Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Profesionálna športová činnosť ako závislá práca? NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    04.03.2016JUDr. Jaroslav Čollák PhD.
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Uverejnené v periodiku Justičná revue: ČOLLÁK, J.: Profesionálna športová činnosť ako závislá práca?; Justičná revue, 63, 2011, č. 10, s. 1400 – 1408.

    Cieľom článku je odpovedať na otázku, či by výkon športovej činnosti profesionálnych športovcov mal alebo nemal spadať pod spomenutú zákonnú úpravu. Alebo pod zákonnú úpravu ešte nevytvorenú, s cieľom zefektívnenia ochrany v predmetnom vzťahu, namiesto súčasného stavu, keď profesionálny športovec vo väčšine prípadov uzatvára inominátnu zmluvu medzi ním a subjektom (právnickou osobou, občianskym združením, športovým klubom atď.), aby podľa nej istý čas pôsobil a vykonával športovú činnosť.1)

    Úvodom – hlavný obsah článku tvorí komparácia reálneho stavu (teda toho, čo z reálnej praxe poznáme) s významom obsahových zložiek pojmu závislá práca.

    Vopred upozorňujem, že potreba odlíšenia kolektívnych a individuálnych športov pre prípadnú individualizovanú zákonnú úpravu je nevyhnutná. Práve pod prizmou tohto tvrdenia zdôrazňujem, že tento článok sa zameriava hlavne na výklad a problematiku výkonu športovej činnosti v kolektívnych športoch. Všade, kde v nasledujúcich riadkoch použijem pojem zamestnávateľ, myslím tým situáciu, v ktorej by predmetný vzťah spadal pod explicitnú úpravu Zákonníka práce.2)

    Treba pripomenúť, že predošlé novelizácie, ba ani posledná novelizácia Zákonníka práce, účinná od 1. septembra 2011, sa výkonu profesionálnej športovej činnosti nedotkli. Spomenuté znenie Zákonníka práce, okrem iného, v úvodnom paragrafe ustanovuje, čo je to závislá práca. Stanovuje podmienky, pričom zohľadňuje poznatky právno-teoretickej, pracovnoprávnej vedy. Podľa § 1 ods. 2 za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, a to

    1.  podľa pokynov zamestnávateľa,
    2. v jeho mene,
    3. za mzdu alebo odmenu,
    4. v pracovnom čase,
    5. na náklady zamestnávateľa,
    6. jeho výrobnými prostriedkami,
    7. na zodpovednosť zamestnávateľa,
    8. ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.
    S rozoberanou problematikou bytostne súvisí odsek 3, ktorý hovorí: „Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.“ Práve na tomto mieste zákon priamo vylučuje (s prihliadnutím na faktický stav) celú oblasť výkonu profesionálnej športovej činnosti z jeho rozsahu. V nasledujúcich riadkoch si ozrejmíme, či každodenná športová prax obsahovo spĺňa význam jednotlivých pojmových znakov závislej práce.

    1. Podľa pokynov zamestnávateľa

    Je viac ako jasné, že profesionálny športovec by vykonával, a v podmienkach súčasnosti aj vykonáva, svoju „prácu“ podľa pokynov zamestnávateľa. A budú aj takí, ktorí budú oponovať: „Športovec pri výkone samotnej športovej činnosti, na hracej ploche, ihrisku, palubovke či inom mieste určenom pre šport nie je viazaný pokynmi zamestnávateľa“ – vykonáva ho s prihliadnutím na svoje myšlienkové pochody, kvalitatívnu úroveň ním poskytovanej a realizovanej športovej činnosti.

    Áno, prirodzene, s týmto sa dá súhlasiť, no treba si uvedomiť zásadnú, a možno v tomto momente dôležitejšiu skutočnosť, ktorá je k uvedenej skutočnosti paralelou. Zamestnávateľ, v tomto prípade športový klub, je zreteľne v pozícii zadávateľa pokynov samotnému športovcovi. Stanovuje mu časy priameho výkonu, tréningových jednotiek, v ktorých je športovec povinný dostaviť sa na ne, stanovuje mu časy regeneračných jednotiek, časy stravovania, časy odpočinku, voľna a pod. Od plnenia povinnosti správať sa podľa pokynov zamestnávateľa, v reálnych podmienkach vedúcej osoby tímu, prípadne osoby trénera sa nemožno odchýliť. Ak by sa to udialo, bolo by to jasným porušením zmluvných povinností, vyplývajúcich pre športovca zo zmluvy, uzatvorenej medzi ním a zamestnávateľom (v tomto prípade športovým klubom, združením atď.). Treba poznamenať, že istá „povolená“ odchýlka je možná. Je možná v čase, kedy je profesionálny športovec zdravotne zranený, no v tomto prípade pre športovca nastupuje náhradný – liečebný režim, ale tiež v súlade s pokynmi zamestnávateľa – reálne podľa pokynov klubového lekára, fyzioterapeuta či maséra. Vzhľadom na ešte neuvedené, s predmetným názorom hovoriacim o tom, že športovec na ihrisku nie je viazaný pokynmi zamestnávateľa, sa dá prinajmenšom polemizovať. V žiadnom pracovnom pomere nie je možnosť stanoviť zamestnancovi „spôsob vykonávania práce“ čo do pohybov, pohybových prejavov, chovania. Ďalšie spochybnenie tohto tvrdenia prichádza na rad v prípade, ak si uvedomíme, že v praktickej rovine sú športovci viazaní príkazom zamestnávateľa vyhrať, prípadne dosiahnuť iný bodový zisk potrebný pre zamestnávateľa – klub, a to na celkové umiestnenie sa v určitej bodovej tabuľke, ktorú publikuje organizátor súťaže. Prirodzene, nedá sa bez polemiky jednoznačne tvrdiť, že je to typický „pokyn zamestnávateľa“. Paralelne uvádzam, že aj osoba vykonávajúca prácu v zamestnaneckom pomere (napr. zamestnanec vysokej školy, univerzity, fakulty) nie je viazaný čo do povinnosti zostaviť ťažký test, stredne ťažký test, ľahký test. Má povinnosť zostaviť predmetný test, pričom jeho náročnosť ponecháva zamestnávateľ, v tomto prípade vysoká škola na samotného pedagóga. To, aké otázky položí, akú formuláciu použije, akú formu testu použije – to všetko je na uvážení samotného pedagóga, a nie je na mieste uvažovať o akejkoľvek viazanosti príkazmi zamestnávateľa, rovnako ako v prípade profesionálneho športovca, kde by sa takáto myšlienková konštrukcia stala ešte absurdnejšou.

    Existencia viacerých obsahovo, čo do činnosti odlišných povinností, vyplývajúcich pre profesionálneho športovca zo samotnej zmluvy, redukuje absolutizované tvrdenie, hovoriace o výkone, nie o činnosti!, výslovne podľa pokynov zamestnávateľa. Suma sumárum, podľa môjho názoru, sa definícia závislej práce „podľa pokynov zamestnávateľa“ na oblasť výkonu profesionálnej športovej činnosti síce vzťahuje, no iba v istej – modifikovanej – podobe.

    2. V jeho mene

    Definícia závislej práce „v jeho mene“ by, podľa môjho názoru, v súvislosti s vykonávaním profesionálnej športovej činnosti nemohla byť sporná. Prirodzene, hráč pri samotnom športovom výkone vystupuje pod svojím menom, no reprezentuje klub, v ktorom pôsobí. Výkon jeho „práce“ má dopad na bodové zisky klubu, za ktorý hrá, jeho celkové umiestnenie, jeho povesť, popularitu medzi fanúšikmi, a v neposlednom rade na zisky klubu (tu si treba uvedomiť prepojenosť kvalitatívnej stránky výkonu športovej činnosti – popularity klubu a z toho plynúcich ziskov za vysielacie práva, návštevnosť zápasov, teda zisk z predaja permanentiek a vstupeniek atď.). Oddeľovať meno športovca od mena klubu by bolo nelogické, a preto niet pochýb, že práca, ktorú profesionálny hráč vykonáva, sa deje v mene klubu, ktorého je „zamestnancom“.

    Konkrétna športová činnosť, ktorej je profesionálny športovec autorom, je vždy dielom klubu, v ktorom pôsobí, nikdy to nie je činnosť viažúca sa len na meno športovca, pretože by to v systéme súperenia športových klubov, navzájom v rámci stanovenej a uznanej súťaže (či už dlhodobej alebo príležitostnej) o zisk majstrovského alebo iného titulu, ani nemalo zmysel. Kvalitatívna úroveň jednotlivých hráčov predvedenej hry, samozrejme, sa prejavuje na ich hodnote na hráčskom trhu, na ich popularite, ich súkromných ziskoch a príjmoch z reklamnej či inej činnosti, no oddeľovať samotnú športovú činnosť týchto športovcov od mena klubu, v ktorom pôsobia, by skutočne nebolo logicky odôvodniteľné. Aj napriek uvedenému si dovolím tvrdiť, že pojmový znak „v mene zamestnávateľa“ sa v tomto prípade napĺňa špecifickým, pre športovú oblasť a výkon profesionálnej športovej činnosti, jedinečným spôsobom.

    3. Za mzdu alebo odmenu

    O tom, že profesionálny športovec vykonáva spomenutú činnosť za odmenu, niet pochýb. Samozrejme, štruktúra odmeny profesionálneho športovca sa (v istom zmysle) kvalitatívne odlišuje od mzdy v pracovnoprávnom slova zmysle. Odmena profesionálneho športovca pozostáva z viacerých zložiek, a to zo základnej časti a pohyblivej časti odmeny. Do pohyblivej časti patria prémie za víťazné zápasy, prémie za zisk prvenstva v súťaži, ktorej je jeho klub účastníkom, prémie za účasť v základnej zostave (futbal), prémie za určitý bodový zisk v zápase (basketbal), prémie za zisk určitého (v zmluve stanoveného) počtu bodov do tzv. „kanadského bodovania produktivity hráčov“ (hokej) – pričom výpočet týchto osobitných zložiek mzdy profesionálneho športovca nemá obmedzenie. Je iba na vôli klubu a jeho vlastníka, resp. vlastníkov, akými formami budú motivovať športovcov k čo najlepšiemu športovému výkonu. Treba upozorniť aj na fakt, že pôsobenie hráča v klube je „oceňované/hodnotené“ aj pokutami. Pokuty sú stanovené za rôzne prehrešky proti všeobecne stanoveným povinnostiam, vyplývajúcich pre športovca z uzatvorenej športovej zmluvy. Reálne sa v praxi môžeme stretnúť s pokutami za nedostavenie sa na tréningovú jednotku, zápasovú jednotku, svojvoľné opustenie štadióna v čase zápasu, s pokutou za neudržanie si fyzickej hmotnosti v čase „letnej alebo zimnej prestávky“ športovcom a mnohé iné; ich výpočet je takmer nepostihnuteľný, pretože nezávisí len od konkrétnych požiadaviek toho-ktorého klubu na športovca, ale aj od neočakávaných situácií a okolností profesionálneho výkonu. Samozrejme, možnosť negociovania požiadaviek na strane hráča pri uzatváraní zmluvy nie je veľmi veľká, pod tlakom prestupových termínov často aj nedôsledná. Nič to však nemení na fakte, že ak hráč poruší niektorú zo zmluvne zakotvených povinností, je povinný zaplatiť peňažnú pokutu (samozrejme, pokuta v inej – nepeňažnej forme,3) je v praxi taktiež frekventovaná, no vzhľadom na preberaný pojem odmeny a zložiek mzdy profesionálneho športovca jej bližšia analýza nemá zmysel). Predmetnú pokutu nemožno stotožňovať zo zmluvnou pokutou, akú poznáme či už z občianskeho alebo obchodného práva, pretože je koncipovaná na úplne inom princípe. Nemožné by bolo nájsť paralelu pokuty v pracovnoprávnom pomere; do úvahy prichádzajú zrážky zo mzdy, no tie sú takisto čo do podmienok podmieňujúcich ich vznik odlišné. Uvedenými tvrdeniami sa síce dokázalo, že výkon športovej činnosti je bez pochybností vykonávaný za odmenu, no stotožňovať ho so mzdou v pracovnoprávnom slova zmysle by nebolo celkom obsahovo v poriadku. Mám za to, že ani mzda ani odmena ani ich štruktúra v zmysle Zákonníka práce nedokážu pokryť potreby oblasti športu a výkonu profesionálnej športovej činnosti, a to ani v najmenšej možnej miere.

    4. V pracovnom čase

    Pracovný čas je v športovej terminológii pojmom, ktorý sa dá chápať rôzne. Pracovným časom, v pracovnoprávnom slova zmysle, je čas, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva činnosť podľa pokynov zamestnávateľa. Čiastočne by táto definícia mohla platiť aj na profesionálneho športovca, ak sa zamyslíme nad jeho reálnym „pracovným dňom“.

    Profesionálny športovec, viazaný zmluvou, je povinný byť k dispozícii klubu v čase tréningu, zápasu, regenerácie, stravovania a v tomto čase vykonávať činnosť podľa pokynov klubu, harmonogramu tréningovej činnosti či rozpisu ligovej súťaže; reálne podľa pokynov trénera, fyzioterapeuta či manažéra klubu. Táto povinnosť vyplýva pre športovca dennodenne, od pracovnoprávnej úpravy odchýlne dokonca i v dňoch pracovného pokoja či v čase sviatkov – tieto nemajú vplyv na tréningový harmonogram, zápasový harmonogram či inú, pre športovca záväznú činnosť. Treba upozorniť, že obmedzenie maximálneho trvania pracovného času v znení Zákonníka práce nenájde v športovej oblasti uplatnenie a nie je reálne uskutočniteľné. Ak by príprava na výkon športovej činnosti, prípadne jej samotný výkon aj prekročili maximálne stanovený rozsah „pracovného času“ samotným Zákonníkom práce, nemôže byť toto prekročenie dôvodom postihnutia klubu, po novom – zamestnávateľa. Športovec je povinný, pre potreby klubu a jeho ciele, sa v čo najväčšej miere podriadiť týmto potrebám, a ak tieto potreby a požiadavky klubu spočívajú v náročnom, dlhom tréningovom procese (reálne existujúca rozličná náročnosť trénerov jednotlivých klubov), nezakladá to pre profesionálneho športovca právo, absurdne, nárok požadovať dodržanie zákonom stanoveného maxima (pre neho prípustnej náročnosti či dĺžky trvania spomenutého tréningového procesu).

    Ak potreby a požiadavky klubu športovec nedokáže naplniť, v praxi to znamená právo klubu z dôvodu nedostatočnej kvalitatívnej úrovne poskytovaných športových činností rozviazať zmluvu. Potreba osobitnej a pritom odlišnej úpravy pracovného času profesionálneho športovca od pracovnoprávnej úpravy je viac ako zreteľná a pracovnoprávna úprava v tomto rozsahu nie je vyhovujúca a nepostačuje pre potreby výkonu profesionálnej športovej činnosti. Práve zohľadnenie spomenutých skutočností by sa malo stať základom úpravy pracovného času, zastrešujúceho oblasť výkonu športovej činnosti.

    5. Na náklady zamestnávateľa

    Vopred a bez váhania treba povedať, že pojmový znak závislej práce „na náklady zamestnávateľa“ by nespôsoboval žiadne aplikačné ani iné problémy. To, že výkon športovcovej profesionálnej činnosti sa deje aj v podmienkach súčasnosti na náklady zamestnávateľa, je nespochybniteľným faktom. Či už je to doprava na tréningové jednotky, náklady spojené s prevádzkou samotného športoviska či iného športového areálu, aparát osôb obsluhujúcich tieto priestory, od ktorých závisí samotný výkon športovej činnosti, prípadné poplatky za prenájom ihrísk potrebných k výkonu športovej činnosti, ak v našom prípade klub nevlastní spomenuté plochy – všetky tieto náklady znáša jedine klub. Športovec s týmito poplatkami nemá nič spoločné. Samozrejme, prax nám ukazuje, že v niektorých prípadoch sa možno s profesionálnym hráčom dohodnúť na spôsobe dochádzania či už na tréningové alebo zápasové jednotky individuálnou formou, no v tomto prípade zamestnávateľ refunduje (prepláca) všetky náklady, športovcom vynaložené na takto dohodnutú dopravu. Náklady sú úzko spojené s náradím, ktoré profesionálny športovec pri výkone športovej činnosti využíva, no účelnejšie bude túto časť predmetnej problematiky rozoberať v inom pojmovom znaku závislej práce.

    6. Jeho výrobnými prostriedkami

    Výrobné prostriedky sa v spojitosti so športovou činnosťou veľmi ťažko pojmovo vymedzujú. Nedá sa jednoznačne vymedziť, čo je a čo nie je v športovej oblasti výrobným prostriedkom, ak ním vôbec niektorá vec v tejto oblasti byť môže. Extenzívnym výkladom môžeme dospieť napríklad k takémuto myšlienkovému pochodu: zamestnávateľ, v našom prípade športový klub, platí profesionálnemu športovcovi odmenu (mesačne, prípadne týždenne), aby ocenil jeho výkon a stimuloval jeho športovú formu. Zamestnávateľovým cieľom je, aby hráč v zápasovej jednotke súťaže, v ktorej jeho klub pôsobí, odovzdal čo najlepší športový výkon; v podstate kvôli zisku čo najväčšieho počtu bodov do tabuľky hodnotenia jednotlivých klubov konkrétnej súťaže. V záujme tohto športového cieľa organizuje zamestnávateľ tréningové, fyzioterapeutické, regeneračné jednotky, a to v takej intenzite, v akej to uzná samotný tréner, prípadne manažér toho-ktorého klubu, za nevyhnutné. Pri týchto jednotkách sú bezpochyby využívané isté hmotné veci, ktoré slúžia k zvyšovaniu výkonnostnej, kondičnej či inej úrovne samotného hráča. Takýmito prostriedkami sú, úsmevne vzaté, lopty, kužele, švihadlá, bránky, koše, rozlišovacie tričká, dresy, tréningové oblečenie, pitný režim atď. Tieto prostriedky, ak sú vlastníctvom klubu, by sa dali hore spomenutým extenzívnym výkladom a vzhľadom na prihliadnutie k výslednému cieľu tohto snaženia – a tým je čo najlepší výkon športovej činnosti profesionálneho športovca v samotnom zápase – považovať za výrobné prostriedky zamestnávateľa. Iná situácia vzniká, ak by sa tieto prostriedky nachádzali vo vlastníctve samotných hráčov, no v tomto prípade by sme sa už nebavili o výkone profesionálnej športovej činnosti, ale o amatérskej úrovni poskytovania športovej činnosti, a to nie je cieľom tohto postu.

    7. Na zodpovednosť zamestnávateľa

    Zodpovednosť vo vzťahu „profesionálny športovec a klub“, teda jeho prípadný zamestnávateľ, je diskutabilná, a pojem „na zodpovednosť zamestnávateľa“ o to viac. Prirodzene, ak hráč, povedzme, v samotnom zápase nedá gól, inkasuje gól, nepodá očakávaný výkon, dá sa to rozširujúco chápať aj v rovine, že takto konštruovaná skutočnosť ide na „vrub“ klubu, ktorý je mu „po novom“ zamestnávateľom, pretože sa to odrazí v samotnom bodovom zisku/nezisku, v postavení klubu v bodovej tabuľke jednotlivých klubov. Takémuto chápaniu však chýba právny význam zodpovednosti.

    Tretie strany si nemôžu voči športovcovi uplatniť nárok, napr. na náhradu škody za podaný výkon, nepodaný výkon alebo od športovca výkon očakávaný, a nemôžu to urobiť ani voči klubu. O inom myšlienkovom konštrukte by sme sa vedeli baviť a viesť diskusiu v prípade, ak by športovcovi boli poskytnuté zverené hodnoty (dnes je to napr. častý nájom dopravného prostriedku), za ktoré je zodpovedný, pričom auto je vlastníctvom klubu, prípadne tretej osoby – partnera, sponzora klubu. Ak by týmto autom hráč spôsobil škodu tretej osobe, je viac ako isté, že poškodená strana by si uplatnila nárok na náhradu škody proti majiteľovi tohto automobilu, ktorým môže byť športový klub, ale aj sponzor. To, čo sa následne bude diať medzi vlastníkom automobilu, napr. sponzorom a športovým klubom, a následne medzi zamestnávateľom a profesionálnym športovcom ohľadne náhrady škody (nezohľadňujúc zapojenie poisťovne ako strany prítomnej v spomínanom vzťahu), je závislé od konkrétnej individuálnej úpravy vzájomných práv a povinností medzi majiteľom automobilu a klubom, klubom a hráčom v nimi uzatvorených zmluvách. Tento vzťah by nám sčasti vedel potvrdiť, že určité vzťahy plynúce zo vzťahu medzi profesionálnym športovcom a jeho zamestnávateľom sa reálne realizujú „na zodpovednosť“ zamestnávateľa, no pri výkone samotnej športovej činnosti by to bolo prinajmenšom sporné a diskutabilné.

    8. Ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností

    To, že ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností aj v tu rozoberanom vzťahu, je bez pochýb; myslím si, že nie je potrebná podrobnejšia analýza tohto pojmového znaku závislej práce. Výkon športovej činnosti, ktorú je profesionálny športovec povinný – vzhľadom na uzatvorenú zmluvu medzi ním a jeho zamestnávateľom – vykonávať, sa skladá z neustále sa (nie periodicky, no niekedy dokonca i tak) opakujúcej činnosti. Samozrejme, nemožno tvrdiť, že sa tak deje po celú dobu zmluvného vzťahu. Existuje obdobie ligovej sezóny, obdobie prípravy na sezónu, obdobie „dovoleniek“, pričom s prihliadnutím na ich podstatu sa nedá hovoriť o neustále sa opakujúcej činnosti, no z dlhodobého hľadiska ovplyvneného dĺžkou trvania zmluvného vzťahu, paradoxne, áno. Variabilita tréningových či iných jednotiek prípravy a výkonu športovej činnosti je v tomto prípade bezpredmetná, a na tvrdenie o jednoznačnej „neopakovateľnosti“ športovcovi určených činností nemá dopad ani relevancia, a teda tento znak závislej práce, dovolím si tvrdiť, výkon profesionálnej športovej činnosti napĺňa.

    Okrem pojmových znakov závislej práce a ich porovnaním s reálnym stavom výkonu športovej činnosti, súvisia s témou článku viaceré pracovnoprávne inštitúty, neuplatniteľné v športovej oblasti. Príkladmo, s kvalitatívnou úrovňou športovcom poskytovanej športovej činnosti súvisí aj povinnosť zamestnávateľa, stanovená Zákonníkom práce, a to prideľovať zamestnancovi prácu dohodnutého druhu, a to v dohodnutom čase. V športovej oblasti akákoľvek nárokovateľnosť povinnosti klubu „postaviť“ športovca v čase zápasu napr. do základnej zostavy by bola absurdná, zvlášť v čase, ak hráč neposkytuje klubom vyžadovanú úroveň športovej činnosti. Inak povedané, ak hráč nemá požadovanú športovú formu, nemôže byť klub v pozícii povinného postaviť ho „na zápas“. (Okrem toho, nepostavenie hráča môže byť taktickým manévrom trénera.) Nárok „nasadenia na pracovný výkon“ by absolútne deformoval podstatu výkonu športu ako takého.

    Profesionálny šport je taká oblasť pracovnej činnosti, ktorá si, napriek niektorých spoločným charakteristikám so štandardnou pracovnou činnosťou, vyžaduje od Zákonníka práce špecifický prístup; ten musí zohľadniť potreby jednotlivých subjektov pôsobiacich v tejto oblasti. Osobitným je najmä obmedzenie maximálneho pracovného času, ktoré nemôže nájsť v športovej oblasti akékoľvek opodstatnenie. Ani právo na štrajk a mnohé ďalšie štandardy, ktoré stanovuje aktuálny Zákonník práce, nenachádzajú v profesionálnom športe prirodzeno-právne uplatnenie.4)

    Záver:

    Poskytnutý náčrt problematiky sa v rozhodujúcej miere zameriava na činnosť a výkony v takých kolektívnych športoch, akými sú futbal, hádzaná, hokej, basketbal a podobne. Samozrejme, že si uvedomujem neudržateľnosť všetkých uvedených tvrdení v porovnaní s výkonom športovej činnosti individuálneho športovca. Napríklad, individuálny profesionálny športovec, akým je povedzme tenista, športový strelec, plavec, lyžiar si svoj „ športový život“ organizuje spravidla sám, podľa svojich možností a potrieb, pričom kvalitatívna úroveň spomenutého procesu vo veľkej miere závisí od otázky sponzorstva a finančných prostriedkov, ktorými športovec disponuje. O zamestnávateľovi sa v tomto prípade hovoriť nedá, a je viac ako jasné, že komplexná úprava športovej činnosti by sa nevyhnutne mala rozdeliť do dvoch oblastí, a to na výkon profesionálnej športovej činnosti v kolektívnych športoch a v individuálnych športoch. Definícia závislej práce v spojitosti s individuálnym profesionálnym športovcom nenájde svoje opodstatnenie ani pri veľkej snahe jej nájdenia, a teda nepriamo vylučuje oblasť individuálnych športov z možnosti jej začlenenia pod Zákonník práce. Je dokonca, dovolím si tvrdiť, v protiklade s podstatou výkonu individuálnej profesionálnej športovej činnosti.

    Problematika zaradenia výkonu športovej činnosti pod krídla Zákonníka práce má ďalekosiahle negatívne účinky, ktoré sa vynárajú až sekundárne. Nemožnosť priradenia niektorých pracovnoprávnych inštitútov do oblasti športu je viac ako zrejmá, no ak by sa táto problematika mala stať predmetom podrobnejšieho skúmania, odklonili by sme sa od podstaty článku, venovanému spojitosti medzi pojmovým vymedzením závislej práce a výkonom športovej činnosti. Ich existencia je akýmsi protipólom k tvrdeniam zástancov zaradenia výkonu profesionálnej športovej činnosti pod rozsah Zákonníka práce.

    Vyššie uvedené pojmové znaky závislej práce vo veľkej časti, aj keď pre športovú oblasť vždy modifikovanou formou, reflektujú obsah výkonu športovej činnosti ako vzťahu medzi klubom a profesionálnym športovcom (po novom: zamestnávateľom a zamestnancom).

    Podľa môjho názoru, práve existencia ich modifikovanej podoby vo veľkej miere znemožňuje zahrnutie športovej činnosti pod komplexnú úpravu Zákonníka práce. Zjednotenie a do veľkej miery zosumarizovanie zákonnej úpravy si, podľa môjho názoru, vyžaduje prijatie osobitného zákona o výkone profesionálnej športovej činnosti,5)ktorý by zohľadňoval všetky potreby tohto, do veľkej miery špecifického odvetvia zmluvných vzťahov. Existencia kogentných ustanovení by reflektovala maximalizované potreby praxe, v ktorej chýba ochrana slabšieho, v tomto prípade profesionálneho športovca. Staré známe lex speciali derogat legi generali by v tomto prípade nabralo potrebné opodstatnenie.

    Treba tiež dodať – jednoznačné vyčlenenie úpravy výkonu športovej činnosti do takto kvalitatívne zohľadnenej zákonnej podoby by uľahčovalo kontraktačný proces, jednoznačnosť a jasnosť vzájomných práv a povinností, ako aj uspokojovanie nárokov plynúcich zo samotných zmlúv o výkone športovej činnosti. Práve spomenutá absencia zákonnej úpravy a z toho plynúce (prirodzene dovolené) následné uzatváranie inominátnych zmlúv medzi profesionálnymi športovcami a klubmi narúša právnu istotu a nejednoznačnosť riešenia problémov vznikajúcich v tejto oblasti.6)

    pozn. redakcie:

    § 1 ods. 2 Zákonníka práce

    § 51 Občianskeho zákonníka

    § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka

    Poznámky pod čiarou

    1) Deje sa tak na základe § 51 Občianskeho zákonníka, prípadne § 269 odseku 2 Obchodného zákonníka, a to uzatvorením inominátnej zmluvy, najčastejšie formou tzv. „zmluvy o výkone profesionálnej športovej činnosti“.

    2) Teda situáciu, že terajšia zmluvná strana, napr. športový klub, by sa zmenila na zamestnávateľa a druhá zmluvná strana (profesionálny športovec) by sa de iure stala zamestnancom. Tým pádom by sa spomenutý, dnes reálny stav uzatvárania inominátnych zmlúv, nahradil medzi týmito zmluvnými stranami vzťahom pracovnoprávnym.

    3) Príkladom môže byť dodatočná, individuálne určená tréningová jednotka.

    4) Právo na kolektívne vyjednávanie je jednou z tém, ktorá nie je v športovom odvetví vylúčená. V Spojených štátoch amerických existujúca NHLPA (National Hockey League Players’ Association) je združenie profesionálnych hráčom kanadsko-americkej Národnej Hokejovej Ligy, vo svete známej pod skratkou „NHL“. Toto združenie zastupuje svojich členov vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa ich pracovných podmienok a zmluvných práv, rovnako tak vystupuje ako ich výhradný zástupca v oblasti kolektívneho vyjednávania, kde sa protistranou stávajú zamestnávatelia – hokejové kluby zamestnávajúce členov tejto hráčskej asociácie.

    5) Netreba zabúdať, že už dnes existujú viaceré právne normy upravujúce jednotlivé čiastkové oblasti výkonu profesionálnej športovej činnosti v rámci jednotlivých športových odvetví

    (napr. http://www.futbalsfz.sk/dokumenty/normy-a-tlaciva-sfz.html,

    http://www.ebasket.sk/sba/dokumenty.php, http://web.slovakhandball.sk/obsah/legislativa,

    http://www.szlh.sk/riadenie-sutazi?__OiAFFBtKVVVRS1pW-A4-v3,).

    Prirodzene, i na tieto by spomenutý zákon nesmel zabúdať, a v rámci tzv. zákonného splnomocnenia by mal odkazovať práve na ne. Tým sa však otvára polemika ohľadne právomocí a kompetencií jednotlivých športových združení či asociácií, ktorá je citlivou zvlášť v situácii, kedy by dokumenty, nimi vydávané, museli byť v súlade s požiadavkami spomenutej zákonnej úpravy; je to ťažký, no podľa môjho názoru nie nedosiahnuteľný stav.

    6) Zvlášť pri zmluvách, ktorých súčasťou sa stávajú „rozhodcovské doložky“. Športové zväzy dokonca vydávajú interné smernice zakladajúce pre ich členov povinnosť zakomponovania rozhodcovskej doložky do športových zmlúv, čoho dôkazom je aj existencia autonómnych rozhodcovských súdov

    (pozri: http://www.futbalsfz.sk/fileadmin/user_upload/Dokumenty/Normy_SFZ/21-štatút-rozhodcovského-súdu.pdf )

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia