Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Krátka úvaha na tému: ČO JE NEZÁVISLÉ SÚDNICTVO? NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    21.01.2012JUDr. Jaroslav Čollák ml.
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Otázka čo je nezávislé súdnictvo môže u každého z nás vzbudiť iné pocity, dojmy, právne názory či postoje. Dnešná spoločnosť, ktorej interpersonálne vzťahy sú v niektorých situáciách vyhrotené až natoľko, že môžu prerásť do stavu porušenia práva ba dokonca jeho ignorácie, bezpodmienečne potrebuje garanta moci. Garanta moci, ktorý sa bude podieľať resp. bude mať záujem na tom, aby sa tento “neprávny” stav napravil.

    V danej situácii, o náprave a spôsobe nápravy neželaného stavu porušenia práva môžu v zásade rozhodnúť dva subjekty. Dva subjekty, ktoré sú diametrálne odlišné, ale úlohou rovnaké. Jedným z týchto subjektov sú samozrejme samotní účastníci daného vzťahu porušujúceho právo, kedy sa samotné porušenie práva dá odstrániť jednoducho, a to prejavením vôle a v rámci dobrých mravov či dobrých ľudských vzťahov dospieť ku vyriešeniu daného problému.

    Samozrejme, realista vie, že v spoločnosti vzniknú aj situácie, kedy táto dohoda nie je možná, a taktiež situácie, v ktorých takáto dohoda nie ja ani chcená. Práve situácia, kedy náprava porušenia práva nie je možná z titulu vôle účastníkov daného vzťahu si vyžaduje inštitúciu, na ktorú sa môžu dané subjekty obrátiť[1]. Zastávame názor, že súdnictvo ako také je z inštitucionálneho hľadiska jednou z najdôležitejších, ak nie najdôležitejšou inštitúciou v rámci orgánov štátneho aparátu. Práve súd je ustanovizňou, ktorá rozhoduje o právach a povinnostiach v situáciách porušujúcich právny poriadok. Udržanie nezávislosti rozhodovania súdov pokladáme za nevyhnutné nielen z titulu primátu práva, ale aj z titulu vzniku “nie nestranného rozsudku”. To, že slovenské súdnictvo je súdnictvom európskym, založeným na písanom práve (lex scripta) v žiadnom prípade nevyvraciame, aj keď náznaky judikatizovania právnych poriadkov európskeho priestoru nadobúdajú na opodstatnení a aktuálnosti. Mojou snahou je v tomto prípade iba upozorniť na fakt, ktorý hovorí o neustálom a zväčšujúcom sa zavádzaní “precedensov” do slovenského súdnictva, ktoré sice slovenské súdnictvo precedensom nenazýva, no robí to o niečo sofistikovanejšie zavádzaním napríklad zjednocovania právnej praxe súdov[2].

    Tu, a to chcem zdôrazniť, by nie nestranné rozhodnutie súdu v istej veci mohlo spôsobiť nebezpečný precedens. Precedens, na ktorý by sa subjekty v konaní pred súdom samotným častokrát odvolávali, pričom súd by v prípade skutkovej zhody riešeného prípadu s tým, v ktorom bolo rozhodnuté nestranne, síce nemusel rozhodnúť identicky (pretože je známe, že takúto povinnosť súd nemá ani v rámci zjednocovania právnej praxe), ale prípadné iné rozhodnutie súdu subjektívne pokladáme za absolútne vyvrátenie panstva práva a princípu rovnosti pred zákonom. Takéto rozhodnutie ako také by naštrbilo právnu istotu, ktorá je v spoločnosti nevyhnutná. Samozrejme, právna prax hovorí aj o rozsudkoch Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré síce nie explicitne, ale medzi riadkami zvestujú, že sudca v podmienkach Slovenskej republiky nemá povinnosť prihliadať na iné predošlé rozhodnutia, a to dokonca v prípadoch, ak by nasledovanie predošlej judikatúry spôsobovalo prílišné škody in concreto. Na tomto mieste sa ho sudca držať nemá vôbec a môže rozhodovať spôsobom nesúladným s predchádzajúcou ustálenou judikatúrou. Samozrejme, uvedená skutočnosť platí aj opačne. Takéto rozsudky však musia byť odôvodniteľné a odklon od predošlej ustálenej súdnej praxe logicky nemôže byť každodenným sudcovským chlebíkom. Dodajme, že sudcovská právotvorba nie je inštitútom zlým, tvrdíme, že je do momentu, kedy nejde contra legem inštitútom prospešným, pretože pomocou analógie a iných právnym poriadkom poskytnutých inštitútov navyše so skúsenosťami de lege ferenda vypĺňa medzery v platnom právnom poriadku.

    Na otázku čo je to nezávislé súdnictvo sa dá odpovedať rôznymi spôsobmi a hlavne z viacerých hľadísk. Bohyňa Justícia, jej zaviazané oči, váha a meč sú hlavným ukazovateľom tejto nestrannosti a nezávislosti. Subjektívne vyjadrujem myšlienku, ktorá hovorí o nezávislosti súdnictva ako o najdôležitejšej vlastnosti tejto spoločenskej inštitúcie. Táto je zabezpečovaná jednak materiálne, platovými podmienkami a ďalšími súvisiacimi skutočnosťami[3]. Ako všetci vieme, sústavy súdov celého sveta nenapĺňajú rovnaké organizačné, systematické a kvalitatívne znaky. Avšak to, že súd je tretím, nezávislým, štátnu moc zastupujúcim subjektom riešenia a vyriešenia sporu je imanentné každému súdnemu systému. Realita avšak poukazuje na to, že to vždy v histórii nebolo tak celkom jasné. 

    V časoch spoločností fungujúcich na základe kmeňových štruktúr, rodových zriadení nebola existencia “toho, kto by daný spor vyriešil” a nebol by to v zásade ani jeden z účastníkov sporu taká zrejmá. Vodcovia týchto kmeňov a rodov boli v jednej osobe aj sudcami. Práve pri tejto situácii je nezávislosť predchodcu dnešného súdneho systému sporná. V histórii sme poznali aj pojem Tálio, tálión, alebo zásada/princíp tálionu/tália, ktorá sa v istom chápaní dá vykladať ako pravidlo do spoločnosti zavádzajúce spravodlivosť. Osobne v tomto princípe vidím v neposlednom rade práve spomínanú nezávislosť samotného tvorcu pravidla. Prirodzene, v časoch neskorších, napríklad v časoch Chamurapiho[4] zákonníka zavádzajúceho zásadu „oko za oko zub za zub“, ako aj v staroveku či v počiatočných fázach stredoveku nesmieme zabúdať na inštitút svojpomoci, ktorý bol v týchto časoch najfrekventovanejším spôsobom výkonu „spravodlivosti“.

    S postupným vývojom interpersonálnych vzťahov a napredovania rôznych spoločenských zriadení a kultúr sa so spoločnosti začala vyčleňovať vládnuca vrstva, mocenská ekipa, ktorá samozrejme okrem iného potrebovala získať legitimitu rozhodovania sporov medzi osobami jej podriadenými. Na začiatku snáh o efektívne fungovanie a uplatňovanie práva cestou výkonu súdnej moci si osoby z tejto ekipy uzurpovali výkon súdnej moci pre seba, a títo jednotlivci boli de facto vladármi aj sudcami zároveň. Logickým dopadom vývoja právneho vedomia ako aj skvalitňovania právnych poriadkov bolo oddelenie súdnej moci od osoby panovníka či spomenutej vládnucej vrstvy. Stalo sa to práve zriadením jednotlivých typov inštitucionálne "oddeleného" súdenia a odsúdenia – či už to boli fyzické osoby touto mocou ustanovené, alebo to boli inštitúcie súdov ako takých. Postupným vývojom samotnej súdnej praxe sa dospelo k výraznému inštitucionálnemu posunu, ktorý hovorí o trojdelení štátnej moci ktorá má za dôsledok vyčlenenie práve (aj, pozn.aut.) súdnej moci mimo ostatné zložky už spomenutej moci štátnej.  

    Priekopníkom v tejto oblasti bol John Locke (1632 – 1704), ktorý sa okrem iného zamýšľal nad tým, ako „nájsť metódy, ako obmedziť rôzne excesy tých, ktorým ľud dal právomoc nad sebou a ako vyvážiť moc vlády tým, že by sa jej jednotlivé časti zverili do rôznych rúk “[5]. John Locke podľa nášho názoru prispel výraznou mierou ku klasickému formovaniu moderných štátnych zriadení, pričom niektorí autori uvádzajú, že jeho učenie slúži aj pri zdôvodnení liberalistického modelu právneho štátu[6].  

    Ďalšou významnou osobnosťou, ktorá sa zaoberala problematikou deľby moci v štáte bol jeden z popredných predstaviteľov osvietenstva, ktorý práve osvietenskej zásade a idee „sapere aude“ neostával nič dlžný. Je ním Charles Louis de Secondat, barón de la Bréde et de Montesquieu (1689-1755), ktorého záujem a záľuba vysvetľovať podstatu vecí ľudským rozumom sa stala známou v právnej obci aj na základe známeho postoja hovoriaceho o tom, že „zákony sú v najširšom slova zmysle nevyhnutné vzťahy, ktoré vyplývajú z povahy vecí.[7]“. Podstatným paradoxom je podľa nás skutočnosť, na ktorú sa mnohokrát pri úvahách o deľbe moci a pri spomínaní autorov, ktorí s touto požiadavkou prišli zabúda je fakt, že samotný Charles Louis Montesquieu napokon po sformulovaní trojdelenia moci v štáte a súdnej moci ako takej, postavenie alebo status samostatne stojacej moci súdnej moci nepriznáva. Formuluje myšlienku s obsahom: “z tých troch druhov mocí, ktoré sme spomenuli, nepredstavuje súdna vlastne nijakú moc[8]". Pravdepodobne to malo súvislosť s myšlienkovým konštruktom, ktorý tento mysliteľ a bádateľ prezentoval vo vzťahu ku sudcovi ako osobe, keďže sudcu považoval iba za akési "ústa zákona", ktoré nijakým spôsobom nemôžu prísnosť zákona zvyšovať alebo znižovať.

    Vzhľadom na uvedené v konečnom dôsledku spomenutí „mudrci“ zaviedli skutočné trojdelenie štátnej moci, o ktoré sa moderná konštitucionalistika opiera dodnes.

    Tento zásadný prelom pokladám za zrod skutočnej realizácie nezávislosti súdov ako vlastnosti nim kladenej. V zmysle trojdelenia štátnej moci je súdna moc nezávislou mocou. Laicky povedané, jej rozhodovanie nezávisí od ostatných zložiek moci, nie je od nich závislé a nie je im zodpovedné, ani inak podriadené.V množine úvah o potrebe deľby moci netreba zabúdať aj na reálne uplatňovanie tejto zásady. Po prvý raz sa princíp deľby moci zakotvuje v ústave amerického štátu Virginia, kde sa spomína, že „zákonodarná, výkonná a súdna moc majú byť oddelené a odlíšené tak, že nikto ani nemá vykonávať moc patriacu inému, ani vykonávať súčasne viac ako jednu z nich“

    Prirodzene, zodpovednostné vzťahy a ich existenciu medzi jednotlivými mocami v štáte nevyvraciame, a nerobí tak ani Ústava Slovenskej republiky, v ktorej nájdeme mnoho týchto mocenských zodpovednostných vzťahov jednotlivých štátnych mocí. Trojdelenie štátnej moci samozrejme nevyvracia ani existenciu kontrolných mechanizmov, ktorými bude súdna moc limitovaná a kontrolovaná. Rôzne štátne zriadenia si tieto kontrolné mechanizmy definovali a definujú rôzne.  

    Záver:

    Samotnú nestrannosť súdnictva vnímam z viacerých aspektov. Vnímam ju či už ako spomenutú nezávislosť súdnictva od ostatných zložiek štátnej moci, či už ako inštitucionálno - ekonomickú nezávislosť súdov od iných ustanovizní a v neposlednom rade ako zákonom stanovenú nemožnosť preniesť výkon súdnej moci na inú inštitúciu v rámci systematiky štátnych orgánov. Nezávislosť vidím taktiež ako profesionálnu črtu, vlastnosť samotného sudcu, ktorý rozhoduje v spore - nepodľahnúť tlakom a snahám o ovplyvnenie samotného procesu a rozhodnutia súdu. Dôležitým je absolútne dodržanie procesných záruk nestrannosti v súdnom procese, v predprocesnom štádiu, v procese vypočúvania účastníkov konania, svedkov, vedľajších svedkov, taktiež nie zaujaté ustanovovanie súdnych a iných znalcov, nezaujaté a nezávislé ustanovovanie sudcov pre konkrétne prípady. Reálnosť ovplyvňovania súdnych procesov médiami je aktuálna, o to viac sa stáva aktuálnou imunita voči týmto javom. Dostatočné finančné ohodnotenie sudcov a mnoho ďalších procesov, ktoré garantujú práve nezávislosť súdnictva – tak cenenú a dôležitú vlastnosť súdnych systémov kdekoľvek na svete.

    V dobe súčasnej, kedy tlaky a pozorné oči verejnosti atakujú každodennú vážnosť súdnictva ako inštitúcie, treba práve na zásade nestrannosti pracovať najviac. Vedomosť verejnosti o súdoch ktorým je vlastná nestrannosť, rýchle rozhodovanie v sporoch, absencia procesných chýb v rozhodovaní, uplatnenie práva na dva rovnaké prípady v rovnakej miere, a mnoho iných kvalitatívnych znakov súdnictva ako takého vnáša do každej spoločenskej zložky akúsi istotu. Istotu v tom, že aj keď spoločnosť ešte nedospela do štádia existencie bez právnych sporov, tak v situáciách kedy im nedokáže predísť príde na rad inštitúcia, ktorá ich pri zohľadnení všetkých vyššie spomenutých právnych záruk vyrieši, resp. potrestá vinníkov porušenia práva a spravodlivosti[9] učiní zadosť. Nech sa každý člen danej spoločnosti obracia na súd s pocitom dobrým, s vidinou spravodlivého, nestranného a právo uplatňujúceho procesu. Nech si každý člen spoločnosti spojí s inštitúciou súdu dôveru v neho samého. A táto dôvera je, dovolím si tvrdiť viac, ako samotná jeho existencia.  

    Poznámky pod čiarou:
    1. Toto tvrdenie dopĺňam krátkou teoretickosubjektívnou poznámkou, že pohnútka ktorá vedie dané subjekty obrátiť sa na garanta nápravy porušenia práva môže byť rôzna. Touto pohnútkou môže byť na jednej strane interes o uplatnenie subjektívneho práva, v situácii kedy subjekt cíti porušenie práve tohto práva.
      Druhou možnou pohnútkou, ktorá môže viesť subjekt k už spomenutému garantovi nápravy porušenia práva je záujem (pozn.autora: „vyšší“). Záujem o nápravu v zmysle nie dosiahnutia naplnenia subjektívneho práva, ale v zmysle snahy o nápravu stavu, ktorý odporuje právu ako takému. Túto druhú možnosť chápem v zmysle právnych konštrukcií Rudolfa von Iheringa, ktorý v svojom diele Boj za právo tvrdí, že každý člen spoločnosti, musí prejaviť snahu o odstránenie toho ktorého porušenia práva. Koncipovanie boja každého jednotlivca o každé právo, ktoré mu prislúcha alebo za právo ktoré bolo porušené, za kľúčové, považujem za nosnú myšlienku platnosti právneho poriadku. Robím to tak preto, pretože bez tejto snahy (ad absurdum dohnané do situácie, kedy by spoločnosť ako taká dospela do štádia nezáujmu o uplatňovanie svojich práv - vplyvom vonkajších činiteľov ako napríklad ovplyvňovanie súdnych procesov – teda zaujatosť súdov, extrémne dlhé procesy – prieťahy v konaní, vysoké súdne poplatky atď.) by právo ako systém stratilo svoje opodstatnenie a význam.  ^
    2. http://www.supcourt.gov.sk/zbierka-stanovisk-najvyssieho-sudu-a-rozhodnuti-sudov-sr/ ^
    3. Upravuje ich jednak Ústava Slovenskej republiky, jednak zákon - Zákon č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.  ^
    4. Chamurapi (1792 – 1750p.n.l.) – najvýznamnejší panovník, ovládol celú dolnú Mezopotámiu, asýrske mestá na strednej časti Tigrisu a územie celého stredného Eufratu → „Kráľ štyroch krajín sveta.“, ktorý aj keď ako absolutistický panovník, vstúpil do sporov a ich riešení vnesením jednotlivých spravodlivostných klauzúl. ^
    5. Alexander Brostl, Gabriela Dobrovičová, Imrich Kanárik; Základy štátovedy, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, ISBN: 978-80-7097-679-1 ^
    6. Alexander Brostl, Dejiny politického a právneho myslenia, Iura Edition, ISBN 80-88715-39-3 ^
    7. Tamtiež 5, str.128 ^
    8. De secondat Montesquieu, CH.L.:Duch zákona, Tatran, 1989, s.209^
    9. Spravodlivosť pokladáme za inštitút, ktorý samozrejme má jednotné, všade a vždy platiace spravodlivostné klauzule a princípy, ale pokladám ju taktiež za právny a spoločensky inštitút, ktorý sa kvalitatívne mení v závislosti od požiadaviek a cieľov toho ktorého spoločenského, kultúrneho, a iného zriadenia. ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia