti ku všetkým ostatným, čím sa zdravá športová rivalita medzi niektorými skupinami návštevníkov športových podujatí mení na agresívne násilné boje. Vytvorili sa skupiny športových chuligánov, často veľmi dobre organizovaných, ktorých cieľom nie je vychutnať si na športovom podujatí športový zážitok, ale ničiť majetok a ublížiť na zdraví fanúšikom súpera, teda v ich ponímaní nepriateľom.

    Športová i právna legislatíva sa snaží rôznymi opatreniami tieto negatívne javy potláčať a znemožňovať takýmto osobám účasť na športových podujatiach[2]. Ukazuje sa, že boj proti športovým chuligánom a proti násilnostiam na športových podujatiach je náročný a nie je ešte úplne vyhratý.

    Prijímajú sa opatrenia a predpisy smerujúce k zlepšeniu infraštruktúry a vybavenia štadiónov či športových hál, k posilneniu oprávnení organizátora športových podujatí a členov usporiadateľskej služby zakročiť voči účastníkom narušujúcim verejný poriadok, ako aj opatrenia týkajúce sa zabezpečenia technického vybavenia umožňujúceho lepšiu identifikáciu divákov za účelom ich prípadného administratívneho alebo trestného stíhania.

    V tomto príspevku sa zameriame skôr na pravidlá o vyvodzovaní zodpovednosti za násilné a iné protiprávne správanie divákov na športových podujatiach.

    I. ORGANIZÁCIA ŠPORTOVÝCH PODUJATÍ

    Povinnosti smerujúce k zabezpečeniu verejného poriadku na športových podujatiach a tým aj k ochrane zdravia či majetku ukladá zákon č. 479/2008 Z. z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov organizátorovi športového podujatia. Konkrétne však nevymedzuje, koho je potrebné považovať za organizátora športového podujatia. V ustanovení § 2 sa uvádza iba toľko, že ním môže byť právnická alebo fyzická osoba.

    Ani Európsky dohovor o násilí a neviazanosti divákov počas športových podujatí, a najmä na futbalových zápasoch prijatý na pôde Rady Európy, publikovaný pod č. 295/1993 Z. z. nie je konkrétnejší v otázke, kto má byť zodpovedný za bezpečnosť, ochranu verejného poriadku, majetku, života či zdravia na športových podujatiach, zaväzuje len členské štáty na prijatie potrebných legislatívnych opatrení na zabezpečenie poriadku na športových podujatiach, pričom ponecháva na jednotlivých členské štáty v zmysle čl. 3 ods. 4 Dohovoru, či adresátom týchto opatrení budú športové zväzy, športové kluby, vlastníci štadiónov alebo štátne orgány.

    Tu môže vyvstať otázka najmä v dlhodobejších súťažiach (tzv. ligách), či je potrebné za organizátora považovať športový zväz, ktorý organizuje danú dlhodobú súťaž, alebo športový klub, ktorý usporiada konkrétne podujatie (napr. futbalový zápas) v rámci danej súťaže. Podobné problémy môžu vzniknúť aj pri organizácii turnajových súťaží, jednorazových súťaží alebo medzinárodných turnajových súťaží. Slovenský právny predpis, ktorý má vykonať záväzky Slovenskej republiky z uvedeného Európskeho dohovoru, a ktorým je vyššie spomínaný zákon č. 479/2008 Z. z. príliš jasnú odpoveď na túto otázku nedáva.

    Otázka, koho je potrebné považovať za organizátora športového podujatia, nie je otvorená len v našom právnom priestore. Heermann tiež poukazuje na to, že je obtiažne posúdiť, kto by mal byť považovaný za organizátora športového podujatia. Z hľadiska komerčného využitia práv spojených so športovým podujatím (ako sú napríklad práva na vysielanie televízneho prenosu z takéhoto podujatia) sa stavajú do pozície organizátora a tým aj subjektu oprávneného na udeľovanie súhlasu na výrobu a šírenie prenosu z takéhoto podujatia športové zväzy, avšak z hľadiska zabezpečenia priebehu podujatia označujú za organizátorov športové kluby, na ktorých športoviskách sa podujatie uskutočňuje. Ani Európska komisia v tejto otázke nezaujala jasné stanovisko a odkázala aj na národné právne úpravy jednotlivých krajín. Podľa jeho názoru by sa mal za organizátora považovať ten, kto z organizačného a finančného hľadiska je za podujatie zodpovedný, preberá jeho prípravu a priebeh a nesie pritom podnikateľské riziko[3].

    Javí sa nám, že zákon ani dôsledne nerozlišuje medzi organizovaním dlhodobých športových súťaží a organizáciou konkrétneho športového podujatia v rámci tejto súťaže, keď základné povinnosti organizátora v zmysle § 4 zák. č. 479/2008 Z. z. adresuje organizátorovi podujatia, ktorý organizuje medzinárodnú súťaž riadenú medzinárodnými športovými organizáciami alebo najvyššiu celoštátnu súťaž dospelých, najmä futbalové podujatie alebo hokejové podujatie. Z takejto formulácie zrejme vyplýva, že v zmysle zákona je organizátor dlhodobej športovej súťaže zároveň organizátorom jednotlivých podujatí v rámci tejto súťaže.

    V zmysle § 8 ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej „ZOPŠ“) organizuje športové súťaže národný športový zväz, ktorý však aj môže povoliť ich organizovanie inou osobou. Vzhľadom k tomu, že nie všetky športové zväzy majú postavenie národných športových zväzov, ako aj s poukazom na to, že súťaž nemusí organizovať priamo zväz, ale jej organizáciou možno poveriť inú osobu, nemožno podľa nášho názoru vyvodiť, že organizátorom športového podujatia je vždy športový zväz. Okrem toho pojem „organizovanie“ športových súťaží podľa ZOPŠ nemusí plne korešpondovať s „organizovaním“ športových súťaží či podujatí podľa zákona č. 479/2008 Z. z.

    Nazdávame sa, že by bolo na mieste zmeniť súčasnú právnu úpravu v tom zmysle, aby rozlišovala medzi športovými súťažami a športovými podujatiami, pretože okrem súťaží jednorazového alebo turnajového charakteru existujú mnohé dlhodobejšie súťaže, v rámci ktorých sa uskutočňuje množstvo športových podujatí.

    Vlastné pravidlá ohľadne organizácie športových podujatí si prijímajú jednotlivé športové zväzy, ktoré vyhlasujú a organizujú športové súťaže. V rámci týchto pravidiel zároveň určujú, kto má byť zodpovedný za zachovanie bezpečnosti a verejného poriadku na športovisku, a kto má teda plniť úlohy, ktoré organizátorovi ukladá zákon č. 479/2008 Z. z. a niesť tomu zodpovedajúcu zodpovednosť.

    Je nepochybné, že v rámci široko akceptovanej autonómie športu sú športové zväzy oprávnené samy si regulovať rôzne otázky spojené s organizáciou športových súťaží, hoci ich voľnosť pri prijímaní vlastných pravidiel nie je absolútna a je limitovaná kogentnými ustanoveniami právneho poriadku[4]. V tomto zmysle by súťažné poriadky alebo iné organizačné predpisy športových zväzov nemali byť v rozpore s ustanoveniami zákona č. 479/2008 Z. z. Avšak ťažko hovoriť o rozpore tam, kde zákon presnejšiu špecifikáciu neobsahuje a športové pravidlá v podstate vypĺňajú určitú medzeru v zákone, alebo doplňujú zákonnú úpravu o konkretizáciu jeho všeobecných ustanovení.

    Pokiaľ sa pozrieme na dlhodobé súťaže v dvoch najpopulárnejších športoch na Slovensku, riadiace zväzy týchto súťaží upravujú tieto otázky vo svojich súťažných poriadkoch. V zmysle čl. 43 Súťažného poriadku Slovenského futbalového zväzu (ďalej „SFZ“) sa pri organizovaní športových súťaží riadených SFZ používa pojem „usporiadateľ“, ktorým sa má na mysli klub, ktorý má podľa vyžrebovania riadiaceho orgánu voľbu ihriska a ktorý je v rozpise súťaží uvádzaný na prvom mieste[5]. Tento klub má v zmysle čl. 44 tohto Súťažného poriadku povinnosti v súvislosti so zabezpečením riadneho priebehu futbalového zápasu, ktoré korešpondujú s povinnosťami organizátora v zmysle § 4 zák. č. 479/2008 Z. z. Ide tu o určitú nekonzistentnosť pojmov medzi športovými pravidlami a právnymi predpismi, pretože subjekt, ktorý sa v zmysle Súťažného poriadku SFZ označuje pojmom „usporiadateľ“ sa podľa zákona označuje pojmom „organizátor“. Zákon používa pojem „usporiadateľ“ len pre fyzickú osobu, ktorá ako člen usporiadateľskej služby priamo na štadióne alebo inom športovisku vykonáva povinnosti organizátora. Súťažný poriadok však tiež označuje členov usporiadateľskej služby pojmom „usporiadateľ“.

    Každopádne by však v zmysle Súťažného poriadku SFZ mal za bezpečnosť a dodržiavanie verejného poriadku na jednotlivých športových podujatiach zodpovedať domáci športový klub, t. j. klub, na ktorého ihrisku sa odohrá stretnutie, pričom, ak si tieto povinnosti nesplní, môžu mu byť uložené disciplinárne i herné sankcie. Hosťujúci klub je povinný v zmysle čl. 52 Súťažného poriadku napomáhať usporiadateľovi pri zaisťovaní bezpečnosti na ihrisku a hladkého a regulárneho priebehu stretnutia.

    Problematické je toto ustanovenie vo vzťahu k organizovaniu finálového zápasu Slovenského pohára, kde nemajú zúčastnené kluby možnosť voľby ihriska, pričom sa tento zápas hrá na neutrálnom ihrisku, na ktorom zvyčajne hráva svoje zápasy iný klub. Tu zrejme nie je celkom v možnostiach niektorého z klubov zúčastnených vo finálovom zápase zabezpečiť povinnosti usporiadateľa stretnutia podľa čl. 44 súťažného poriadku. V praxi preberá zodpovednosť za organizáciu takéhoto zápasu športový zväz (SFZ), ktorý si za týmto účelom prenajíma konkrétny štadión resp. ihrisko.

    V zmysle čl. 26 Súťažného poriadku Slovenského zväzu ľadového hokeja[6] (ďalej „SZĽH“ sa za organizátora v zmysle zák. č. 479/2008 Z. z. považuje usporiadateľ stretnutia. Súťažný poriadok ďalej nevymedzuje, koho je potrebné považovať za usporiadateľa stretnutia, dbajúceho o riadny a bezpečný priebeh stretnutia v zmysle čl. 27 Súťažného poriadku SZĽH, možno len dedukovať, že sa bude zrejme jednať o športový klub, na ktorého štadióne sa bude stretnutie konať, resp. ktorý bude v rozpise súťaže uvedený ako prvý.

    Pravidlá UEFA pre Ligu majstrov 2012/2013 tiež ukladajú domácemu športovému klubu povinnosti zabezpečiť poriadok a bezpečnosť pred počas a po zápase v rámci medzinárodnej klubovej súťaže Liga majstrov (ďalej „LM“). Avšak v zmysle druhej vety čl. 6.03 spomenutých Pravidiel môže byť disciplinárna zodpovednosť za incidenty vzniknuté na zápase vyvodená nielen voči usporiadateľskému klubu, ale aj voči tzv. hostiteľskému národnému futbalovému zväzu, t. j. voči zväzu v územnom obvode ktorého sa koná daný futbalový zápas (toto pravidlo sa zrejme uplatní pri finálovom zápase LM, ktorý sa uskutočňuje na neutrálnej pôde, čiže žiadny zo zúčastnených klubov nemôže byť považovaný za domáci klub[7], aj keď to tak v uvedených výslovne upravené nie je.

    Iná je situácia pokiaľ ide o športové podujatia v rámci medzinárodných súťaží, v ktorých súťažia národné športové družstvá, teda družstvá nominované národnými športovými zväzmi a nie klubmi. V týchto prípadoch sa športový klub, ktorý zvyčajne prevádzkuje svoju športovú činnosť na športovisku, na ktorom sa má uskutočniť takéto medzinárodné podujatie, podieľa na samotnej organizácii medzinárodné športového podujatia v obmedzenej miere alebo sa na nej vôbec nepodieľa. Z uvedeného dôvodu napr. v zmysle čl. 4.03 Pravidiel UEFA pre európske futbalové majstrovstvá 2010-2012 je hostiteľský národný futbalový zväz (teda zväz v územnom obvode ktorého sa koná kvalifikačný zápas alebo záverečný turnaj Majstrovstiev Európy vo futbale) zodpovedný za poriadok a bezpečnosť pred počas a po zápase v rámci toho ktorého konkrétneho zápasu kvalifikácie alebo záverečného turnaja[8].

    Pri organizovaní jednorazových športových súťaži či pretekov, ktoré sa uskutočňujú najmä v individuálnych športoch, nebývajú predpisy jednotlivých športových zväzov o organizovaní týchto športových podujatí príliš konkrétne vo vzťahu k vymedzeniu zodpovednosti za bezpečnosť a riadny priebeh športových podujatí.

    Napr. v zmysle čl. 2.11.3. Športovo – technických predpisov Slovenského zväzu cyklistiky sa uvádza iba toľko, že za zaistenie priebehu pretekov z hľadiska bezpečnosti a organizácie zodpovedá riaditeľ pretekov[9].

    II. ZODPOVEDNOSŤ ZA PROTIPRÁVNE KONANIE NA ŠPORTOVÝCH PODUJATIACH

    Pokiaľ sa nejaká osoba dopustí protiprávneho konania na športovom podujatí tak, že tým naruší verejný poriadok, poškodí zdravie alebo majetok iných osôb, alebo ohrozí či poruší iný záujem chránený zákonom (napr. v prípade hanlivých urážok, podnecovania k národnostnej, rasovej či inej nenávisti), zodpovedá sa toto svoje konania v rámci príslušných predpisov občianskeho práva, trestného práva či správneho práva, pokiaľ je nositeľom deliktuálnej spôsobilosti.

    Otázky zodpovednosti fyzických osôb, ktoré sa dopustia protiprávneho konania na športových podujatiach však nie sú predmetom nášho záujmu v rámci tohto príspevku. V nasledujúcom texte sa zameriame na zodpovednosť iných osôb, ktorá môže byť voči ním vyvodená v prípade násilného alebo neviazaného konania fyzických osôb na športových podujatiach.

    II. 1. ZODPOVEDNOSŤ ORGANIZÁTORA

    Organizátor športového podujatia je prvým subjektom, ktorý prichádza do úvahy ohľadne vyvodenia zodpovednosti za škody na majetku alebo na zdraví. Zo zákona mu totiž vyplývajú povinnosti smerujúce k predchádzaniu vzniku týchto škôd. Zákonnú úpravu tu zvykne dopĺňať ešte úprava obsiahnutá v športových predpisoch, ktorá špecifikuje osobu organizátora i povinnosti organizátora vo vzťahu k organizácii športového podujatia. Tieto športové pravidlá navyše ešte dopĺňajú zodpovednosť organizátora o športovú disciplinárnu zodpovednosť, stanovovaním disciplinárnych a súťažných sankcií pre porušenie povinností organizátora.

    Ak vychádzame zo zmluvného základu[10] športových predpisov, ktorý je daný tým, že športové predpisy sú prijímané športovými zväzmi ako súkromnoprávnymi dobrovoľnými združeniami fyzických a právnických osôb, ktoré sa dobrovoľne zaväzujú dodržiavať tieto predpisy, je potom otázne, či pri zodpovednosti organizátora ide o záväzkovú alebo deliktuálnu zodpovednosť.

    Ako sme totiž demonštrovali vyššie práve v športových predpisoch ako sú rôzne súťažné poriadky vydávané športovými zväzmi je prejavený konsenzus medzi športovými zväzmi, športovými klubmi a ostatnými ich členmi, o tom, kto je organizátorom jednotlivých športových podujatí a aké práva a povinnosti má v súvislosti s usporiadaním konkrétneho športového podujatia.

    Okrem toho, v súvislosti s usporiadaním konkrétneho športového podujatia vzniká množstvo ďalších právnych vzťahov na zmluvnom základe, z ktorých organizátorovi vyplývajú určité práva a povinnosti vo vzťahu k organizovaniu športového podujatia.

    Možno však konštatovať, že zodpovednosť organizátora športového podujatia za jeho bezpečný a riadny priebeh sa prejavuje vo viacerých rovinách.

    II. 1. 1. Administratívnoprávna zodpovednosť

    Spomínaný zákon č. 479/2008 Z. z. vymedzuje povinnosti organizátora ohľadne zabezpečenia bezpečného priebehu športového podujatia, pričom ide najmä o takéto povinnosti:

    1. zriadiť usporiadateľskú službu, zabezpečiť potrebný počet členov usporiadateľskej služby a dať im záväzné pokyny, určiť hlavného usporiadateľa zodpovedného za riadenie činnosti usporiadateľskej služby a spoluprácu s Policajným zborom, obcou, so súkromnou bezpečnostnou službou a s inými orgánmi,
    2. zabezpečiť ochranu objektov a verejný poriadok v priestoroch a na verejných priestranstvách, kde sa podujatie koná, a v priestoroch a priestranstvách bezprostredne k nim patriacim prostredníctvom usporiadateľskej služby alebo ak počet usporiadateľov nie je postačujúci, prostredníctvom súkromnej bezpečnostnej služby podľa osobitného predpisu,
    3. vykonať prehliadku priestorov určených pre účastníkov podujatia bezprostredne pred konaním podujatia, ktoré sa koná na štadióne, a zabezpečiť, aby sa v nich nenachádzali nebezpečné predmety
    4. zabezpečiť dodržiavanie zákazu predaja, podávania a požívania alkoholických nápojov v priestoroch a na verejných priestranstvách, kde sa podujatie koná, vrátane toho, aby všetky predávané, podávané a donesené nápoje boli v obaloch, ktoré nemôžu spôsobiť ujmu na zdraví,
    5. oddeliť od seba skupiny priaznivcov súťažiacich družstiev alebo priaznivcov športovcov a pre organizovaných priaznivcov hosťujúceho súpera vyčleniť samostatné vstupenky a samostatné priestory
    6. zabezpečiť efektívny systém spojenia s účastníkmi podujatia a vhodným spôsobom ich viesť k pokojnému správaniu
    7. prerušiť podujatie alebo skončiť podujatie podľa športových pravidiel v prípade závažného porušenia verejného poriadku, ak nie je možné obnoviť verejný poriadok iným spôsobom,
    8. dodržiavať bezpečnostné, zdravotnícke, hygienické, protipožiarne, technické a iné právne predpisy a umožniť výkon dozoru na to oprávnených orgánov,
    9. umožniť účasť len takému počtu účastníkov podujatia, ktorý zodpovedá projektovanej kapacite priestorov a verejných priestranstiev, kde sa podujatie koná
    10. požiadať písomne obec a Policajný zbor o pomoc pri zabezpečení ochrany verejného poriadku na podujatí, ak je podujatie označené za rizikové.

    Usporiadateľská služba, ktorú má organizátor zriadiť by potom v rámci svojich oprávnení podľa zákona mala:

    1. presvedčiť sa, či sa na podujatí chce zúčastniť iba fyzická osoba na to oprávnená,
    2. presvedčiť sa zrakom, hmatom alebo technickými prostriedkami, či fyzická osoba, ktorá vstupuje do priestorov alebo verejných priestranstiev, kde sa podujatie koná, nemá pri sebe alebo na sebe nebezpečné predmety
    3. neumožniť vstup alebo zabrániť vstupu na podujatie fyzickej osobe, ktorá vnáša do priestorov alebo verejných priestranstiev, kde sa podujatie koná, nebezpečné predmety, alebo je zjavne pod vplyvom alkoholu, drog alebo iných omamných látok,
    4. neumožniť vstup na podujatie fyzickej osobe, ktorej súd uložil obmedzenie v rámci probačného dohľadu alebo ktorej príslušný orgán uložil obmedzujúce opatrenie
    5. dať pokyn účastníkom podujatia na opustenie podujatia, ak po upozornení pokračujú v nevhodnom správaní,
    6. vyviesť účastníkov podujatia a ich ďalšiu účasť na podujatí zakázať, ak neuposlúchli pokyn podľa písmena e).

    Okrem týchto povinností zákon ukladá organizátorom usporiadať verejné priestranstvá a priestory, v ktorých sa majú konať športové podujatia tak, aby umožňovali rozmiestnenie bezpečnostných prepážok, či jednoduchý prístup policajných, protipožiarnych alebo zdravotníckych zložiek. Pri priestoroch podujatí s kapacitou nad 4 000 divákov a verejných priestranstiev s kapacitou nad 10 000 divákov už musí dôjsť k rozdeleniu týchto priestorov na sektory tak, aby sa diváci nemohli voľne pohybovať zo sektoru do sektoru. Pri rizikových podujatiach a všetkých hokejových a futbalových zápasoch dvoch najvyšších celoslovenských súťaží s kapacitou štadiónov nad 2000 divákov musí organizátor dokonca zriadiť kamerový systém, ktorý umožní identifikáciu osôb zúčastňujúcich sa na podujatí a zaznamenávania nasnímaných sekvencií.

    Porušením týchto povinností sa môže organizátor dopustiť správneho deliktu alebo priestupku, za ktorý mu môže obec uložiť v administratívnom konaní pokutu do výšky 100.000,- Sk (t. j. 3.319,39 eur), s tým, že za priestupok môže byť postihnutá iba fyzická osoba, vrátane fyzickej osoby, ktorá bola oprávnená konať v mene organizátora, ktorý je právnickou osobou a nesplnila si vyššie uvedené povinnosti (§ 6 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.)

    II. 1. 2. Súkromnoprávna zodpovednosť

    Porušením povinností ustanovených na zabezpečenie riadneho priebehu športového podujatia môže organizátorovi vzniknúť aj zodpovednosť vo vzťahu k iným subjektom súkromného práva. Táto zodpovednosť sa prejaví najmä ako zodpovednosť za náhradu škody.

    V zmysle § 420 ods. 1 ObčZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Z tohto základného konceptu všeobecnej zodpovednosti za škodu v súkromnom práve teda možno vyvodiť, že ak organizátor športového podujatia poruší nejakú právnu povinnosť, ktorú má v súvislosti s organizáciou tohto podujatia, bude musieť nahradiť škodu, ktorá vznikla v dôsledku porušenia tejto povinnosti.

    Možno hovoriť najmä o zodpovednosti organizátora voči účastníkom športovej súťaže a voči zúčastneným divákom.

    II. 1. 2. 1. Zodpovednosť voči účastníkom športovej súťaže

    Pri organizovaní športových podujatí odchádza v podstate vždy ku vzniku záväzkového vzťahu medzi organizátorom a zúčastnenými športovcami či športovými klubmi, ktorý je buď upravený výslovne konkrétnou zmluvou, alebo ktorého obsah možno vyabstrahovať zo športových predpisov, ktoré sa zaviazali rešpektovať všetci účastníci športovej súťaže i organizátor a v zmysle ktorého vzniká voči účastníkom povinnosť, zabezpečiť v požadovanom a predpokladateľnom rozsahu priebeh športového podujatia, ktorý by vylučoval alebo obmedzoval vznik nehôd.[11]

    Možno teda konštatovať, že povinnosti organizátora nevyplývajú len zo zákona, ale aj zo záväzkového vzťahu s účastníkmi športovej súťaže, do ktorého sú inkorporované príslušné ustanovenia športových pravidiel.

    Uvedené ešte neznamená, že organizátor bude vždy zodpovedať za akúkoľvek škodu, ktorá vznikne účastníkom športového podujatia v prípade narušenia verejného poriadku na športovom podujatí alebo v prípade neviazaného správania divákov. Je potrebné skúmať, či boli naplnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. protiprávne konanie, zavinenie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním škodcu[12].

    Aby bolo možné vyvodzovať zodpovednosť za škodu voči organizátorovi, bude musieť byť preukázané, že sa dopustil protiprávneho konania, t. j. že porušil svoje povinnosti, alebo opomenul splniť niektorú povinnosť, ktorú mu ukladá zákon, alebo ktorú sa zaviazal plniť na základe športových predpisov o organizácii športových podujatí. Podľa nášho názoru totiž môžu nastať prípady, kedy dôjde k narušeniu verejného poriadku či násilnostiam zo strany fanúšikov, v dôsledku ktorých vzniknú škody na majetku či na zdraví zúčastnených osôb, aj vtedy, keď si organizátor splní všetky svoje povinnosti smerom k zabezpečeniu bezpečnosti a riadneho priebehu športového podujatia. V takýchto prípadoch by mohla absentovať protiprávnosť konania organizátora ako jeden zo základných predpokladov vzniku škody.

    V zmysle teórie zodpovednosti za škodu, môže byť predpoklad protiprávnosti splnený aj vtedy, keď nastane určitá kvalifikovaná udalosť bez ohľadu na porušenie právnej povinnosti škodcom – tzv. zodpovednosť za protiprávny stav. Zodpovednosť je niekedy daná aj v prípade pôsobenia určitej kvalifikovanej udalosti alebo správania, teda zákon v určitých prípadoch vyžaduje namiesto protiprávneho úkonu, iba právne kvalifikovanú udalosť, ktorá má za následok vznik škody[13] (aj keď podľa niektorých názorov by tu už nebolo na mieste hovoriť o klasickej právnej zodpovednosti, ale len o zákonnej povinnosti nahradiť spôsobenú ujmu)[14]. Nazdávame sa, že v takýchto prípadoch musí zákon definovať takúto kvalifikovanú udalosť a vyjadriť, kto zodpovedá za škodu, vzniknutú v dôsledku takejto udalosti[15].

    Jednou z povinností, ktorú zákon ustanovuje organizátorovi športového podujatia v zmysle § 4 ods. 3 písm. c) zák. č. 479/2008 Z. z. je zabezpečiť verejný poriadok v priestoroch a na verejných priestranstvách, kde sa podujatie koná prostredníctvom usporiadateľskej služby alebo súkromnej bezpečnostnej služby. Ide o veľmi široko koncipovanú povinnosť, ktorú však zrejme nemožno považovať za kvalifikovanú skutočnosť zakladajúcu protiprávny stav. Narušenie verejného poriadku teda nebude možné považovať za navodenie protiprávneho stavu, ktorý spôsobuje objektívne vznik povinnosti organizátora nahradiť škodu spôsobenú týmto protiprávnym stavom, ale za porušenie povinnosti organizátora zabezpečiť verejný poriadok.

    Ak teda nespratní fanúšikovia narušia na štadióne verejný poriadok, bude možné konštatovať, že povinnosť organizátora zabezpečiť verejný poriadok nebola splnená. To však ešte neznamená, že by musel zodpovedať za škodu, ktorá vznikla v dôsledku narušenia verejného poriadku. K protiprávnosti tu musí totiž nastúpiť aj ďalší predpoklad a tým je zavinenie, ako psychický vzťah toho, kto sa správa určitým spôsobom, k výsledku jeho správania[16], a to vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. Ak organizátor vykonal všetko, čo od neho možno spravodlivo požadovať smerom k zabezpečeniu verejného poriadku tak, že je možné usudzovať, že si neželal porušenie verejného poriadku, ani v záujme zabezpečenia plynulého a riadneho priebehu športového podujatia nič nezanedbal, nebude možné tvrdiť, že porušil svoje povinnosti zavinene[17].

    Uvedené úvahy trochu pripomínajú koncept nemeckého Verkehrspflichten v zmysle § 823 ods. 1 nemeckého občianskeho zákonníka (BGB), podľa ktorého sú niektorým osobám uložené povinnosti zabezpečiť ochranu verejného styku pred rizikami. Ako uvádza Csach podstatou tohto konceptu, je uloženie všeobecnej povinnosti tomu, kto pre verejnosť sprístupní určitý priestor, zabezpečiť pri využívaní tohto priestoru bezpečnosť a odstrániť riziká tam pôsobiace. Koncept všeobecných povinností ochrany verejnosti sa v ostatnom čase rozšíril a zhutnil do osobitného konceptu povinností ohľaduplného styku (Verkehrspflichten), ako povinností toho, kto vytvoril alebo ovláda zdroj nebezpečenstva uskutočniť nevyhnutné a rozumné opatrenia na zamedzenie vzniku škôd iným subjektom[18]. Športové podujatie by predstavovalo ten zdroj nebezpečenstva odohrávajúci sa na verejne prístupnom mieste, pričom organizátor, ako subjekt ovládajúci tento zdroj nebezpečenstva, by bol povinný zamedziť vzniku škody iným subjektom (hráči, funkcionári, rozhodcovia, diváci) a jeho povinnosť by sa považovala za splnenú, ak by vykonal všetky rozumné a nevyhnutné opatrenia na zabránenie vzniku škôd.

    V našom právnom poriadku nie je takáto koncepcia výslovne upravená, pričom aj v nemeckom právnom prostredí bola dointerpretovaná súdmi a právnou vedou, ale nazdávame sa, že aj povinnosti organizátora v zmysle § 4 zákona č. 479/2008 Z. z. by bolo potrebné vykladať ako povinnosti vykonať všetky rozumné, nevyhnutné a od obozretného organizátora spravodlivo požadované opatrenia na zabránenie narušenia plynulého priebehu športového podujatia či na ochranu verejného poriadku, pričom by zodpovedal za škodu vzniknutú v dôsledku nesplnenia týchto povinností, a nie za akúkoľvek škodu vzniknutú v dôsledku narušenia verejného poriadku.

    Organizátor môže mať povinností ustanovené aj na základe zmluvy, pod čo môžeme zaradiť aj povinnosti uložené v pravidlách športových zväzov, ako sú napr. súťažné poriadky. Napr. zo spomínaného Súťažného poriadku SFZ vyplýva organizátorovi povinnosť zabezpečiť poriadok na ihrisku počas športového podujatia, pričom organizátor zodpovedá za bezpečnosť hráčov, rozhodcov, delegovaných osôb a divákov[19]. Podobné povinnosti má usporiadateľ stretnutia (za ktoré sa považuje klub uvedený v rozpise súťaží na prvom mieste) v zmysle čl. 20 ods. 2, písm. b) Súťažného poriadku Slovenského zväzu hádzanej zo dňa 13.06.2011[20], aj keď v hádzanej je aj hosťujúci klub povinný pomáhať usporiadajúcemu oddielu pri zabezpečovaní poriadku a bezpečnosti na ihrisku a k regulárnemu priebehu stretnutia.

    Opäť môžeme uvažovať či ide iba o dojednanie širokej povinnosti zabezpečiť poriadok na ihrisku, pričom v prípade nezachovania poriadku z akýchkoľvek dôvodov, zodpovedá za škodu organizátor, alebo ide o zmluvné dojednanie zodpovednosti za protiprávny stav, ktorým je porušenie bezpečnosti hráčov a iných vymenovaných osôb.

    V prvom prípade by išlo o zodpovednosť organizátora za škodu vzniknutú porušením záväzkovej povinnosti zabezpečiť poriadok na ihrisku. Narušením poriadku by došlo k porušeniu povinnosti organizátora, pričom by však nemusel zodpovedať za škodu, ak by k narušeniu poriadku nedošlo jeho zavinením. Ak by však išlo o záväzkovú povinnosť z obchodnoprávneho vzťahu (čo teoreticky prichádza do úvahy vo vzťahu medzi organizátorom, ktorý je obchodnou spoločnosťou a hosťujúcim športovým klubom, ktorý je tiež obchodnou spoločnosťou), už by sme neskúmali, či narušenie poriadku organizátor zavinil, alebo nie, ale prípadne iba, či nebolo spôsobené v dôsledku okolností vylučujúcich protiprávnosť podľa § 374 ObchZ. Následne by sme skúmali, či škoda, ktorá vznikla dotknutým subjektom skutočne vznikla v príčinnej súvislosti s narušením poriadku na ihrisku, alebo bolo príčinou protiprávne konanie nejakej inej osoby (diváka), ktoré však zároveň znamenalo narušenie poriadku na ihrisku. Teda, ak by aj bolo možné hovoriť o porušení záväzku zo strany organizátora, ak napr. diváci vtrhli na ihrisko, narušili poriadok a spôsobili škody na majetku účastníkovi stretnutia alebo škodu na zdraví hráčov, či rozhodcov, bolo by potrebné zrejme skúmať, či škody vznikli v príčinnej súvislosti s porušením povinností organizátora, alebo v príčinnej súvislosti s konaním týchto divákov. Nie je vylúčené, že by organizátor spoluzodpovedal za škodu spolu s týmito divákmi.

    V druhom prípade vzniká otázka, či možno na seba zmluvne prevziať aj zodpovednosť za škodu vzniknutú v dôsledku protiprávneho stavu, a to zrejme nad rámec zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu. Vzniká otázka, či sa niekto môže platne zaviazať nahradiť škodu, aj v prípadoch, v ktorých mu to nevyplýva zo zákona. Účel kogentnosti niektorých ustanovení zákona o náhrade škody má podľa nášho názoru skôr zabrániť zužovaniu predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a obmedzovaniu rozsahu náhrady škody, nie naopak.

    Na druhej strane možno nie je potrebné preceňovať či extenzívne vykladať ustanovenia súťažných poriadkov jednotlivých športových zväzov. Ich účelom nie je zrejme rozširovať zodpovednosť za škodu spôsobenú výtržnosťami či neviazaným správaním divákov aj na iné osoby než sú protiprávne konajúci diváci, ale skôr zabezpečiť plnenie povinnosti zachovať verejný poriadok počas športových podujatí hrozbou uloženia disciplinárnych sankcií alebo herných sankcií, ak nebude zachovaný poriadok a bezpečnosť účastníkov športového podujatia. Zároveň by hrozba herných či disciplinárnych sankcií voči usporiadateľskému klubu mala preventívne vplývať aj na jeho fanúšikov, aby sa na športových podujatiach nedopúšťali protiprávneho konania.

    V prípade nezabezpečenia verejného poriadku či bezpečnosti zúčastnených osôb na športovom podujatí bude prichádzať vo futbale do úvahy uloženie disciplinárneho opatrenia uzavretia ihriska podľa čl. 12 alebo zvýšenia počtu usporiadateľov na zabezpečenie bezpečnosti na štadióne podľa čl. 13b Disciplinárneho poriadku SFZ zo dňa 10.7.1993 v znení neskorších predpisov.

    V prípade výtržností divákov počas majstrovských hokejových stretnutí je možné v zmysle čl. 52 vo väzbe na čl. 53 písm. j) Súťažného poriadku SZĽH tiež uložiť disciplinárne opatrenia vrátane uzavretia zimného štadióna.

    V zmysle čl. 14 Disciplinárneho poriadku UEFA môžu byť za výtržnosti divákov uložené aj také disciplinárne opatrenia, ktoré spočívajú v odrátaní dosiahnutých bodov či dokonca až vo vylúčení zo súťaže[21].

    II. 1. 2. 2. Zodpovednosť voči divákom

    Medzi organizátorom športového podujatia a divákom dochádza k uzavretiu zmluvného vzťahu, ktorý je spravidla potvrdený tým, že divák dostáva od organizátora vstupenku, na základe ktorej má právo vstupu na štadión či iné miesto, kde sa uskutočňuje športové podujatie, prípadne má aj právo na užívanie konkrétneho miesta (sedačky) na danom športovisku.

    Z uvedenej zmluvy vznikajú organizátorovi aj divákovi viaceré práva a povinnosti. Divák sa napr. zaväzuje zaplatiť vstupné, zdržať sa rušenia priebehu športového podujatia či zdržať sa rušenia ostatných divákov. Ďalšie povinnosti alebo obmedzenia divákov zvyknú byť obsahom všeobecných obchodných alebo prevádzkových podmienok, často inkorporovaných priamo na vstupenke, aj keď niekedy môže byť ich relevancia pochybná, keďže sa s nimi divák má možnosť oboznámiť až po uzavretí zmluvy[22].

    Organizátor má povinnosti zorganizovať dané podujatie, zabezpečiť jeho riadny priebeh, niekedy aj prenechať divákovi na užívanie konkrétne miesto na štadióne, prípadne poskytovať divákovi ďalšie služby (občerstvenie a pod.), ktoré častokrát závisia od druhu vstupenky (obyčajná, VIP a pod.). Minimálne ako vedľajšia povinnosť vyplýva z tejto zmluvy aj povinnosť starostlivosti o zdravie a majetok divákov[23].

    Berúc do úvahy obsah právneho vzťahu medzi organizátorom a divákom bola v nemeckej právnej vede táto zmluva považovaná za zmluvu o dielo. Voči uvedenému záveru bolo namietané, že organizátor predsa nie je zodpovedný za výsledok športového podujatia resp. kvalitu predvedených športových výkonov, preto nemôže ísť o zmluvu o dielo, ale skôr o zmluvu o službách (Dienstleistung)[24]. Ustaľuje sa však právny názor, že ide o inominátnu zmluvu, prípadne o zmiešaný typ zmluvy, ktorý okrem zmluvy o službách obsahuje aj prvky nájomnej zmluvy či iných zmlúv[25]. V našich podmienkach by sa jednalo skôr o inominátnu zmluvu (prípadne aj s prvkami nájomnej zmluvy), pretože inštitút zmluvy o službách nie je v našich súkromnoprávnych kódexoch upravený, a ani napriek kritickým hlasom sa jeho zákonné ukotvenie nejaví ako pravdepodobné[26].

    Môžeme teda tvrdiť, že povinnosť zabezpečiť bezpečnosť divákov a nerušené sledovanie priebehu športového podujatia vyplýva organizátorovi aj zo zmluvného vzťahu s divákmi, a to preto, že túto povinnosť možno vyabstrahovať z povahy zmluvných dojednaní medzi organizátorom a divákom, ako aj z ustanovení o nájomnej zmluve, ktoré snáď možno subsidiárne vzťahovať na túto zmluvu, prípadne aj zo zákona č. 479/2008 Z. z.

    Podľa nášho názoru by nedošlo k porušeniu zmluvy medzi organizátorom a divákom samotným narušením verejného poriadku na športovom podujatí zo strany iných divákov, ale až vtedy, ak by nespratní či neviazaní diváci narušili priebeh športového podujatia alebo by svojím správaním obťažovali daného konkrétneho diváka, či nebodaj zasiahli ho na zdraví alebo na majetku.

    Uvažujúc nad nárokmi diváka pri takomto porušení zmluvy zastávame názor, že vzhľadom na občianskoprávny charakter tejto zmluvy sa organizátor môže exkulpovať od povinnosti nahradiť divákovi škodu, ak preukáže, že porušenie povinnosti nezavinil, čo by malo byť preukázateľné opäť v prípade, že organizátor vykonal všetky preventívne a bezpečnostné opatrenia, ktoré od neho možno spravodlivo požadovať. Nemecký Najvyšší súd už raz judikoval, že organizátor nemôže byť zodpovedný ani vtedy, ak úmyselne konajúci násilní diváci sa dopustili atypického, doteraz nepoznaného konania, ktorým spôsobili také nebezpečenstvo, ku ktorému predtým na športových podujatiach nedošlo[27]. Ak teda nezabránil narušeniu, ktoré nemohol ani očakávať alebo rozumne predpokladať, nedopustil sa ani nevedomej nedbanlivosti.

    Narušenie priebehu podujatia diváckymi chuligánmi však môže mať následky ohľadne trvania zmluvného vzťahu medzi organizátorom a divákom a následne spôsobiť vznik kompenzačných nárokov. Najmä ak ide o športové podujatia pri ktorých má divák užívať konkrétne miesto na štadióne alebo v športovej hale, pričom v dôsledku výtržností iných divákov, by mu bolo znemožnené ďalšie užívanie tohto miesta, mohol by v zmysle §§ 673, 674 žiadať vrátiť vstupné, alebo pomernú časť vstupného, či v zmysle § 679 OZ odstúpiť od zmluvy a žiadať vrátenie vstupného.

    Ak by násilnosti na štadióne nabrali takú intenzitu, že by došlo k zrušeniu športového podujatia, nastávajú iné právne následky. Tu by totiž nešlo o prekážku užívania prenajatého priestoru, ale skôr o nemožnosť plnenia záväzku zo strany organizátora. Opäť však je potrebné rozlišovať viaceré situácie. Ak by došlo len k odloženiu športového podujatia na iný termín, zrejme by nedošlo k zániku záväzku organizátora v dôsledku nemožnosti plnenia, pretože záväzok by bol splniteľný po dojednanom čase plnenia (§ 575 ods. 2 OZ), avšak divákovi nemusí náhradný termín konania podujatia vyhovovať. Záväzok usporiadať športové podujatie v konkrétnom čase by sme však mohli považovať za tzv. fixný záväzok[28], ktorý by pri preložení športového podujatia na iný termín zanikol v zmysle § 518 OZ, ak by divák bez zbytočného odkladu neoznámil, že mu vyhovuje aj náhradný termín.

    V oboch prípadoch však dochádza k zániku záväzku organizátora a divákovi vzniká právo na vrátenie vstupného, inak by sa organizátor bezdôvodne obohatil.

    Odlišná situácia môže nastať, ak dôjde k násilnostiam, ktoré budú mať za následok zrušenie podujatia, až v priebehu podujatia. V takomto prípade sa stáva nemožným iba časť záväzku organizátora, pričom následky sa budú odlišovať v závislosti od charakteru podujatia.

    V prípade, že pôjde o násilnosti napr. počas futbalového zápasu, hoci aj v jeho 80. minúte, a zápas bude zrušený, možno tvrdiť, že nemožným sa stala len časť plnenia organizátora, ale divák by mal mať právo odstúpiť od zmluvy aj v rozsahu plnenia, ktoré bolo uskutočnené, pretože zhliadnutie časti zápasu (aj keď pomerne prevažnej) preňho nemá žiaden hospodársky význam, ak sa nedozvie výsledok zápasu.

    Ak by však v dôsledku násilnosti divákov bol ukončený napr. atletický míting, potom čo niektoré disciplíny riadne prebehli aj so zverejnením výsledkov, alebo jeden zo zápasov viacdňového tenisového turnaja, nemali by mať diváci právo odstúpiť od zmluvy ohľadne tých zápasov alebo pretekov, ktoré mali možnosť nerušene zhliadnuť, pretože tieto pre nich význam mali[29]. V zmysle pravidiel o bezdôvodnom obohatení by prichádzalo do úvahy, aby si u organizátora uplatnili nárok na vrátenie pomernej časti vstupného.

    Pokiaľ by došlo k násilnostiam aj v dôsledku toho, že si organizátor nesplnil povinnosti smerujúce k zabezpečeniu verejného poriadku a bezpečnosti na štadióne, a teda by sa nevedel vyviniť zo spoluzodpovednosti za škodu spôsobenú násilnosťami divákov, do úvahy by prichádzala nielen náhrada škody na zdraví, či na majetku, ktorá by divákom vznikla bezprostredne, ale prípadne aj náhrada nákladov vynaložených na cestovanie na športové podujatie, či na ubytovanie.

    II. 2. ZODPOVEDNOSŤ HOSŤUJÚCEHO KLUBU

    Z doterajšieho výkladu vyplýva, že povinnosti zabezpečiť verejný poriadok na športovom podujatí a vykonať opatrenia na zabránenie diváckym násilnostiam má usporiadateľský športový klub, ktorým je spravidla ten, na ktorého ihrisku či štadióne sa športové podujatie uskutočňuje, teda tzv. domáci klub.

    V ostatnom období sa však vyskytli prípady, kedy bola zodpovednosť za divácke násilie uplatnená nielen voči domácemu klubu ale aj voči iným klubom, teda hosťujúcim klubom.

    V zmysle čl. 6 ods. 1 Disciplinárneho poriadku UEFA je zväz ako aj klub zodpovedný za konanie ich hráčov, funkcionárov, členov, fanúšikov a iných osôb, ktoré vykonávajú funkciu na účet zväzu alebo klubu, alebo v konkrétnom zápase.

    Podobne na násilnosti na štadiónoch reagoval aj Slovenský futbalový zväz, ktorý v Prílohe č. 2 k svojmu Disciplinárnemu poriadku zo dňa 10.07.1993 naposledy v znení zo dňa 26.06.2012 ustanovuje, že za výtržnosti medzi divákmi môže byť disciplinárne opatrenie uložené aj klubu, ktorého „priaznivci“ sa dopustili výtržností. Takmer doslovne prevzal znenie čl. 6 ods. 1 Disciplinárneho poriadku UEFA aj Nemecký futbalový zväz, ktorý ho zakotvil v § 9a ods. 1 Právneho a procesného poriadku.

    Týmto bola v športe zavedená tzv. prísna zodpovednosť (strict liability) klubov za konanie svojich divákov. Tieto pravidlá odobril aj Športový arbitrážny súd (CAS) v Lausanne vo svojom rozhodnutí č. CAS 2007/A/1217 Feyenoord Rotterdam v/UEFA z 30.04.2007, v ktorom potvrdil rozhodnutie UEFA o vyradení futbalového klubu Feyenoord Rotterdam z Pohára UEFA, uložení pokuty 100.000.- CHF a povinnosti nahradiť škodu klubu AS Nancy – Lorraine, z dôvodu, že fanúšikovia Feyenoordu sa dopustili výtržností na futbalovom zápase Pohára UEFA v Nancy dňa 30. novembra 2006. Športový arbitrážny súd však podobne ako UEFA neuznal za relevantnú argumentáciu zástupcov Feyenoordu, že osoby, ktoré sa dopustili vandalizmu nepricestovali na zápas v sprievode Feyenoordu, nekúpili si vstupenky cez oficiálny systém Feyenoordu – niektoré z nich mali dokonca v Holandsku úradný zákaz návštevy športových podujatí – a nemali ani len oblečenie symbolizujúce ich príslušnosť k Feyenoordu. CAS však uznal, že išlo o osoby, ktoré potencionálne mohli byť spájané s Feyenoordom a že UEFA v predpisoch, kde zaväzuje svoje členské športové kluby k zodpovednosti za správanie svojich fanúšikov neuvádza definíciu fanúšika ani nerozlišuje medzi oficiálnym a neoficiálnym fanúšikom. Dotknuté predpisy UEFA teda treba vykladať široko a vzťahovať ich na všetkých fanúšikov športového klubu, pričom nie je potrebné vymedzovať presne, kto má byť považovaný za fanúšika daného klubu, pretože takáto definícia by nemala zmysel a v praxi nie je problematické fanúšikov jednotlivých klubov rozlíšiť. Presnejšia definícia by pritom podľa CAS prinášala nebezpečenstvo, že kluby by mohli ľahko obísť ustanovenia o fanúšikoch tak, aby boli za ich fanúšikov považované len tie osoby, o ktorých si to ten ktorý klub želá.

    Podľa niektorých názorov v tomto prípade judikoval CAS natoľko prísnu objektívnu zodpovednosť športového klubu za konanie svojich fanúšikov (priaznivcov), že sa jej nemôže zbaviť ani preukázaním preventívnych opatrení, ktoré uskutočnil v snahe znížiť riziko násilného správania svojich fanúšikov[30]. Paradoxne by tak zodpovednosť hosťujúceho klubu bola ešte prísnejšia než zodpovednosť organizátora.

    Podľa nášho názoru je problém najmä v tom, že dotknuté pravidlá zavádzajú pričítateľnosť protiprávneho konania inej osoby športovému klubu v takej miere, ktorá prekračuje zákonom ustanovený rámec, a to podľa nás nie prípustným spôsobom. Nemožno spravodlivo požadovať od niekoho, aby zodpovedal za protiprávne konanie inej osoby, ktorej konanie nemohol nijako ovplyvniť. Zodpovednosť hosťujúceho klubu by bolo možné vyvodzovať v prípade výtržností fanúšikov, ktorých povedzme sám poveril povzbudzovaním svojho mužstva na jednotlivých zápasov, za týmto účelom ich zorganizoval, zaobstaral im vstupenky, prípadne aj zájazd na uvedené športové podujatie. Mnohokrát môže byť medzi športovým klubom a určitou skupinou fanúšikov dokonca členský vzťah. Tu by sa možno dalo argumentáciu o zodpovednosti za konanie svojich fanúšikov oprieť aj o ustanovenie § 424 OZ.

    V prípadoch, keď sa chuligánske skupiny divákov organizujú samostatne, nezávisle od klubu, zaobstarajú si lístky na čiernom trhu a cestujú na podujatie nie s cieľom podporiť svoj klub, ale vyvolať násilnosti a ruvačky, sa nám zdá postih klubu, ktorého artefakty zhodou okolností banda chuligánov používa pri svojom vyčínaní ako neprimerane prísny. Nehovoriac o tom, že by sa uvedené pravidlá dali zneužiť v tom zmysle, že by sa skupina chuligánov zaodela do farieb znepriateleného klubu, aby vyvolala dojem, že ide o jeho fanúšikov, a v takomto prestrojení by spáchali výtržnosti. Z praxe sú známe dokonca prípady tzv. družieb medzi fanúšikovskými skupinami, keď napr. priaznivci Baníka Ostrava cestovali na zápasy trnavského Spartaka, aby pomáhali v bitke napr. proti košickým fanúšikom, ktorým pomáhali osoby z tvrdého jadra fanúšikov Sparty Praha.

    Vyvodenie negatívnych právnych následkov voči klubu, ku ktorému sa hlásia násilne konajúci fanúšikovia sa však v súčasnosti zrejme javí ako jediný efektívny prostriedok na potláčanie takýchto javov[31], za predpokladu, že chuligáni[32] v radoch divákov si dokážu uvedomiť, že svojím protiprávnym konaním škodia vlastnému klubu. Negatívne právne následky by podľa nášho názoru mali ostávať v disciplinárnej rovine, a prejaviť sa ako sankcie v podobe uzavretia ihriska, odrátania bodov, v krajnom prípade vylúčenia zo súťaže. Ustálenie pravidiel o disciplinárnych opatreniach je v kompetencii športových zväzov v rámci ich rešpektovanej autonómie pri organizovaní športových súťaží a ich spravovaní. Vyvodzovanie striktnej zodpovednosti za škodu spôsobenú fanúšikmi voči športovému klubu, bez ohľadu na to, či medzi športovým klubom a konaním jeho fanúšikov existuje nejaká právna súvislosť však už považujeme za priečiace sa zákonným pravidlám o zodpovednosti za škodu. Napokon aj CAS v odôvodnení svojho rozsudku sa venoval najmä disciplinárnym opatreniam, ktoré UEFA uložila Feyenoordu Rotterdam, a ktoré považoval za primerané a proporcionálne. Otázke náhrady škody sa CAS bližšie nevenoval, aj keď napadnuté rozhodnutie Odvolacieho orgánu UEFA potvrdil v celom rozsahu, teda aj vo výroku týkajúcom sa náhrady škody, ktorým UEFA uložila Feyenoordu kontaktovať AS Nancy ohľadne náhrady škody spôsobenej holandskými fanúšikmi. Konkrétna povinnosť nahradiť škodu v určitej výške však nebola napadnutým rozhodnutím uložená.

    Samozrejme, hosťujúci klub, ktorý napokon bude nútený vykonať uložené sankcie, zaplatiť pokutu a nahradiť škodu, by si mohol potom uplatňovať náhradu týchto vynaložených výdavkov voči konkrétnym fyzickým osobám, ktoré sa protiprávneho konania na športovom podujatí dopustili, ale častokrát bude konfrontovaný s problémom jasnej identifikácie takejto osoby alebo osôb, ďalej s problémom preukázania jej protiprávneho konania v následnom súdnom konaní a napokon s problémom reálneho vymoženia priznanej náhrady, keďže väčšinou ide o osoby zo sociálne slabých pomerov.

    ZÁVER

    Násilie a neviazanosť divákov na športových podujatiach je veľkým problémom športu, pretože popiera základnú myšlienku športového súťaženia, ktorou je spájanie ľudí rôznej národnosti, rasy, politického presvedčenia či sociálneho statusu na báze spoločného záujmu. Boj proti tomuto negatívnemu javu v športe je veľmi náročný. Vzhľadom na rôznorodosť právnych vzťahov, ktoré pri organizácii športového podujatia vznikajú, je náročné aj posúdenie právnych následkov, ktoré vznikajú v prípade, ak k násilnostiam na športových podujatiach predsa len dôjde.

    Z vyššie uvedeného vyplýva, že primárnu zodpovednosť za násilie a výtržnosti na športových podujatiach by okrem konkrétnych osôb, ktoré sa tohto protiprávneho konania dopustili, by mal niesť organizátor podujatia, teda športový klub, ktorý na svojom ihrisku či vo svojich priestoroch podujatie organizuje, prípadne športový zväz organizujúci športové súťaže na konkrétnom teritóriu, a to najmä v prípade medzinárodných športových podujatí.

    Pokiaľ ide o zodpovednosť organizátora za škodu vzniknutú v dôsledku týchto násilností, podľa nášho názoru by jeho zodpovednosť nemala byť absolutizovaná, ale mala by byť obmedzovaná na prípady, keď organizátor zanedbal niektoré povinnosti smerujúce k zabezpečeniu bezpečnosti a nerušeného priebehu športového podujatia.

    Ďalším subjektom, voči ktorému je možné vyvodzovať zodpovednosť za protiprávne konanie fanúšikov, je klub alebo zväz, ktorého fanúšikovia, či priaznivci sa protiprávneho konania dopustili. V tomto smere bude závisieť od konkrétnych okolností, či bude možné preukázať spätosť verejný poriadok porušujúcich fanúšikov s konkrétnym športovým klubom alebo zväzom. Podľa nášho názoru v tomto prípade by však skôr prichádzalo do úvahy uplatnenie športových disciplinárnych sankcií dojednaných v rámci športovej autonómie riadenia športových súťaží, než sankcií spočívajúcich v náhrade škody. Došlo by totiž k neprimeranému rozširovaniu zodpovednosti za škodu nad rámec zákona.

    Poznámky pod čiarou:

    1. Tento príspevok vznikol v rámci riešenia projektu APVV č. LPP-0199-09 „Nevyhnutnosť a možnosť aplikácie obchodnoprávnych noriem na výkon profesionálnej športovej činnosti“ ^
    2. K aktuálnym legislatívnym opatreniam na boj proti násiliu a neviazanosti divákov na športovom podujatí pozri: SEPEŠI, P.: Násilie a neviazanosť divákov v právnych a sociálnych podmienkach Slovenskej republiky. Príspevok uverejnený dňa 21.01.2012 na http://www.ucps.sk/Nasilie_a_neviazanost_divakov_v_pravnych_a_socialnych_podmienkach_SR ^
    3. HEERMANN, P. – W.: Haftung im Sport. Stuttgart: Richard Boorberg Verlag, 2008, s. 79-82, ISBN: 978-3-415-04170-7 (ďalej len Heermann, strana“) ^
    4. Napr. Summerer, T. in FRITZWEILER, J. – PFISTER, B. – SUMMERER, T.: Praxishandbuch Sportrecht, 2. vydanie, C. H. Beck, München, 2007, s. 103, ISBN: 13 978 3 40653856 8 ^
    5. http://www.futbalsfz.sk/fileadmin/user_upload/Dokumenty/Normy_SFZ/Novelizacia_2012/20120626_sutazny_poriadok_futbalu.pdf (navštívené 31.07.2012) ^
    6. http://www.hockeyslovakia.sk/userfiles/file/Stanovy/A4-kompletne-stanovy-2011.pdf (navštívené 31.07.2012) ^
    7. http://www.uefa.com/MultimediaFiles/Download/Regulations/competitions/Regulations/01/79/68/69/1796869_DOWNLOAD.pdf (navštívené 07.08.2012) ^
    8. http://www.uefa.com/MultimediaFiles/Download/Regulations/competitions/Regulations/91/48/36/914836_DOWNLOAD.pdf (navštívené 07.08.2012) ^
    9. Získané z http://www.cyklistikaszc.sk/sk/struktura-organov dňa 13.08.2012 ^
    10. O tom, že športové pravidlá majú zmluvný pôvod pozri napr. FOSTER, K.: Is There a Global Sports Law? Entertainment Law, Vol. 2, No. 1, 2003, s. 4, ISSN: 1473-0987. Ten istý autor bližšie špecifikuje právnu povahu týchto pravidiel, argumentujúc, že vytvárajú súkromný autonómny právny poriadok založený na zmluvách v príspevku: FOSTER, K.: Lex Sportiva. Transnational Law in Action. International Sports Law Journal, 2010, č. 3-4, s. 21 a nasl. ISSN: 1567-7559. O tom, že aj u nás prevláda názor o zmluvnom charaktere športových pravidiel pozri napr. GÁBRIŠ, T.: Športové právo. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 38, ISBN: 978-80-89447-52-7, ^
    11. Heermann, s. 156 ^
    12. Napr. VOJČÍK, P.: Občianske právo hmotné II. Košice: UPJŠ, 2006, s. 207-208, ISBN: 80-7097-631-4 (ďalej „Vojčík, strana“) ^
    13. Vojčík, s. 208 ^
    14. SUCHOŽA, J. in Csach, K. – Doležal, T. – Husár, J. – Suchoža, J. – Širicová, Ľ: Profesijná zodpovednosť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone vybraných činností s akcentom na europeizáciu deliktuálneho práva. Košice: UPJŠ, 2011, s. 35, ISBN: 978-80-7097-891-7 ^
    15. Aj Tomsa poukazuje na to, že povinnosť nahradiť škodu bez ohľadu na to, či došlo k porušeniu právnej povinnosti je daná len v špeciálnych prípadoch, TOMSA, M. in Štenglová, I. – Plíva, S. – Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník. Komentář. 12. vydání, Praha: C. H. Beck, 2009, s. 967, ISBN: 978-80-7400-055-3 ^
    16. KNAPP, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1. vydání, 1995, s. 201, ISBN: 80-7179-028-1 ^
    17. Aj nemecká právna náuka zaujíma stanovisko, že v snahe ochrániť účastníkov športovej súťaže od vzniku škody nie je možné zabrániť akýmkoľvek poškodeniam, ale od organizátora možno vyžadovať len také bezpečnostné opatrenia, ktoré by mohol za nevyhnutné považovať rozumný, obozretný a v rozumných hraniciach opatrný človek. – pozri Heermann, s. 159 ^
    18. CSACH, K. in Csach, K. – Doležal, T. – Husár, J. – Suchoža, J. – Širicová, Ľ: Profesijná zodpovednosť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone vybraných činností s akcentom na europeizáciu deliktuálneho práva. Košice: UPJŠ, 2011, s. 99, ISBN: 978-80-7097-891-7 ^
    19. Čl. 44 ods. 1, písm. b) Súťažného poriadku SFZ zo dňa 26.06.2012 ^
    20. http://web.slovakhandball.sk/files/skupiny_files/780/S%C3%BA%C5%A5a%C5%BEn%C3%BD%20poriadok%20SZH.pdf (navštívené 23.08.2012) ^
    21. Pozri Disciplinárny poriadok UEFA na http://www.uefa.com/MultimediaFiles/Download/Tech/uefaorg/General/01/81/94/48/1819448_DOWNLOAD.pdf ^
    22. Csach uvádza, že platnou súčasťou zmluvy sa nemôžu stať ustanovenia, ktorých obsah strana pred uzavretím nepoznala ani nemohla poznať. CSACH, K.: Štandardné zmluvy. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009, s. 62, ISBN: 978-80-7380-199-1 ^
    23. Heermann, s. 172 ^
    24. FRITZWEILER, J. in Fritzweiler, J. – Pfister, B. – Summerer, T.: Praxishandbuch Sportrecht, 2. vydanie, C. H. Beck, München, 2007, s. 318, ISBN: 13 978 3 40653856 8 (ďalej aj „Frizweiler, strana) ^
    25. O tom zhodne Heermann, s. 171 ako aj Fritzweiler, s. 318 ^
    26. Absenciu zmluvného typu zmluvy o službách kritizuje napr. Vykročová, pozri: VYKROČOVÁ, J.: Typy zmlúv o investičných službách, in: Husár, J. (ed.): Súčasnosť a perspektívy právnej regulácie obchodných zmlúv II. Zborník príspevkov účastníkov vedeckej konferencie konanej v dňoch 19.-21. októbra 2009 v Starej Lesnej, Košice: UPJŠ, 2009, s. 211, ISBN: 978-80-7097-782-8 ^
    27. Pozri Heermann, s. 176 ^
    28. Vojčík, s. 38 ^
    29. K tomu pozri Heermann, s. 171 ^
    30. Pozri COENEN, P.: True Supporters, Strict Liability, and Feyenoord: The Problem of Fan-Related Violence in Soccer. The International Sports Law Journal, 2008, č. 1-2, s. 63, ISSN: 1567-7559 ^
    31. Súhlasí s tým aj Coenen – pozri vyššie citovaný článok, s. 65 ^
    32. V literatúre sa objavuje rozlišovanie návštevníkov športových podujatí na tri kategórie, a to a) diváci, b) fanúšikovia, c) chuligáni. Pričom skupina uvedená sub c) sa vyznačuje tým, že jej primárnym cieľom je vyvolať na športovom podujatí konflikt s protivníkom. Zjednocujú sa ako prívrženci určitého športového klubu, pričom ich okrem klubovej rivality spája aj nenávisť k nepriateľským chuligánskym skupinám, politické, rasové, náboženské, národnostné, regionálne či sociálne motívy. Bližšie pozri: ŠIMÁŠEK, M.: Green street hooligans a právny postih protiprávnej činnosti návštevníkov športových podujatí v podmienkach Slovenskej republiky, in: Hamuľák, O. (ed.): Právo v umění a umění v právu. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Olomoucké debaty mladých právniků konanej v dňoch 11.9.-13.9.2011 v Hrubej Vode. Praha: Leges, 2011, s. 179 a nasl., ISBN: 978-80-87576-14-4 ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia