Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

ZÁKONY O VRCHOLNÝCH ŠPORTOVÝCH PODUJATIACH NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    26.05.2017Doc. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA, Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. (Spracoval: Veronika Vicová )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    ACTS ON MAJOR SPORTING EVENTS

    Doc. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA
    Univerzita Komenského v Bratislave
    Právnická fakulta
    E-mail: tomas.gabris@flaw.uniba.sk

    Doc. JUDr. Marek Števček, PhD.
    Univerzita Komenského v Bratislave
    Právnická fakulta
    E-mail: marek.stevcek@flaw.uniba.sk

    Kľúčové slová:

    športové podujatia, zákony, základné práva, suverenita

    Key words:

    sports events, laws, basic rights, sovereignty

    Abstrakt:

    Príspevok analyzuje právne problematické aspekty zákonov o vrcholných športových podujatiach. Športové organizácie na vrcholnej úrovni často trvajú na prijímaní takýchto zákonov ako na podmienke priznania práv organizovať športové podujatie v danom štáte. Štáty tak akceptujú požiadavky športových organizácií a dotujú ich právnou silou a štátnou vynútiteľnosťou.

    Abstract/Summary:

    The paper (article) offers an analysis of problematic aspects of Acts on major sports events. Top sports federations often insist that candidate countries enact ad hoc legal acts regulating the organization of a sports event as a pre-condition for attributing the right to organize the event in that country. States accept these conditions of the sports federations and introduce the required rules, equipping them with binding legal force.


    ÚVOD

    Organizovanie vrcholných športových podujatí predstavuje spoločensky významný, a ekonomicky a právne pomerne náročný výkon – spoločensky sú totiž s vrcholnými športovými podujatiami prirodzene späté veľké očakávania; ekonomické nároky súvisia zase s otázkami pomeru verejných zdrojov, sponzoringu a vlastných zdrojov organizátora. A napokon, právne otázky organizovania vrcholných podujatí súvisia osobitne s nutnosťou rešpektovania vnútroštátnej a medzinárodnej právnej úpravy a zároveň s nutnosťou zohľadenia požiadaviek medzinárodnej športovej organizácie, ktorá rozhoduje o mieste konania športového podujatia. V tomto príspevku zameriame našu pozornosť práve (a výlučne) na pomerne špecifické právne aspekty organizovania vrcholných športových podujatí.

    K takto vymedzenej problematike možno z právneho hľadiska pristupovať v zásade v dvoch rovinách. Tú prvú predstavuje hľadisko bezpečnosti, a je v základnej normatívnej rovine stipulovaná predovšetkým nasledujúcimi prameňmi:

    - Dohovor Rady Európy o násilí a neviazanosti divákov počas športových podujatí, a najmä na futbalových zápasoch[1] ,

    - Dohovor Rady Európy o integrovanom bezpečnostnom prístupe k futbalovým zápasom a iným športovým podujatiam (z roku 2016)[2], a

    - vnútroštátna úprava – v našom prípade zákon č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí.

    V druhej rovine okrem bezpečnosti na štadiónoch a v ich okolí organizovanie vrcholných medzinárodných športových podujatí kladie aj iné nároky na hostiteľský štát a jeho právny poriadok. Patrí sem napríklad záväzok pristupovať k zahraničným fanúšikom a návštevníkom s porozumením a pohostinnosťou (ako to navrhuje Rada Európy v odporúčaní Rec (2010) o princípoch hospitality pri organizovaní športových podujatí[3]), ale tiež ďalšie osobitné požiadavky, ktoré si kladú autonómne medzinárodné športové organizácie ako FIFA, či Medzinárodný olympijský výbor (MOV). Tieto si totiž pri rozhodovaní o mieste konania športového podujatia stanovujú niektoré podmienky, ktoré musia kandidátske krajiny splniť, pričom viaceré z takto určených podmienok možno vnímať ako pomerne sporné, a dokonca až ako limitujúce štátnu suverenitu národného zákonodarcu, ktorý sa v záujme „hostenia“ významného športového podujatia vzdáva niektorých svojich práv a športovým organizáciám naopak priznáva výhody patriace inak iba medzinárodnoprávnemu suverénovi. Hovorí sa pritom až o zneužívaní postavenia športových organizácií v súvislosti s kandidatúrami na usporiadanie vrcholných športových podujatí a s ich realizáciou – či už ide o požiadavky MOV[4]pri organizovaní Olympijských hier, alebo požiadavky FIFA pri organizovaní Majstrovstiev sveta vo futbale (World Cup)[5]. Tieto organizácie si tak vyžadujú upraviť rôznorodé organizačné a technické aspekty prípravy príslušného podujatia v najširšom zmysle, vrátane napríklad zásahov do stavebného konania; priznávajú sa im tiež osobitné daňové a ekonomické výhody, prijímajú sa ad hoc predpisy o bezvízovom styku v záujme jednoduchšieho pohybu športovcov a fanúšikov (a funkcionárov športových organizácií), a často sa dokonca zavádzajú aj osobitné trestnoprávne úpravy primárne v záujme ochrany práv medzinárodných športových organizácií, a to výslovne na ich žiadosť[6]. Spornosť takýchto právnych úprav z hľadiska skutočne slobodnej vôle zákonodarcu ako štátneho suveréna pritom vychádza aj z minulej skúsenosti, podľa ktorej odmietnutie prijať takéto úpravy môže mať ten následok, že športová organizácia odmietne kandidatúru krajiny a zverí organizovanie podujatia inému štátu, ktorý sa k prijatiu osobitného predpisu o športovom podujatí postaví ústretovejšie – táto skutočnosť tak podľa Louwa stojí za neúspechom Holandska v snahe zorganizovať Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2018[7].

    Práve z tohto naznačeného hľadiska sa v našom príspevku pokúsime pristúpiť k nastolenej téme organizovania vrcholných športových podujatí – a to osobitne z dôvodu, že Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2016 – 2020 počíta s tým, že vláda bude aktívne podporovať kandidatúru Slovenskej republiky a jej národných športových zväzov na organizovanie takýchto podujatí. Citujúc z aktuálneho programového vyhlásenia vlády, „Vláda vytvorí prostredie, v ktorom bude šport vnímaný ako významná spoločenská činnosť, ktorá zvyšuje kvalitu života každého obyvateľa Slovenskej republiky. Vláda podporí šport na Slovensku tým, že:

    - podporí kandidatúru a organizovanie vrcholových medzinárodných športových podujatí na Slovensku, okrem iných MS v ľadovom hokeji v roku 2019, kandidatúru mesta Košice na usporiadanie Európskeho olympijského festivalu mládeže EYOF 2021 a pod. a prijme jasné pravidlá systémového spolufinancovania významných súťaží medzinárodného významu na území SR v kategóriách dospelých i mládeže...“

    Naším cieľom pritom bude upozorniť na často vopred zákonodarcovi subjektívne neznáme právne podmienky a dôsledky takýchto snáh o organizovanie vrcholných športových podujatí svetového významu. Objektívne však zároveň platí, že podmienky, ktoré si medzinárodné športové organizácie v tejto súvislosti kladú, sa postupne stávajú novým právnym štandardom, a kandidátske štáty, ktoré sa snažia (najmä z ekonomických a prestížnych dôvodov) získať práva na organizovanie vrcholných športových podujatí, tieto štandardy športových organizácií akceptujú a prijímajú (preberajú) ich do svojich národných právnych poriadkov. Forma takéhoto preberania predstavuje viac-menej technickú inkorporáciu modelového (štandardizovaného, formulárového) všeobecne záväzného právneho predpisu, zmyslom a účelom ktorého je právno-organizačné zabezpečenie realizácie takýchto významných športových podujatí. Hoci pritom zvyčajne ide o jednorazové a časovou účinnosťou obmedzené právne úpravy (zákony o Olympijských hrách, o Majstrovstvách sveta vo futbale), niektoré štáty (osobitne Nový Zéland) zvyšujú svoju konkurencieschopnosť medzi potenciálnymi hostiteľmi aj časovo neobmedzenou všeobecnou právnou úpravou organizovania takýchto podujatí. Vzniká tak veľmi špecificky substancované objektívne právo, prameniace v supranacionálnych sústavách nenormatívnej povahy, ktorým národné štáty „prepožičiavajú“ záväznosť – dotujú ich tak normatívnou záväznosťou „objektívneho práva s jediným účelom, a tým je organizácia vymedzeného športového podujatia“. Ak je táto normativita konštruovaná terminálne, časovo ohraničene, ex lege sa stratou účinnosti z právneho poriadku štátu tieto predpisy depurujú. Ak je však normativita konštruovaná neobmedzene (ako v spomínanom prípade Nového Zélandu), tvorí imanentnú súčasť právneho poriadku štátu, a tým sa účel právnej úpravy dramaticky mení – ide totiž už o všeobecný účel konkurencieschopnosti štátu pro futuro, nie o úpravu ad hoc pre konkrétne športové podujatie.

    POŽIADAVKY MEDZINÁRODNÝCH ŠPORTOVÝCH ORGANIZÁCIÍ KLADENÉ NA HOSTITEĽSKÉ ŠTÁTY

    Súčasť právnych poriadkov mnohých štátov sveta predstavujú v súvislosti s organizovaním vrcholného športového podujatia – Olympijských hier – časovo neobmedzené, netermínované právne predpisy, avšak primárne len za účelom ochrany Olympijskej symboliky, a prípadne za účelom úpravy právneho postavenia národného olympijského výboru. Platí to aj v prípade štátov, ktoré Olympijské hry nikdy nehostili a možno ani hostiť nebudú – tak tomu bolo aj v Slovenskej republike v zákone č. 226/1994 Z. z. o používaní a ochrane olympijskej symboliky a o Slovenskom olympijskom výbore, ktorý bol zrušený a nahradený zákonom o športe č. 440/2015 Z. z.

    Okrem tejto všeobecnej úpravy sa však v prípade štátov, ktoré majú Olympijské hry, prípadne iné obdobne významné športové podujatie reálne hostiť, prijímajú aj osobitné ad hoc zákony upravujúce otázky, ktoré medzinárodné športové organizácie vyžadujú od štátu uchádzajúceho sa o organizovanie vrcholného športového podujatia. Takýmito zákonmi v minulosti boli a v súčasnosti sú napríklad ad hoc zákony o letných alebo zimných Olympijských a paralympijských hrách v Sydney[8], Londýne[9], Soči[10], Riu de Janeiro[11], či zákony o Svetovom pohári FIFA (Majstrovstvách sveta vo futbale) v Brazílii[12], alebo Ruskej federácii[13].

    Z tohto pohľadu výnimočný prípad predstavuje už spomenutý Nový Zéland, ktorý v roku 2007 prijal časovo neobmedzene účinný (teda klasický a štandardný) zákon, tzv. Major Events Management Act (ďalej len „MEMA“), ktorého účelom je všeobecne upraviť podmienky organizovania akýchkoľvek významných športových podujatí. Platí preň, že novozélandský zákonodarca v ňom zovšeobecnil a trvalo zaviedol pravidlá, ktoré inak medzinárodné športové organizácie vyžadujú od kandidátskych krajín na to, aby im priznali právo hostiť medzinárodné športové podujatie vrcholného významu. Ustanovenia MEMA[14]sa na takéto podujatia vzťahujú, ak vláda rozhodne, že ide o podujatie väčšieho významu. Zákon sa tak napríklad uplatnil pri Majstrovstvách sveta v ragby v roku 2011.

    Aby sme však nehovorili o právnej úprave Nového Zélandu, ktorá môže byť slovenským reáliám podstatne vzdialená, pokúsime sa priblížiť otázky upravené v tomto zákone a v obdobných jednorazových zákonoch radšej na príklade právneho predpisu nám geograficky aj právne bližšieho štátu. Tento spôsob výkladu je možný aj preto, že všetky zákony o vrcholných športových podujatiach zásadne upravujú totožné problémy a tie isté aspekty organizácie vrcholného športového podujatia (detailná komparácia jednotlivých zákonov sa na účely tohto príspevku nejaví ako nevyhnutná; odkazujeme na znenie týchto predpisov uvádzaných v poznámkach pod čiarou). Ako príklad takejto právnej úpravy tak priblížime – i z hľadiska tematického zamerania tejto konferencie najbližší – ruský zákon „o príprave pohára konfederácií 2017 a svetového pohára (majstrovstiev sveta) FIFA 2018“[15]. O jeho podrobnú sumarizáciu sa pred časom pokúsil Alexander Leľuchin[16], preto na tomto mieste zdôrazníme iba jeho najvýznamnejšie črty, a to z pohľadu účelu tohto príspevku.

    Ruský zákon o majstrovstvách sveta vo futbale

    Majstrovstvá sveta FIFA vo futbale sa uskutočnia v Ruskej federácii v termíne od 14. júna do 15. júla 2018; osobitný zákon č. 108-FZ o príprave pohára konfederácií 2017 a svetového pohára 2018 bol však prijatý už v roku 2013, dva a pol roka po rozhodnutí o mieste konania týchto súťaží. Prijatie zákona až dva roky po schválení kandidatúry Ruskej federácie by síce mohlo na prvý pohľad spochybňovať výhrady autorov, ktorí tvrdia, že prijímanie takýchto zákonov si medzinárodné športové organizácie kladú ako podmienku výberu hostiteľskej krajiny, v skutočnosti sa však Ruská federácia už v čase uchádzania o zorganizovanie uvedených pohárov musela politicky zaviazať, že bude vychádzať FIFA v ústrety aj pokiaľ ide o jej požiadavky zasahujúce do právneho poriadku Ruskej federácie. Garancie v tomto zmysle poskytol ešte v roku 2010 Vladimír Putin, vtedy ako premiér Ruskej federácie, a boli spísané v tzv. Bid Book. Dotýkali sa napríklad vízových otázok, resp. otázok migrácie vo všeobecnosti, colných kontrol, pracovného práva (pracovných povolení pre zahraničných zamestnancov), daňových výnimiek, cezhraničných finančných transakcií, poskytovania služieb elektronických komunikácií, ochrany práv duševného vlastníctva FIFA, ako aj dopravy, výstavby štadiónov, a v neposlednom rade aj bezpečnostných otázok spojených s uvedenými dvoma športovými podujatiami – futbalovými majstrovstvami (pohármi).[17]

    Rovnakých otázok sa dotýka aj samotný zákon č. 108-FZ. Ten sa skladá zo 14 hláv a 58 článkov. Hlava 1 a hlava 2 obsahujú základné definície a všeobecné ustanovenia, ktoré zaručujú, že FIFA je jediným organizátorom podujatia pohára konfederácií 2017 a svetového pohára (majstrovstiev sveta) 2018, pričom svoje práva a úlohy organizátora realizuje v spolupráci s právnickou osobou, neziskovou organizáciou nazvanou Russia-2018.

    Hlavy 3 a 4 následne upravujú vstup cudzích štátnych príslušníkov a osôb bez štátnej príslušnosti na štátne územie Ruskej federácie, ich migráciu (pohyb cez hranice ako aj v rámci Ruskej federácie) a ich možnosti výkonu závislej práce na území Ruskej federácie, s časovým obmedzením od 7.6.2013 do 31.12.2018. Osoby podieľajúce sa na organizovaní podujatia sú pritom zbavené povinnosti úhrady poplatkov za vystavenie víz, a dokonca počas samotného podujatia a päť mesiacov pred jeho začatím môžu vstupovať na štátne územie Ruskej federácie bez víz, pričom úlohou FIFA je zostaviť zoznam takýchto osôb. Tieto osoby pritom na vstup nebudú potrebovať pas, ale bude im stačiť občiansky preukaz, a nebudú musieť ani ohlasovať svoje miesto pobytu. Fanúšikovia prichádzajúci na územie Ruskej federácie počas obdobia jedného mesiaca (a jedného dňa), kedy budú prebiehať samotné majstrovstvá, rovnako nebudú potrebovať na vstup na štátne územie Ruskej federácie víza. V iných prípadoch sa Ruská federácia zaviazala, že vydanie víz nebude trvať dlhšie ako 20 pracovných dní. Dobrovoľníci pritom majú nárok na osobitné víza.

    Zahraniční zamestnanci právnických osôb podieľajúcich sa na organizovaní majstrovstiev nebudú ďalej podľa zákona potrebovať pracovné povolenie na výkon práce v Ruskej federácii, pokiaľ tento výkon súvisí s organizovaním uvedených podujatí. Obdobne sa pracovné povolenie nevyžaduje ani od samotných športovcov a členov reprezentačných tímov.

    Hlava 5 zákona č. 108-FZ sa ďalej podrobne venuje bezpečnostným otázkam a obmedzeniam pohybu a dopravy počas majstrovstiev, hlava 6 cezhraničným finančným operáciám, dovozu a vývozu cudzej a domácej meny a colným kontrolám, hlava 7 otázkam dopravy medzi mestami, v ktorých budú majstrovstvá prebiehať, hlava 8 sa venuje právam duševného vlastníctva a iným komerčne využiteľným právam FIFA, hlava 9 otázkam informačných a komunikačných technológií, a hlava 10 oficiálnym ceremóniám a náhrade škody v prípade porušenia pravidiel dojednaných v súvislosti s priebehom ceremónií (napríklad ak by Ruská federácia nepripustila použitie vlajky niektorého štátu a pod.). Škodu by v takomto prípade bola povinná nahradiť Ruská federácia, pričom výslovne sú z prípadnej zodpovednosti za škodu vyňaté FIFA, ňou kontrolované právnické osoby, ako aj fyzické osoby uvedené na jej osobitných zoznamoch.[18]

    Proporčnosť a disproporčnosť ustanovení zákona

    V zásade všetky doteraz uvedené ustanovenia zrejme možno považovať za proporcionálne s ohľadom na význam podujatia, a plne v záujme bezproblémového priebehu uvedených dvoch súťažných pohárov (pohára konfederácií a majstrovstiev sveta). Pochybnosti však môžu vyvstávať ohľadom úpravy, ktorá bola v zákone zavedená v zmienenej hlave 8 zákona č. 108-FZ, v ktorej ustanoveniach sa umožňuje osobitná úprava konania o registrácii a ochrane ochranných známok a iných práv duševného vlastníctva FIFA. Prípadné skoršie práva, ktoré by mohli byť v konflikte s právami FIFA sa totiž až do 31.12.2018 suspendujú (napr. práva k podobným ochranným známkam, ale tiež používanie obchodného mena podobného názvom alebo zneniam ochranných známok užívaných pre účely majstrovstiev), a zavedená bola tiež osobitná procesná úprava ochrany záujmov a práv FIFA v tejto súvislosti. Obmedzené je tiež poskytovanie reklamy, a to do vzdialenosti 2000 metrov od miesta podujatia, resp. reklama v tejto zóne si vyžaduje súhlas FIFA. Rovnako akákoľvek obchodná a podnikateľská činnosť v uvedenej zóne si vyžaduje písomné schválenie FIFA. V tejto súvislosti viacerí autori, a to nielen vo vzťahu k podujatiam organizovaným FIFA, ale tiež vo vzťahu k obdobným ustanoveniam v zákonoch o Olympijských hrách, konštatujú disproporčné obmedzovanie práv na slobodu podnikania a ochranu obchodného mena, ako aj práv duševného vlastníctva. Tejto otázke sa budeme preto podrobnejšie venovať v ďalších výkladoch.

    Podobne ako vo vzťahu k hlave 8 zákona č. 108-FZ, pochybnosti môžu vyvstávať aj ohľadom úpravy, ktorá je v zákone normovaná skôr v prospech ruských obchodných spoločností, podieľajúcich sa na stavebnom a technickom zabezpečení uvedených dvoch športových podujatí. Zákon totiž umožňuje zamestnávateľom odchýliť sa od zákonných pracovnoprávnych štandardov Ruskej federácie týkajúcich sa práce nadčas, nočnej práce, práce cez dni pracovného pokoja a štátne sviatky, plánovania dovoleniek a podobne, a tieto odchýlky sa pripúšťajú nielen na úrovni kolektívnych zmlúv, ale aj lokálnymi všeobecne záväznými právnymi úpravami a individuálnymi pracovnými zmluvami. Máme pritom minimálne za otázne, či tu už nejde o príliš veľký (neproporčný) zásah do základných sociálnych práv, a či nehrozí zvýšené riziko ohrozenia zdravia zamestnancov – aj keď treba uznať, že zrejme tu nejde o požiadavku FIFA, ale skôr o záujmy domácich spoločností zabezpečujúcich napríklad výstavbu štadiónov. Za účelom možnosti zamestnať v stavebnom priemysle aj cudzincov zákon tiež umožňuje zmeniť pravidlá udeľovania pracovných povolení a povolení na pobyt. So stavebníctvom napokon súvisia osobitne aj hlavy 11 a 12 zákona č. 108-FZ, ktoré pojednávajú o výstavbe štadiónov a o odklonoch od zvyčajného priebehu stavebného konania, s určením jeho maximálneho trvania na 60 dní, a trvania ekologického posúdenia na max. 45 dní. Dokonca sa rozšírili aj možnosti vyvlastňovania nehnuteľností (prípadne zriaďovania práv zodpovedajúcich vecnému bremenu) na stavebné účely spojené s uvedenými dvoma športovými podujatiami.

    V systematike zákona treba napokon spomenúť, že hlava 13 upravuje štátne regulovanie cien v ubytovacích zariadeniach, za účelom predchádzania neúmernému zvyšovaniu cien, čo tiež možno považovať za pomerne neštandardný zásah. Nakoniec, posledná hlava 14, obsahuje záverečné ustanovenia.

    Vykonávacie predpisy

    Pre úplnosť treba dodať, že zákon č. 108-FZ je ďalej vykonávaný osobitnými dekrétmi prezidenta Ruskej federácie – napríklad o bezpečnosti a pohybe cudzích štátnych príslušníkov cez ruské hranice, nariadeniami federálnej vlády o statuse osôb podliehajúcich právomoci FIFA, ich cezhraničnom pohybe, a osobitne o postavení spoločnosti Russia-2018, ako právneho subjektu vystupujúceho v pozícii organizačnej komisie majstrovstiev, o vysielacích právach, reklame a marketingu v spojení s týmito podujatiami, predaji lístkov na jednotlivé zápasy, otázkach informačných a komunikačných technológií súvisiacich s podujatiami, a o nulovom zdanení v súvislosti s produktami a službami spojenými s týmito podujatiami svetového významu.

    Okrem toho, aj jednotlivé ústredné orgány štátnej správy dostali za úlohu vydať viacero všeobecne záväzných právnych predpisov napríklad o predaji lístkov, vlakovej doprave, medzimestskej kyvadlovej preprave osôb počas podujatia, regulácii cien hotelov a ubytovacích zariadení, či o náprave prípadných nedostatkov pri nerešpektovaní požiadaviek FIFA.

    Rozšírenie katalógu sankcií v národných právnych poriadkoch

    Hoci samotná analýza ruskej právnej úpravy organizácie dvoch súvisiacich športových podujatí (pohára konfederácií a majstrovstiev sveta/svetového pohára) je pre účely nášho príspevku dostatočne výrečná sama osebe, pre úplnosť zmienime ešte jeden aspekt, ktorý sa vyskytuje skôr v zákonoch o Olympijských hrách (a odtiaľ tiež našiel cestu aj do novozélandského zákona o podujatiach veľkého významu – MEMA z roku 2007). Ide pritom o aspekt, ktorý tiež možno pokladať do veľkej miery za problematický – konkrétne ide o požiadavku trestného alebo aspoň priestupkového sankcionovania niektorých konaní, ktoré poškodzujú záujmy organizátora športového podujatia (teda zásadne medzinárodnej športovej organizácie). Ide tu o požiadavky sankcionovania tzv. ambush marketingu[19](napr. v čl. 8-24 MEMA, čl. 19-30 zákona o londýnskych olympijských hrách), špekulácií vo veci predaja vstupeniek na športové podujatia (čl. 25-26 MEMA, čl. 31 zákona o londýnskych olympijských hrách), či rušenia priebehu športového podujatia nepovoleným vstupom na hraciu plochu (čl. 27 MEMA).

    Sumár

    Z uvedeného pomerne podrobného predstavenia ruského zákona o majstrovstvách sveta vo futbale, doplneného niektorými ustanoveniami MEMA a zákonov o Olympijských hrách nám záverom vyvstáva predstava o skutočne širokom rozsahu zásahov do vnútroštátneho právneho poriadku hostiteľského štátu, a to všetko zásadne na základe podmienok a požiadaviek medzinárodných športových organizácií.

    Sumárne tak možno zhrnúť, že najčastejšie riešené otázky pri organizovaní vrcholných medzinárodných športových podujatí predstavujú:

    • Ľudské práva[20](napríklad zamestnancov v stavebnom sektore)

    • Práva duševného vlastníctva (vlajka, logo, hymna, suspendovanie práv tretích osôb, zákaz reklamy v ochranných zónach)

    • Imigračné pravidlá (víza pre organizátorov, športovcov a fanúšikov, vstup na občianske preukazy namiesto pasov)

    • Daňové a iné finančnoprávne úpravy (clá, finančné prevody, regulovanie cien, doprava zadarmo)

    • Pracovnoprávne úpravy (nadčasy, nočná práca, zamestnávanie pre potreby organizátorov, zamestnávanie cudzincov pre potreby stavebného priemyslu)

    • Stavebné právo (skrátené lehoty pre stavebné konania a pre ekologické posudzovanie dopadov stavebnej činnosti)

    • Trestnoprávne/priestupkové úpravy (sankcionovanie ambush marketingu, čierneho predaja lístkov, či vstupu na hraciu plochu)

    NAJČASTEJŠIE PROBLÉMY V PRAXI: CYBERSQUATTING A AMBUSH MARKETING

    Z vyššie uvedeného bohatého výpočtu potenciálne problematických právnych otázok, na ktorých riešení zväčša trvajú medzinárodné športové organizácie, niektoré aspekty skutočne pravidelne predstavujú zdroj opakujúcich sa právnych sporov. Ide najmä o dva okruhy právnych otázok – problémy súvisiace s ochrannými známkami, a problémy súvisiace s tzv. ambush marketingom.

    K porušeniu práv k ochranným známkam v minulosti opakovane dochádzalo najmä v súvislosti s praktikou tzv. cybersquattingu, teda registrácie doménových mien identických alebo podobných ochrannej známke športového podujatia/organizátora podujatia. Bikoff a Jones[21] ponúkajú prehľad prvých takýchto sporov – napr. vo veci doménového mena Torino2006 (podobného ochrannej známke TURIN2006, ktorú si dal zaregistrovať MOV), ďalej doménových mien madrid2012.com, 2m12.org, 2m12.com, a 2m12.info (podobných ochrannej známke MADRID2012 a známke 2M12), mena Athens2004.org (podobného ochrannej známke ATHENS 2004), alebo napokon doménových mien VancouverOlympics.com, bcOlympic.com, a VancouverOlympics 2010.com[22](podobných ochrannej známke zimných olympijských hier vo Vancouveri v roku 2010).

    Spory o doménové mená najvyššej úrovne druhu .com a pod. sa pritom na medzinárodnej úrovni zvyčajne riešia pred expertnými panelmi vytvorenými zásadne na každom svetovom kontinente. Jeden z takýchto panelov je napríklad zriadený pri WIPO – Svetovej organizácii duševného vlastníctva.

    V Slovenskej republike bude podobný inštitút pre riešenie sporov o doménové mená končiace .sk zriadený pri EISi (European Information Society Institute) v januári 2017.

    Spory o doménové mená končiace na .eu má zase právomoc riešiť panel zriadený pri Rozhodcovskom súde pri Hospodárskej komore Českej republiky a Agrárnej komore Českej republiky v Prahe. Všetky tieto panely pritom postupujú podľa pravidiel vychádzajúcich z UDRP pravidiel[23] organizácie ICANN, ako najvyššej autority vo svete doménových mien, a zaručujú pomerne rýchlu a efektívnu ochranu.

    Druhý okruh najčastejších právnych problémov spojených s organizovaním vrcholných športových podujatí je spojený s už zmieneným ambush marketingom, t. j. parazitovaním podnikateľov na športovom podujatí, so snahou o prezentáciu ich značky, obchodného mena, produktu alebo služieb.[24]Na predídenie tejto praktike slúži v najnovších ad hoc zákonoch o Olympijských hrách novovytvorený koncept tzv. asociačného práva (association right),[25]ktoré patrí výlučne organizátorovi podujatia, a to v tom zmysle, že len organizátor môže rozhodovať o tom, kto sa môže spájať (asociovať) s daným podujatím, a tým sa zviditeľňovať v očiach verejnosti sledujúcej dané športové podujatie. Na ochranu tohto záujmu slúžia aj tzv. clean zones, v ktorých je zakázaná akákoľvek iná než organizátorom schválená reklamná a podnikateľská činnosť[26]. Louw však podľa nás veľmi správne kritizuje až disproporčné zásahy do slobody podnikania, ku ktorým v takýchto prípadoch dochádza pod zámienkou ochrany asociačného práva organizátora, a to aj v prípadoch, keď je akékoľvek zavádzanie verejnosti či spotrebiteľov racionálne vylúčené – Sim tak uvádza príklad mäsiara, ktorému zakázali v jeho obchode v clean zone predaj, pretože mal vo výklade naaranžované mäsové výrobky v tvare chránenej symboliky športového podujatia.[27]Takto prehnane ďaleko ide podľa Sima aj novozélandský MEMA, ktorý zakazuje aj iné ako obchodné (komerčné) spájanie sa so športovou udalosťou, a dokonca zavádza prezumpciu porušenia chránených práv v každom prípade takéhoto konania (londýnsky zákon o takejto prezumpcii tiež pôvodne podľa vzoru MEMA uvažoval, napokon ju však nezaviedol a postupoval podľa vzoru zákona o Olympijských hrách v Sydney).[28]

    ZÁVER – MOŽNÉ NÁROKY KLADENÉ NA SLOVENSKÚ REPUBLIKU

    Tento príspevok mal za cieľ upozorniť na možno netušený právny rozmer záväzku vlády Slovenskej republiky, vysloveného v jej programovom vyhlásení, konkrétne záväzku podporovať kandidatúru Slovenskej republiky na organizovanie vrcholných športových podujatí. Málo známy, ale problematický právny rozmer sa osobitne pri najpopulárnejších športoch a najsledovanejších športových podujatiach prejavuje v tom, že medzinárodné organizácie rozhodujúce o hostiteľskej krajine si vynucujú prijímanie špeciálnych ad hoc právnych úprav – zákonov – o týchto športových podujatiach, v ktorých sa hostiteľská krajina jednak zaväzuje k viacerým povinnostiam, a na druhej strane priznáva medzinárodnej organizácii ako hlavnému alebo jedinému nositeľovi práv k športovému podujatiu viaceré výsady a imunity. V texte príspevku sme stručne poukázali na najproblematickejšie z požiadaviek a inštitútov vyskytujúcich sa v takýchto zákonoch, a to či už z hľadiska ochrany ľudských práv a slobôd, vrátane ekonomických a sociálnych práv, alebo z hľadiska ich najčastejšieho reálneho porušovania a následného vynucovania. Ak by teda Slovenská republika mala ambíciu stať sa hostiteľskou krajinou športového podujatia tých najväčších rozmerov a prestíže, musela by počítať s nevyhnutnosťou bližšej právnej úpravy naznačených sporných otázok, a to v podobe zákona, ktorý sme v doktrinálnej rovine naformulovali ako prejav tzv. dotovanej normativity. Tú chápeme ako stav, kedy štáty určité metanormatívne systémy medzinárodných športových organizácií dotujú svojou (štátom) vynútiteľnou normativitou, a to buď v termínovanej podobe, alebo bez časového obmedzenia. Tento jav pritom vnímame ako aktuálnu výzvu pre doktrínu (nielen) športového práva pro futuro.

    Poznámky pod čiarou:
    1. Dostupné na internete: http://www.ucps.sk/EUROPSKY_DOHOVOR_o_nasili_a_neviazanosti_divakov_pocas_sportovych_podujati_a_najma_na_futbalovych_zapasoch (navštívené dňa 27.10.2016).^
    2. Convention on an Integrated Safety, Security and Service Approach at Football Matches and Other Sports Events. Dostupné na internete: http://www.coe.int/t/dg4/sport/Source/T-RV/Adopted%20version_Convention%20Safety%20Security%20Service_ EN.pdf (navštívené dňa 27.10.2016). Slovenská republika zatiaľ tento dohovor nepodpísala.^
    3. Rec (2010) on hospitality principles when organising sports events. Dostupné na internete: http://www.fanseurope.org/phocadownload/CouncilofEurope/t-rv%20rec%202010%202%20hospitality.pdf (navštívené dňa 27.10.2016). Podobne existuje odporúčanie k zabezpečeniu techniky na sprístupnenie priameho prenosu mimo štadiónov: Recommendation Rec (2009) 1 of the Standing Committee on the use of public viewing areas at large scale sports events adopted by the Standing committee on 30 March 2009. Dostupné na internete: http://www.coe.int/t/dg4/sport/resources/texts/Rec_ 2009_01_EN_public_viewing.pdf (navštívené dňa 27.10.2016). ^
    4. LOUW, Andre M.: Ambush Marketing and the Mega-Event Monopoly : How Laws are Abused to Protect Commercial Rights to Major Sporting Events. The Hague : T.M.C. Asser Press, 2012, s. 718-734. Osobitne sa tiež vyžaduje špeciálna ochrana práv duševného vlastníctva, „vyčistenie“ okolia športovísk od nežiadúcich elementov (bezdomovci a pod.), a vo všeobecnosti výhody priznávané iba hlavám štátov. ^
    5. LELYUKHIN, Alexander: A federal law on hosting Confederation Cup 2017 and World Cup 2018 in Russia. An overview, state commitments and specific provisions. In: International Sports Law Journal, 14, 2014, s. 72-81.^
    6. Napr. London Olympic Games and Paralympic Games Act 2006. Dostupné na internete: http://www.legislation.gov.uk/ukpga/2006/12/pdfs/ukpga_20060012_en.pdf (navštívené dňa 27.10.2016). K jeho zhodnoteniu pozri Post Legislative Assessment of the London Olympic Games and Paralympic Games (Amendment) Act 2011. Dostupné na internete: https://www.gov.uk/government/uploads/system/uploads/attachment_data/file/235982/8503.pdf (navštívené dňa 27.10.2016). K zákonu o Olympijských hrách v Rio de Janeiro pozri: http://www.rio2016.com/en/news/news/chamber-of-deputies-approves-rio-2016-olympic-act (navštívené dňa 27.10.2016). ^
    7. LOUW, Andre M.: Ambush Marketing and the Mega-Event Monopoly : How Laws are Abused to Protect Commercial Rights to Major Sporting Events. The Hague : T.M.C. Asser Press, 2012, s. 730.^
    8. Sydney 2000 Games (Indicia and Images) Protection Act 1996. Dostupné na internete: https://www.legislation.gov.au/ Details/C2004C07359 (navštívené dňa 27.10.2016).^
    9. London Olympic Games and Paralympic Games Act 2006. Dostupné na internete: http://www.legislation.gov.uk/ ukpga/2006/12 (navštívené dňa 27.10.2016).^
    10. Zákon č. 310/2007 FZ. K nemu pozri BUCHANAN, Kelly: Regulating the Winter Olympics in Russia. Dostupné na internete: https://blogs.loc.gov/law/2014/02/regulating-the-winter-olympics-in-russia/?loclr=bloglaw (navštívené dňa 27.10.2016). Tiež PROKOPETS, Mikhail: Legal aspects of organization and holding of the Olympic Games in the Russian Federation. In: International Sports Law Journal, 2012, No. 1-2.^
    11. Lei Nº 12.035, de 1º de Outubro de 2009. Dostupné na internete: http://www.planalto.gov.br/ccivil_03/_ato2007-2010/2009/lei/l12035.htm (navštívené dňa 27.10.2016). K podrobnostiam BUCHANAN, Kelly: Laws Behind the Rio Olympics. Dostupné na internete: https://blogs.loc.gov/law/2016/08/laws-behind-the-rio-olympics/ (navštívené dňa 27.10.2016).^
    12. Lei Nº 12.663, de 5 de Junho de 2012. Dostupné na internete: http://www.planalto.gov.br/ccivil_03/_ato2011-2014/2012/Lei/L12663.htm (navštívené dňa 27.10.2016).^
    13. Zakon č. 108/2013 FZ.^
    14. Major Events Management Act. Dostupné na internete: http://legislation.govt.nz/act/public/2007/0035/47.0/DLM411987.html (navštívené dňa 27.10.2016). ^
    15. Ďalej aj „majstrovstvá“ v príslušnom gramatickom tvare.^
    16. LELYUKHIN, Alexander: A federal law on hosting Confederation Cup 2017 and World Cup 2018 in Russia. An overview, state commitments and specific provisions. In: International Sports Law Journal, 14, 2014, s. 72-81.^
    17. Tamže, s. 74.^
    18. Toto dojednanie v zákonnej forme je z civilistického hľadiska obzvlášť zaujímavé – ide o normativizovanie „nezodpovednosti“ definovaných subjektov vopred, bianco. A priamo zákonom.^
    19. Pomocou Ambush Marketing sa subjekty snažia neoprávnene využiť popularitu veľkých podujatí, najmä športových, na prezentáciu svojej značky (obchodného mena), produktu alebo služieb. Pozri LUČIVJANSKÝ, Michal: Právna úprava Ambush Marketingu. In: Justičná revue, č. 8-9, 2011. Pozri tiež DUCHOSLAV, Libor: Analýza ambush marketingu v športe na Slovensku. In: Humanistické podoby športu a telesnej výchovy. Bratislava : Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2006.^
    20. K (bohužiaľ iba formálne vyjadrenému) záujmu športových organizácií na dodržiavaní ľudských práv pri organizovaní športových podujatí pozri bližšie príspevok GAUTHIER, Ryan: The New Olympic Host City Contract: Human Rights à la carte? Dostupné na internete: http://www.asser.nl/SportsLaw/Blog/post/the-new-olympic-host-city-contract-human-rights-a-la-carte-by-ryan-gauthier-phd-researcher-erasmus-university-rotterdam (navštívené dňa 27.10.2016).^
    21. BIKOFF, James – JONES, Patrick L.: Internet/domain name issues. In: IP Litigator, November-December 2004, s. 39 a nasl.^
    22. Pozri BIKOFF, James L.: The Olympic brand protection: challenges in London 2012. In: Proceedings of the Annual Meeting-American Society of International Law, 106, 2012, s. 99.^
    23. Rules for Uniform Domain Name Dispute Resolution Policy (the „Rules“). Dostupné na internete: https://www.icann.org/ resources/pages/rules-be-2012-02-25-en (navštívené dňa 27.10.2016).^
    24. Konkrétne prípady pozri v: LOUW, Andre M.: Ambush Marketing and the Mega-Event Monopoly : How Laws are Abused to Protect Commercial Rights to Major Sporting Events. The Hague : T.M.C. ASSER PRESS, 2012.^
    25. SIM, Nick Shi Qiang: Ambush marketing in major sports events: war minus the shooting? In: Journal of Intellectual Property Law & Practice, 2015, Vol. 10, No. 7, s. 545.^
    26. LOUW, Andre M.: Ambush Marketing and the Mega-Event Monopoly : How Laws are Abused to Protect Commercial Rights to Major Sporting Events. The Hague : T.M.C. ASSER PRESS, 2012, s. 691-692.^
    27. SIM, Nick Shi Qiang: Ambush marketing in major sports events: war minus the shooting? In: Journal of Intellectual Property Law & Practice, 2015, Vol. 10, No. 7, s. 548.^
    28. Tamže, s. 546.^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia