Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Aplikácia materiálneho korektívu ústavne konformným výkladom skutkových podstát NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    06.02.2017JUDr. Ing. Timotej Baďo (Spracoval: Veronika Vicová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    JUDr. Ing. Timotej Baďo
    právny čakateľ prokuratúry

    Okresná prokuratúra v Skalici
    email: timotej.bado@genpro.gov.sk

    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:

    Trestný čin, materiálny korektív, výklad, spravodlivosť, trest

    KEY WORDS:

    Criminal offence, material corrective, interpretation, justice, punishment

    ABSTRAKT:

    V nasledujúcom článku sa autor zoberá aplikáciou materiálneho korektívu výkladom skutkových podstát trestných činov. Autor v ňom odmieta súčasnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorá pripúšťa aplikáciu materiálneho korektívu len pri prečinoch, pričom poukazuje na dôvody, pre ktoré považuje takýto prístup za rozporný so spravodlivosťou.

    ABSTRACT/SUMMARY:

    In this article the author deals with application of material corrective on criminal offences. Author refuses current decision-making practice of Supreme Court of Slovak republic, which allows application of material corrective only on offences. Author highlight’s the reasons why such access to justice is in contrary with justice itself


    Súčasná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR[1]  svedčí takému prístupu k posudzovaniu zákonných znakov skutkových podstát trestných činov, keď právna úprava umožňuje posudzovať materiálnu stránku spáchaného trestného činu len pri tých trestných činoch, ktoré sú prečinmi. Z uvedeného je a priori vyvoditeľný taký myšlienkový postup súdu, že vo vzťahu k zločinom stačí pre vznik trestnej zodpovednosti naplniť znaky skutkovej podstaty len formálne, nakoľko zákonodarca vyjadril závažnosť konania, ktorým páchateľ napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty niektorého zo zločinov, už len samotným opisom týchto skutkových podstát a ich klasifikáciou ako zločinov v zmysle § 11 Trest. zákona. Zjednodušene povedané, každý zločin je závažný.

    Vyššie uvedené si podľa môjho názoru nemožno bez ďalšieho nekriticky osvojiť, a to z nasledujúcich dôvodov:

    Trestný zákon ako súbor právnych noriem určuje, ktoré ľudské konanie je trestným činom a aké sankcie za spáchanie toho - ktorého trestného činu páchateľovi hrozia. Trestné právo sa do súčasnej podoby vyvinulo v priebehu storočí, kreovalo sa v podmienkach a prispôsobovalo požiadavkám bežného života a na jeho formulácii do súčasnej pozitívnej podoby sa (snáď) podieľali len tí najpovolanejší a najerudovanejší. Napriek tomu v reálnom živote môžu výnimočne nastať také situácie, na ktoré zákon pre svoju určitú mieru všeobecnosti „nepamätá“ a na ktoré aplikovaním striktne formalistického prístupu noriem trestného práva by nedošlo k spravodlivému potrestaniu páchateľa, ale práve naopak, uložený trest by mohol byť neúmerný k spáchanému trestnému činu a jeho následkom.[2]

    Myšlienky obsiahnuté v príspevku budem demonštrovať na nasledujúcom príklade:

    Obvinený M.A. je otec, ktorého maloletý syn, bol zo strany fyzicky výrazne predisponovanejšieho spolužiaka (poškodeného) viackrát prostredníctvom fyzických atakov šikanovaný. Zjednať nápravu so šikanujúcim žiakom žiadal nielen obvinený M.A., ale aj ostatní rodičia, ktorých deti boli tiež týmto spolužiakom viackrát napádané. Všetky výchovné prostriedky a postupy zo strany pedagogických zamestnancov základnej školy sa však minuli účinku a tento vo svojich útokoch voči rovesníkom pokračoval. Obvinený M.A. po tom, čo jeho maloletý syn (už po niekoľkýkrát) prišiel domov s viditeľnými zraneniami spôsobenými dotknutým žiakom, zobral svojho syna k domu šikanujúceho chlapca. Toho zastihol na dvore rodinného domu a konfrontoval ho s otázkou, kde sú jeho rodičia. Po tom, čo sa dozvedel, že nie sú doma, ale v práci, zobral maloletého poškodeného ťahaním za ucho do auta, pričom pre maloletého bol takýto zásah do jeho fyzickej integrity zo strany dospelej osoby ťažko prekonateľný. Potom sa obvinený s oboma maloletými presunul do základnej školy, nachádzajúcej sa len niekoľko sto metrov od domu poškodeného, a tu po vystúpení z vozidla viedol onoho žiaka držiac ho za rameno k tam prítomným zodpovedným zamestnancom školy.

    Vyššie uvedené konanie obvineného M. A. formálne napĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 193 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

    Možno konštatovať, že na skutok, ktorý bol dostatočne zistený a preukázaný a ktorý je právne kvalifikovaný vyššie uvedeným spôsobom, dopadajú všetky zákonné znaky predpokladané skutkovou podstatou spomenutého trestného činu, ergo z formálneho hľadiska ide o naplnenie skutkovej podstaty naposledy označeného zločinu. Formálnou stránkou trestného činu je vyjadrená požiadavka, aby všetky znaky, ktoré sú potrebné pre vznik trestnej zodpovednosti boli páchateľom naplnené a boli pokryté jeho zavinením. Materiálnou stránkou trestného činu je vyjadrená jeho závažnosť.

    Práve závažnosť konania obvineného je v tomto prípade najesenciálnejšou právnou kategóriou, ktorú treba podrobiť podrobnému právnemu posúdeniu. Ab initio v intenciách lat. In maleficiis voluntas spectatur, non exitus (pri protiprávnych činoch sa skúma vôľa, nie výsledok) treba uviesť, že cieľ, ku ktorému smerovalo konanie obvineného, je bez pochýb bezchybný a právom aprobovaný, pričom zároveň konanie obvineného nebolo motivované úmyslom škodiť. Je ľudsky pochopiteľné konanie obvineného, že ako otec šikanovaného syna chcel takýto problém riešiť tým, že pôjde k domu rodičov poškodeného a uvedené si s nimi a s ich synom vydiskutuje. Rodičia poškodeného však v tom čase neboli doma, a preto zobral poškodeného (obmedzil na krátky čas jeho osobnú slobodu) do základnej školy pred zodpovedných pedagogických zamestnancov, aby títo zjednali s poškodeným ako so žiakom ich školy účinnú a včasnú nápravu. Uvedené konanie obvineného napriek tomu formálne napĺňa skutkovú podstatu zločinu obmedzovania osobnej slobody spáchaného na chránenej osobe – na dieťati.

    Pri vyhodnocovaní skutku v tomto konkrétnom prípade je ďalej potrebné podrobiť prieskumu nielen formálne naplnenie znakov skutkovej podstaty zločinu obmedzovania osobnej slobody, ale aj na tieto znaky aplikovať zásady, na ktorých je trestné právo vybudované, ako aj ústavné princípy a princípy právneho štátu nachádzajúce svoj priemet v rovine trestného práva. Takéto chápanie práva predpokladá, že sa orgány činné v trestnom konaní a súd pri jeho uvádzaní do života slepo nedržia len slov zákona a ich gramatického výkladu, ale práve naopak, ponecháva orgánom aplikácie práva priestor aplikovať ostatné metódy právneho výkladu (ústavne konformný, teleologický a pod.), ako aj aplikovať spomenuté zásady trestného práva, ústavné a ostatné princípy, ktoré nie sú v právnom poriadku vždy explicitne uvedené, ale sú všeobecne uznávané.

    Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Vzhľadom na to, že v tomto prípade je skutok zločinom, súd by mohol uložiť jedine trest odňatia slobody, nakoľko tento je pri zločinoch trestom obligatórnym. Z rovnakých dôvodov nemôže prokurátor v prípravnom konaní využiť niektorú z foriem odklonov (okrem § 232 Trestného poriadku) a uplatniť tak zásadu oportunity, ktorú mu zákonodarca na korigovanie rigidnosti trestných kódexov zveril. V ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona zákonodarca vymedzil, aké funkcie má trest ako právny následok spáchaného trestného činu plniť. Uloženie trestu odňatia slobody by u obvineného nesplnilo ani jednu z vyššie uvedených funkcií trestu, a contrario by takýto trest bol v rozpore so všetkými svojimi funkciami, ergo v rozpore s účelom trestného konania, ktorým je spravodlivé potrestanie páchateľa trestného činu.

    Ak by bol uložený trest v rozpore so všetkými funkciami, ktoré má plniť, nemožno už hovoriť o treste ako o spravodlivom následku spáchaného trestného činu, ale ako o nespravodlivosti páchanej na páchateľovi. Požiadavku na spravodlivé trestanie ukladá orgánom aplikujúcim právo Trestný poriadok v ustanovení § 1, v zmysle ktorého: „Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb“. Ak však trestné kódexy neumožňujú spravodlivé potrestanie páchateľa a rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne takej neznesiteľnej miery, že zákon ako „nespravodlivé právo“ musí „nepísanej“ spravodlivosti ustúpiť, orgán aplikujúci právo musí rozhodnúť contra legem.[3]  Spravodlivosť vždy musí stáť nad zákonom, inak by rigidné presadzovanie právnych noriem bez poznania toho, čo je spravodlivé, mohlo spôsobiť viac škody ako úžitku. Namieste je si v týchto súvislostiach pripomenúť antickú zásadu „Summum ius, summa iniuria“ (najdôslednejšie právo, najväčšie bezprávie).

    Normy osobitnej časti Trestného zákona a z nich vyplývajúce znaky skutkových podstát trestných činov nemožno vykladať prísne doslovne, ale treba chápať aj zmysel právnej normy, jej cieľ, účel a zámer. Aplikovaním spomenutého prístupu – teleologického výkladu, nemožno k požiadavke zákonodarcu, postihovať neoprávnené zásahy do slobody pohybu (objekt trestného činu), dospieť k inému záveru ako k tomu, že trestom za trestný čin obmedzovania osobnej slobody zákonodarca nemal v úmysle postihovať také konanie, za aké by sa mal zodpovedať obvinený M. A. Ak by sme pripustili opak, znamenalo by to, že otec, ktorý už ďalej nie je ochotný zniesť stupňujúcu sa fyzické ubližovanie svojho syna a s tým súvisiacu neefektívnosť opatrení smerujúcich k náprave zo strany zodpovedných pedagogických zamestnancov školy a výlučne z tohto dôvodu prechodne na krátky čas (rádovo v minútach) obmedzí osobnú slobodu šikanujúceho, aby ho priviedol do školy zodpovedať sa za svoje konanie, si zaslúži trest odňatia slobody (hoc aj len podmienečný) v rozmedzí trestnej sadzby tri až osem rokov. Takýto prístup k chápaniu trestnej represie by bol v rozpore s kvintesenciou Ústavy SR inkorporovanou do čl. 1 ods. 1, v zmysle ktorého Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Právny štát je štát, v ktorom vládne právo, a právo je umenie dobra a spravodlivosti (Ius est ars boni et aequi). Pokračovanie v trestnom stíhaní obvineného M. A., ktoré by mohlo vyústiť do trestu, by nebolo represiou rozumu, nebolo by spravodlivé a nesvedčilo by v prospech oprávnených záujmov spoločnosti, štátu a ani poškodeného, pričom treba mať na pamäti, že trestná represia v podmienkach Slovenskej republiky nie je vybudovaná na „princípe pomsty“, ale na princípe ochrany spoločnosti. Trend postupných odklonov od retributívnej (trestajúcej) justície k restoratívnej (napravujúcej) justícii je prítomný u väčšiny moderných právnych systémov.

    Limitáciou aplikácie teleologického výkladu je, že o úmysle zákonodarcu je možné vo väčšine prípadov len polemizovať, pričom domnienky o ňom sú často ovplyvnené tým, kto tento výklad aplikuje, nakoľko do neho (vo väčšine prípadov) projektuje svoje vlastné predstavy a želania o zmysle posudzovanej právnej normy. Preto treba pristúpiť k výkladu, ktorý väčšmi zodpovedá požiadavkám právnej istoty.

    Z uvedeného dôvodu je potrebné skutkovú podstatu naposledy označeného zločinu vo vzťahu k jej zákonným znakom vykladať nielen teleologicky, ale súčasne aj ústavne konformným spôsobom. Podstata aplikácie ústavne konformného výkladu spočíva v tom, že ak sú pochybnosti o výklade niektorej právnej normy, použije sa výklad, ktorý najväčšmi zodpovedá ústave a princípom právneho štátu v nej obsiahnutých. Mám za to, že ústavne konformný výklad nemožno chápať iba ako odstraňovanie pochybnosti o ústavnosti zákonného ustanovenia in abstracto, ale ústavnosť zákonnej normy možno posudzovať aj in concreto na každú hypotézu, ktorá nastane. V absolútnej väčšine prípadov skutkové okolnosti činu sú také štandardné a opakujúce sa, že nie je problémom posúdiť, či na tieto dopadajú všetky zákonné znaky niektorej skutkovej podstaty trestného činu.[4]  Výnimočne však môžu nastať prípady, akým je aj vec obvineného M. A., keď by aplikovaním právnej normy došlo ku konštatovaniu naplnenia znakov skutkovej podstaty niektorého z trestných činov, avšak takéto naplnenie by bolo možné považovať iba za „zdanlivé“ – formálne, nakoľko nemôže aplikácia takejto trestnoprávnej normy v zmysle vyššie uvedeného ústavne obstáť.

    Ústavne konformný výklad skutkových podstát možno chápať ako „ústavný rozmer trestania“, ktorý kladie požiadavku na to, aby trestná represia bola v súlade s fundamentálnymi princípmi a postulátmi právneho štátu inkorporovanými v ústave. Pri pohľade na obsah Ústavy SR ako základného zákonu štátu je zrejmé, že táto je priemetom prirodzeného práva do pozitívneho práva v tej najčistejšej podobe a predstavuje elementárne východiská pre to, čo je spravodlivé. Trestná represia, ktorá smeruje k nespravodlivosti, ktorej chýba ústavný rozmer trestania, a treba ju ako nenáležitú odmietnuť.

    In fine povinnosť podľa predchádzajúceho odseku nenachádza výlučne súd, ale táto svedčí aj orgánom prípravného konania. V zmysle § 5 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre je prokurátor pri plnení úloh povinný podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony, medzinárodné zmluvy, ako aj predpisy nižšej právnej sily. Identická povinnosť vyplýva prokurátorovi aj z ustanovenia § 26 ods. 1 písm. a) zákona č. 154/2001 Z. z. prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry. Svojím obsahom musia povinnosti vymedzené v naposledy označených ustanoveniach (uvádzať do života Ústavu SR) vždy predchádzať povinnosti prokurátora uplatňovať zásadu legality, ktorá je vo vzťahu k spomenutým povinnostiam vymedzená užšie a ktorú je nevyhnutné vykonávať vždy v súlade s ústavou.[5] Policajtom identická povinnosť vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore.[6]  Odmietnuť nespravodlivú represiu je povinnosťou každého orgánu aplikujúceho právo, ktorý tak musí urobiť v rámci zákonom mu zverených právomocí.[7]  Orgány činné v trestnom konaní sa nemôžu správať alibisticky v zmysle „nech rozhodne súd“, nakoľko povinnosť dodržiavať Ústavu SR dopadá na každého. Voči represii, o ktorej orgán aplikujúci právo vie, že je protiústavná, musí zasiahnuť bezodkladne po tom, čo sa o takejto skutočnosti dozvedel, a to v ktorejkoľvek fáze trestného konania bez ohľadu na to, či ide o orgán činný v trestnom konaní alebo súd, nakoľko ochrana práv, vrátane práva nebyť stíhaný inak než zo zákonných dôvodov a zákonným spôsob, musí byť bezprostredná.

    ZOZNAM PRÁVNYCH PREDPISOV, KTORÝCH SA PRÍSPEVOK TÝKA:

    1.    Trestný zákon

    2.    Trestný poriadok

    3.    Ústava SR

    4.    Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre

    5.    Zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry

    6.    Zákon č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore

    7.    Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich


    ZOZNAM ZDROJOV:

    1. Pozri rozsudok NS SR 1 T do V 10/2015.^
    2. Na to, že zákon nemôže pokryť všetky právne vzťahy, ktoré v živote nastanú, myslel aj sám zákonodarca pri koncipovaní nových civilných procesných kódexov. V zmysle čl. 4 CSP a čl. 3 CMP, ak sa vec nedá rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia týchto zákonov, vec sa posúdi podľa ustanovenia týchto zákonov alebo iných zákonov, ktoré svojou povahou upravujú predmetnú právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšie, a v prípade, ak takéhoto ustanovenia niet, súd posúdi a rozhodne vec podľa normy, ktorú by prijal, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a pod.^
    3. Bližšie pozri Radbruchovu formulu: „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť". ^
    4. Primerane nález Ústavného súdu ČR III.ÚS 2523/10.^
    5. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.^
    6. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.^
    7. V konkrétnom prípade obvineného M. A. by splnenie tejto povinnosti z pohľadu policajta spočívalo v podaní návrhu prokurátorovi na zastavenie trestného stíhania.^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia