Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Judikát Jtk 13/2011 - Povinná obhajoba podľa § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a vznesenie obvinenia (§ 206 Tr. por.); Výrok o treste prepadnutia veci podľa § 60 ods. 6 Tr. zák. NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    03.12.2011Krajský súd v Žiline (Spracoval: JUDr. Peter Sepeši )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline prijatý 16.11.2011

    I. Právna kvalifikácia skutku vymedzeného v uznesení o vznesení obvinenia musí zodpovedať konformnému výkladu práva v jeho principiálnych štandardoch tak, aby vyšetrovateľ nemohol použitím nesprávnej právnej kvalifikácie (miernejšej) znevýhodniť obvineného v tom, že ho ukráti o právo na obhajobu už od okamihu vznesenia obvinenia. Pre účely trestného konania, najmä pokiaľ ide o povinnú obhajobu podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., je rozhodné obsahové vymedzenie skutku v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a tomu zodpovedajúca právna kvalifikácia, a nie právna kvalifikácia skutku ustálená policajtom. Je neprípustné tolerovať nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku, najmä v prípade, ak policajt posúdi skutok „miernejšie“, ako by mal byť správne posúdený. V takýchto prípadoch totižto policajt manipulačným spôsobom „zavádza“ obvineného, čím hrubo porušuje jeho právo na obhajobu.

    II. Vo výroku o treste prepadnutia veci súd nerozhoduje o tom, že vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát, pretože táto skutočnosť vyplýva priamo zo zákona. Podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona rozhodne súd len vtedy, ak vlastníkom prepadnutej veci sa stáva iný subjekt ako štát.

    rozsudok KS ZA sp.zn. 1To/70/2011 z 5.9.2011

    1To/70/2011

    ROZSUDOK
    V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

     

    Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Vladimíra Sučika a JUDr. Milana Repáňa, na verejnom zasadnutí konanom 5. septembra 2011 prejednal odvolania podané obžalovaným M. M., rodičmi obžalovaného M. M. – S. M. a M. M. a prokurátorom proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1T/134/2009 z 30.5.2011 a jednomyseľne takto

    r o z h o d o l :

    Podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), e) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 1T/134/2009 z 30.5.2011.

    Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

    obžalovaného M. M., nar. ................. v .........., trvale bytom ........., Ul..............,

    t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Žilina,

    u z n á v a     z a     v i n n é h o,     ž e :

    najmenej od začiatku roku 2008 až do 11.2.2009 opakovane kupoval, zadovažoval, prechovával a následne ďalej distribuoval a predával viacerým osobám v meste Žilina a blízkom okolí marihuanu, pričom počas osobnej prehliadky dňa 11.2.2009 dobrovoľne vydal 1 ks vrecúško o rozmeroch 7,3 x 4,2 cm s usušeným rastlinným materiálom zelenej farby, pri prehliadke motorového vozidla Škoda Felícia, ev. č. ..................... dobrovoľne vydal igelitovú tašku s vrecúškom o rozmeroch 22 x 24 cm s obsahom sušeného rastlinného materiálu zelenej farby, pričom podľa znaleckého posudku vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ Slovenská Ľupča bolo zistené, že vo vrecúšku o rozmeroch 7,3 x 4,2 cm sa nachádza rastlinný materiál rodu cannabis o hmotnosti 0,451 g s priemerným obsahom THC 18,6 % hmotnostných, čo podľa znaleckého posudku vypracovaného RNDr. Mgr. V. K. predstavuje 1 obvykle jednorazovú dávku a o vo vrecku o rozmeroch 22 x 24 cm bol zistený rastlinný materiál rodu cannabis o hmotnosti 219 g s priemerným obsahom THC 21,7 % hmotnostných, čo podľa znaleckého posudku vypracovaného RNDr. Mgr. V. K. predstavuje najmenej 438 obvykle jednorazových dávok, v celkovej cene najmenej 878,- Eur, rastliny rodu cannabis sú uvedené v I. skupine omamných látok a THC v I. skupine psychotropných látok v zozname omamných a psychotropných látok uvedených v zákone č. 13/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení zákona č. 260/1999 Z.z.; marihuanu predával aj osobám mladším ako osemnásť rokov, a to M. M., nar. ...............1990 a F. J., nar. ...........1991,

    t e d a

    neoprávnene kúpil, predal, zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu omamnú a psychotropnú látku a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas a na viacerých osobách) a taký čin spáchal na chránenej osobe (na dieťati),

    č í m     s p á c h a l

    obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c), d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

    Z a     t o     h o     o d s u d z u j e :

    Podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.

    Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

    Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. a § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému ukladá ochranný dohľad na 1 (jeden) rok.

    Podľa § 77 ods. 1 písm. b) Tr. zák. obžalovaný bude povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody jedenkrát v kalendárnom týždni osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho pobytu.

    Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. ukladá obžalovanému trest prepadnutia veci, a to:

    - 1 ks digitálna váha zn. Proscale XX 250 s papierovým obalom,

    - 1 ks sklenená trubička tzv. sukovka.

    Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák., § 74 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému ukladá ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

    Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

    O d ô v o d n e n i e

    Rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný M. M. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c), d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. pre skutok podrobne rozvedený vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu. Za spáchanie tohto obzvlášť závažného zločinu mu súd prvého stupňa uložil trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov a na výkon trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň bol obžalovanému uložený aj ochranný dohľad na 1 rok s tým, že menovaný bude povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody jedenkrát v kalendárnom týždni osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho pobytu. Súd prvého stupňa obžalovanému uložil aj trest prepadnutia vecí uvedených vo výroku o treste rozsudku okresného súdu. Obžalovanému bolo zároveň uložené aj ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

    Proti tomuto rozsudku podali riadne a včas odvolania okresný prokurátor, rodičia obžalovaného a obžalovaný.

    Prokurátor v odvolaní uviedol, že: „Podľa názoru súdu boli konaním obžalovaného naplnené dva kvalifikačné pojmy skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. a to podľa písmen c) a d), teda závažnejším spôsobom konania a na chránenej osobe. Podľa názoru prokuratúry mal byť naplnený i ďalší kvalifikačný znak, a to väčší rozsah a na základe toho mal byť uložený aj vyšší trest, teda minimálne 12 rokov odňatia slobody. Je pravdou, že v trestnej veci obžalovaného boli vypracované tri znalecké posudky zapodievajúce sa množstvom zaistenej drogy a následne potom hodnotou tejto drogy. Súd pri zmene trestnoprávnej kvalifikácie bral do úvahy znalecký posudok a najmä jeho doplnok, ktorý predložila obhajoba a ktorý bol vypracovaný znalkyňou RNDr. Mgr. V. K. Táto znalkyňa vychádzala pri stanovení počtu obvykle jednorazových dávok, z hmotnostnej dávky marihuany, teda inak ako KEÚ PZ, ktorý okrem hmotnosti, ako ďalšie kritérium zvolil aj koncentráciu THC. Súd vo svojom rozsudku odôvodňuje skutočnosť, prečo sa priklonil k názoru RNDr. K., najmä tým, že údaje o samotnej koncentrácii THC nemusia byť pre konzumenta, resp. laického pestovateľa známe. Z dôkazov ďalej vyplynulo, že konzumenti si marihuanu kupujú na gramy. Takýto výpočet ako stanovila znalkyňa, je pre obžalovaného priaznivejší a podľa jej výpočtu, upraveného dodatkom k znaleckému posudku, ktorý bol rozdielny oproti pôvodnému znaleckému posudku, čo však znalkyňa na hlavnom pojednávaní odôvodnila, zaistené množstvo predstavuje 438 až 730 dávok. Jedná sa o dávky veľmi dobrej kvality. Toto množstvo dávok bolo následne vynásobené najnižšou cenou, za ktorú sa marihuana predáva, teda 2,- € za dávku a z uvedeného dôvodu bola vypočítaná cena marihuany zadržanej u obžalovaného, ktorá nedosiahla takú výšku, aby bolo možné konanie obžalovaného posúdiť podľa § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák. S takýmito závermi okresného súdu sa nestotožňujem a stále som toho názoru, že pri výpočte množstva a ceny drogy je ako najobjektívnejší práve postup, ktorý zvolil OČTK, teda zistiť druh drogy, jej množstvo, obsah účinnej látky, na základe toho znalcami vypracovať znalecký posudok, čo sa týka jednorazových dávok a tieto vynásobiť cenou, ktorá je určená monitoringom NPJ v určitom kraji a v určitom časovom období. Pokiaľ by sa výpočty zamerali len na hmotnosť zaistenej drogy, môže dôjsť k situácii, o ktorej rozhodoval v jednom zo svojich rozhodnutí Najvyšší súd SR, keď páchateľ si zadovážil, prechovával a ďalej pestoval rastliny konopy siatej, ktorá mu bola zaistená a mala hmotnosť 43,5 g. Skúmaním KEÚ PZ bolo zistené, že 43,5 g sušiny obsahuje len 0,06 (± 0,01 %) THC. Vyfajčenie jednorazovej dávky konope s obsahom menej ako 1 % THC, nemožno považovať za konzumáciu psychotropnej látky, ktorá by bola schopná ovplyvniť psychiku priemerného konzumenta (rozsudok NS SR 20. máj 2004, sp.zn. 5Tz 11/2004). Takáto marihuana nie je pri aplikácii schopná ovplyvniť psychiku priemerného konzumenta a teda v tomto smere neboli naplnené formálne znaky žalovaného trestného činu. Som toho názoru, že najobjektívnejšie kritérium na výpočet hodnoty drogy je práve ten, ktorý sa bežne používa, teda výpočet jednorazových dávok kriminalistickým a expertíznym ústavom s následným vynásobením týchto dávok na základe cien na čiernom trhu vypracovaných NPJ. Keďže v zmysle predmetného výpočtu hodnota drogy u obžalovaného M. dosiahla výšku potrebnú pre posudzovanie jeho konania podľa § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák. a teda porušil aj ďalší z kvalifikovaných znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., navrhujem, aby Krajský súd v Žiline zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu v Žiline 1T 134/2009 a vo veci sám rozhodol čo do výroku o vine ako aj do výroku o treste, keďže za zmenenej trestnoprávnej kvalifikácie a všetkým okolnostiam skutku považujem uložený trest za nízky.“

    Rodičia obžalovaného – S. M. a M. M. svoje odvolanie neodôvodnili.

    Obžalovaný M. M. v odvolaní, ktoré odôvodnil sám i prostredníctvom svojich obhajcov, v podstate uviedol, že: „Celé trestné konanie vedené proti mojej osobe je v rozpore s článkom 17 ods. 2, 50 ods. 3 Ústavy, pretože je vedené v rozpore so zákonom. Súd prvého stupňa nikdy nemal prijať obžalobu, pretože celé prípravné konanie od začatia trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Tr. por. je nezákonné, a preto jeho výsledky nemali byť súdom akceptované po podaní obžaloby. Ak je zo skutku zrejmé, že ho mala spáchať konkrétna osoba, nemožno trestné stíhanie začať vo veci z dôvodu, že páchateľ je neznámy, ale pokiaľ nie sú dané podmienky neprípustnosti trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 Tr. por., musí byť zároveň vznesené aj obvinenie tejto konkrétnej osobe (uznesenie NS SR sp.zn. 4Tz 9/2006). Ak v dobe začatia trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Tr. por. boli orgánom činným v trestnom konaní známe skutočnosti, ktoré dostatočne odôvodňovali závery, že trestný čin spáchala určitá osoba, je potrebné už v čase začatia trestného stíhania bez meškania vydať uznesenie podľa § 206 ods. 1 Tr. por. o vznesení obvinenia takejto osobe. Nedodržanie takéhoto postupu môže viesť súd k záveru o závažných procesných chybách a k odmietnutiu obžaloby (uznesenie VVS v Trenčíne sp.zn. 5To/28/2008). Odkladanie, resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre takýto postup splnené podmienky, je porušením ustanovenia § 206 ods. 1 Tr. por. a podstatnou chybou prípravného konania, eventuálne aj podstatnou chybou celého konania, ktoré predchádza rozsudku (§ 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. účinného od 1. januára 2006; Zo súdnej praxe 4/2006 čl. 60). Zo skutkovej vety uznesenia z 2.7.2008 o začatí trestného stíhania vo veci úplne jednoznačne vyplýva, že páchateľ skutku je známy, pretože je v nej uvedené meno a priezvisko páchateľa a také detaily ako jeho prechodný pobyt, typ a evidenčné číslo osobného motorového vozidla, ktoré používa. Zákonu (a teda i článku 17 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a/ Dohovoru) by zodpovedal taký postup, keď by zároveň s uznesením podľa § 199 ods. 1 Tr. por. vo veci bolo vznesené aj obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. por. Vznesenie obvinenia s odstupom viac ako sedem mesiacov je v rozpore so zákonom (§ 199 ods. 1, § 206 ods. 1 Tr. por.) a teda aj s článkom 17 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a/ Dohovoru a na podklade nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, nemôžem byť nielenže odsúdený, ale ani postavený pred súd. Popísaná základná nezákonnosť v postupe orgánov činných v prípravnom konaní plodí ďalšiu nezákonnosť, keď v uznesení o vznesení obvinenia vydaného vyšetrovateľom PZ dňa 11.2.2009 pod ČVS: ORP-687/OVK-ZA-2008 je mi kladený za vinu aj skutok, pre ktorý nebolo začaté trestné stíhanie. V zmysle § 206 ods. 1 Tr. por. obvinenie je možné vzniesť len pre skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a z ustanovenia § 199 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že trestné stíhanie je možné začať len pre skutok, ktorý sa už stal. Porovnaním skutku v uznesení o začatí trestného stíhania z 2.7.2008 a skutku z uznesenia o vznesení obvinenia z 11.2.2009 je úplne jasné, že ide o rozdielne skutky a hlavne pre časť skutku od 2.7.2008 (uznesenie o začatí trestného stíhania pre skutok, ktorý sa už mal stať) do 11.2.2009 (uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por.) vôbec nebolo začaté zákonom predpísaným spôsobom trestné stíhanie vo veci. Trestné stíhanie v prípravnom konaní nebolo vedené zákonným spôsobom a preto nespĺňa podmienky článku 17 ods. 2 veta prvá Ústavy, čl. 6 ods. 3 písm. a/ Dohovoru a moje odsúdenie je v rozpore s Ústavou garantovaným zákonným postupom. Odvolaním napadnutý rozsudok je založený na dôkazoch, ktoré boli získané v prípravnom konaní nezákonným spôsobom a pri systematickom porušovaní ústavou priznaného práva na moju obhajobu a nerešpektovanie zákonom popísaného spôsobu získavania dôkazných prostriedkov. Dôkazy, o ktoré opiera súd prvého stupňa moju vinu na žalovanom skutku majú charakter „plodov z otráveného stromu“. Podľa § 213 ods. 1 Tr. por. policajt môže povoliť účasť obvineného na vyšetrovacích úkonoch a umožniť mu klásť vypočúvaným svedkom otázky. Postupuje tak najmä vtedy, ak obvinený nemá obhajcu a úkon spočíva vo výsluchu svedka, pri ktorom je dôvodný predpoklad, že ho nebude možné vykonať v konaní pred súdom, iba ak by zabezpečovanie jeho prítomnosti alebo jeho prítomnosť mohli ohroziť vykonanie tohto úkonu. K tomu, aby som vôbec mohol využiť svoje práva na osobnú obhajobu už v prípravnom konaní bol vyšetrovateľ povinný ma oboznámiť s termínom výsluchu a s menom osoby, ktorej výsluch sa mal vykonať. Bez tohto úkonu vyšetrovateľa sa nemôžem slobodne rozhodovať o tom, či právo osobnej obhajoby využijem alebo nie. Osobnou účasťou pri výsluchu svedka s právom klásť svedkovi otázky realizujem právo na osobnú obhajobu. Bez môjho slobodného rozhodnutia nemôže vyšetrovateľ ani rozhodnúť o tom, či povolí moju účasť pri výsluchu svedka. Neobstojí výklad súdu prvého stupňa (str. č. 33), podľa ktorého stačilo upovedomiť o výsluchu svedka obhajcu. Z gramatického ani logického výkladu ust. § 213 ods. 1 Tr. por. vôbec nevyplýva, že obvineného, ktorý má obhajcu nie je potrebné upovedomiť o možnosti osobnej účasti pri výsluchu svedka. Práve z prvej vety ust. § 213 ods. 1 Tr. por. vyplýva právo obvineného klásť vypočúvanému svedkovi otázky. Obvinený nemôže klásť otázky vypočúvanému svedkovi, ak ho vyšetrovateľ neupovedomí o práve osobnej účasti na výsluchu svedka. Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak som nebol upovedomený o výsluchoch svedkov v prípravnom konaní, nemal som čas a možnosť sa pripraviť na obhajobu a rozhodnúť sa či sa budem obhajovať sám pri výsluchoch svedkov alebo prostredníctvom obhajcu. Vyšetrovateľ nemá žiadne právo rozhodnúť sám o spôsobe realizácie môjho ústavného práva na obhajobu. Výklad ust. § 213 ods. 1 Tr. por. použitý súdom prvého stupňa je v rozpore s ústavným princípom rovnosti, pretože ako obvinený s obhajcom nemám menej práv na osobnú obhajobu ako obvinený bez obhajcu. Všetky výsluchy svedkov v prípravnom konaní boli vykonané bez toho, aby som bol o nich upovedomený a bolo mi umožnené klásť svedkom otázky a preto na výpovediach svedkov z prípravného konania nemôže byť založené rozhodnutie o mojej vine. Výpoveď svedkyne M. M. z prípravného konania zo dňa 15.4.2009 je procesne neúčinná. O výsluchu tejto svedkyne som nebol upovedomený podľa § 213 ods. 1 Tr. por. a výsluchu sa nezúčastnil ani zvolený obhajca. Právo na moju obhajobu nebolo zabezpečené účasťou advokátskeho koncipienta, pretože jeho účasť pri výsluchu svedkyne pripustil vyšetrovateľ v rozpore so zákonom. Nikdy som nedal súhlas, aby sa úkonov trestného konania v mojej trestnej veci zúčastnil advokátsky koncipient. Nesprávny je potom názor súdu prvého stupňa (str. č. 24, 25 rozsudku), podľa ktorého pri úkone (výsluch svedkyne M. M.) postačovala prítomnosť advokátskeho koncipienta, pretože tento bez môjho súhlasu sa nemohol zúčastniť úkonu trestného konania bez ohľadu na právnu kvalifikáciu skutku. Rovnako je nesprávny názor súdu, že bolo zabezpečené moje právo na obhajobu aj pri výsluchu svedka F. J. v prípravnom konaní. Podľa zápisnice o jeho výsluchu bola prítomná pri výsluchu tohto svedka „splnomocnená obhajkyňa“ JUDr. A. S. Nikdy som nesplnomocnil JUDr. A. S. k mojej obhajobe a nespravila to ani žiadna iná z oprávnených osôb. Ako vyplýva zo spisu dokonca ani zvolený obhajca JUDr. K. nesplnomocnil a ani nepoveril advokátku JUDr. A. S. mojou obhajobou pri výsluchu svedka F. J. Advokátka JUDr. A. S. je pre mňa neznámou osobou a nikdy by som nedal súhlas k tomu, aby sa zúčastňovala úkonov trestného konania v mojej trestnej veci, pretože k nej nemám absolútne žiadnu dôveru a nikdy mi neposkytla žiadnu právnu radu. Pri výsluchu svedka F. J. v prípravnom konaní bolo zásadným spôsobom porušené moje právo na obhajobu a preto ide o procesne absolútne neúčinný dôkaz. S názorom súdu prvého stupňa vysloveným na str. č. 26 rozsudku, podľa ktorého som nenamietal pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania účasť JUDr. S. pri výsluchu svedka F. J. v prípravnom konaní a tak som svojim postojom prejavil súhlas s jej účasťou nie je možné súhlasiť. V žiadnom prípade nemám povinnosť namietať pri záverečnom štúdiu spisu nezákonnosť procesných úkonov v prípravnom konaní a to, že ich nenamietam ešte neznamená, že sa s nimi stotožňujem. Je nezmysel, aby som vyšetrovateľa upozorňoval na jeho nezákonný postup, keď nezákonnosť procesných úkonov vyšetrovateľa využijem pri svojej obhajobe pred súdom. Na zákonnosť prípravného konania má dozerať prokurátor a nie obvinený. Ja mám právo využiť chyby policajta vo svoj prospech v priebehu konania pred súdom. Trestný poriadok nepozná procesné postavenie „zadržaný – podozrivý“. Vypočúvaný som bol pred vznesením obvinenia, ale poučený som bol ako obvinený. Táto zápisnica o mojom výsluchu z 11.2.2009 je nezákonným dôkazom a vôbec sa nemala a nemá nachádzať v spise. Zo znaleckého posudku znalcov psychiatrov vyplýva, že súčasťou nálezovej časti je aj výpis zo zápisnice o výsluchu „zadržaného – podozrivého“ zo dňa 11.2.2009, napriek tomu, že dôkaz je nezákonný a zápisnica o tomto výsluchu nemá byť v spise a nemala byť podkladom pre znalecký posudok. Znalkyne porušujú v znaleckom posudku a MUDr. R. vo výpovedi na hlavnom pojednávaní princíp prezumpcie neviny, keď opakovane tvrdia, že som spáchal skutok! (v čase páchania skutku bol obvinený pod vplyvom marihuany...). Znalec v posudku nemôže riešiť skutkové a právne otázky a preto nemôže vysloviť záver, že som spáchal skutok. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o vine opiera aj o moju výpoveď pred sudkyňou v prípravnom konaní. Táto výpoveď nemôže byť procesne účinná z týchto dôvodov:

    1. pred mojou výpoveďou pred sudkyňou pre prípravné konanie došlo k porušeniu § 206 ods. 1 Tr. por.

    2. nebol som poučený o práve na obhajcu,

    3. nebol som poučený o práve odmietnuť vypovedať,

    4. porušenie práva pod bodom 2, 3 som namietal po ukončení výsluchu, čo je zaznamenané v zápisnici a zápisnica nie je podpísaná ani na jednej strane,

    5. pred výsluchom sudkyňou pre prípravné konanie boli vytvorené policajtmi také podmienky, že som nebol schopný reálne rozmýšľať o tom, čo vypovedám.

    Všetko, čo sa odohrávalo nebolo ničím iným len psychickým nátlakom na mňa v úmysle pre výsluch vytvoriť podmienky na to, aby som sa priznal. Všetci policajti, s ktorými som prišiel do styku nehovorili o ničom inom, len aby som sa priznal. Do výsluchu sudkyňou pre prípravné konanie som bol viac ako 48 hodín vystavený psychickému nátlaku, bez spánku, bez možnosti porady s advokátom. Zo všetkých skutočností vyplýva, že moja výpoveď pred sudkyňou pre prípravné konanie z 13.2.2009 je ako dôkaz procesne neúčinná. Nezákonná bola prehliadka iných priestorov (osobné motorové vozidlo). Policajti vykonali prehliadku auta bez písomného príkazu prokurátora resp. bez jeho súhlasu a bez splnenia podmienok stanovených § 101 ods. 3 Tr. por. Tvrdenie mjr. Mgr. P. Š., ktorý nezákonnú prehliadku vykonal sú nepravdivé. Svedok nemohol vedieť, že som pristihnutý pri trestnom čine po informácii o tom, že mi protidrogová jednotka obmedzila osobnú slobodu a preto z tohto dôvodu nemohol vykonať prehliadku bez písomného príkazu resp. súhlasu prokurátora. Je nepravdivé tvrdenie svedka Š., že sa jednalo o vec, ktorá nezniesla odklad. Sám tvrdí, že mu trvalo asi hodinu kým prišiel na miesto zadržania a v tom čase zabezpečil nezúčastnenú osobu. V 21. storočí mu v tomto čase nič nemohlo brániť, aby si napr. telefonicky vyžiadal súhlas prokurátora k vykonaniu prehliadky auta. Neexistuje žiadny dôkaz o tom, že policajt bez meškania upozornil príslušný orgán o vykonaní prehliadky, ako mu to ukladá zákon v ust. § 101 ods. 3 veta druhá Tr. por. Je nepochybné, že prehliadka osobného motorového vozidla bola vykonaná nezákonne a došlo k porušeniu môjho ústavného práva na súkromie. Dôkazy získané nezákonným spôsobom sú v konaní pred súdom procesne neúčinné a takýto dôkaz je i obsah igelitovej tašky nájdený pri nezákonnej prehliadke. Tvrdenie svedka P. Š., že som dobrovoľne vydal drogy je nepravdivé, pretože ja som nevedel, čo sa nachádza v igelitovej taške v aute. Je zaujímavé, že svedok P. Š., ale i svedok M. B. ako nezúčastnená osoba na hlavnom pojednávaní stále tvrdili, že v aute sa našla marihuana. Ako vedeli, že obsah igelitovej tašky je marihuana? Toto predsa bolo zistené až po expertíze rastliny, ktorá sa nachádzala v taške! Vyhodnotením popísaných skutočností prichádza do úvahy len jeden záver a to, že sledovaním a vykonaním prehliadky iných priestorov dňa 11.2.2009 došlo k neoprávnenému zásahu do môjho práva na súkromie priznaného čl. 21 ods. 1, 2 Ústavy a čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Skutkový stav v napadnutom rozsudku nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, ktoré by boli procesne účinné. Zo žiadneho dôkazu nie je zistiteľné, že som sa žalovaného skutku mal dopúšťať od začiatku roka 2008. O tomto dátume sa nezmienil žiaden svedok a pre tento skutkový záver neexistujú žiadne dôkazy. Žiadnymi dôkazmi ani v teoretickej rovine nebolo preukázané, že som páchal trestný čin po dlhší čas a dokonca na viacerých osobách. V právnom štáte nemôže byť predsa človek odsúdený na 11 rokov trestu odňatia slobody len preto, že niekto údajne videl na sídlisku nápis, že predávam marihuanu, resp., že ďalší svedkovia počuli, že predávam marihuanu (str. č. 31 rozsudku). Ak by aj teoreticky boli výpovede svedkov procesne účinné ide o svedectvá z počutia, tzv. druhej ruky, na ktorých bez ďalšieho nemôže byť založený odsudzujúci rozsudok. Postup súdu nie je dôvodný. Súd prvého stupňa síce odmietol právnu kvalifikáciu skutku v obžalobe aj podľa § 172 ods. 1 písm. e) Tr. zák., ale výpoveď svedka M. K. je rozhodujúca pre posúdenie subjektívnej stránky vo vzťahu k obsahu igelitovej tašky nájdenej v aute pri prehliadke iných priestorov. Tvrdil som a tvrdím naďalej, že som nemal vedomosť o obsahu tašky a označený svedok mohol a môže potvrdiť moju obhajobu. Napadnutému výroku rozsudku predchádzajú podstatné chyby konania, ktoré samé o sebe odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku. Podstatné chyby majú za následok porušenie čl. 17 ods. 2, 46 ods. 1, 50 ods. 3 Ústavy, čl. 6 ods. 3 písm. a), b), c) Dohovoru a len odvolací súd má možnosť ich napraviť, pretože inak nie sú spôsobilé na podanie dovolania resp. sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy. Žiadam, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), d) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok. Chyby konania, ktoré predchádzajú napadnutému rozsudku sú takého charakteru, že ich nemožno v novom konaní odstrániť a preto navrhujem, aby odvolací súd postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vyhlásil rozsudok, ktorým ma podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodí spod obžaloby.“

    * * *

    Krajský súd na podklade podaných odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné a odvolania obžalovaného a jeho rodičov sú čiastočne dôvodné, pretože okresný súd sa nie celkom správne vysporiadal s hodnotením dôkazov, keď pre skutkové i právne závery v rámci dokazovania a následného hodnotenia použil i dôkazy, ktoré trpeli absolútnou procesnou nespôsobilosťou, a to výpovede obžalovaného M. M. z prípravného konania.

    Krajský súd k tomu uvádza nasledovné.

    Skutok vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia z 11.2.2009 (č.l. 2) okrem iného tým, že: „najmenej od začiatku roka 2008 doposiaľ... a túto drogu so ziskom odpredával doposiaľ presne nestotožneným drogovo závislým osobám...“, z hľadiska právneho posúdenia zodpovedá ustanoveniu § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. Písmeno c) označeného paragrafu odôvodňuje okolnosť uvedená v ustanovení § 138 písm. b) (po dlhší čas) Tr. zák. O aplikácii pojmového znaku skutkovej podstaty trestného činu – po dlhší čas – možno špekulovať a zvažovať, či čas „najmenej od začiatku roka 2008 doposiaľ“ (do 11.2.2009), to znamená rok, jeden mesiac a jedenásť dní, je už obdobím zodpovedajúcim pojmovému znaku – po dlhší čas.

    Dlhším časom sa rozumie časový úsek, ktorého dĺžka je ovplyvnená „intenzitou“ trestného činu (to znamená závažnosťou trestného činu z hľadiska výšky zákonom ustanovenej trestnej sadzby). Všeobecne pre všetky prípady nemožno vymedziť, aký čas sa považuje za dlhší. V prípade, ak pôjde o trestný čin s vyššou trestnou sadzbou, bude „dlhší čas“ kratší ako pri trestnom čine s nižšou trestnou sadzbou. Podstatné je, že nejde o jednorazovú trestnú činnosť alebo trestnú činnosť krátkeho trvania. Páchanie trestných činov po dlhší čas prichádza do úvahy najmä pri trestných činoch trvácich (§ 122 ods. 12 Tr. zák.), ak páchateľ udržiava protiprávny stav po dobu podstatne dlhšiu, než stačí k dokonaniu tohto trestného činu.

    Nakoľko zákonodarca nevymedzil presne, koľko to je „po dlhší čas“, bolo a je na úvahe orgánov činných v trestnom konaní a v konečnom dôsledku súdu, aby určil v tej - ktorej veci, kedy páchateľ už konal tak, že naplnil pojmový znak skutkovej podstaty trestného činu v zmysle § 138 písm. b) Tr. zák., a teda, kedy konal „po dlhší čas“. Pokiaľ vyšetrovateľ pri vznesení obvinenia a prokurátor a sudca pre prípravné konanie v počiatočnom štádiu vyšetrovania nepovažovali obdobie jeden rok, jeden mesiac a jedenásť dní za obdobie, ktoré by zodpovedalo pojmu „po dlhší čas“ v zmysle § 138 písm. b) Tr. zák., nemožno im to vyčítať, pretože v čase ich rozhodovania bolo posúdenie tejto otázky na ich úvahe. Aj táto úvaha však musí byť konformná a nie svojvoľná. Istý návod, ako vykladať pojem „po dlhší čas“, poskytol až Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím judikátom Tpj 32/2011-11 prijatým 30.5.2011, podľa ktorého „doba páchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. obžalovaným, ktorý je sám závislým užívateľom drogy, nepresahujúca jeden rok, spravidla nemôže byť považovaná za závažnejší spôsob konania v dôsledku páchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b) Tr. zák., pretože neprekračuje obvyklú dobu páchania takéhoto činu závislou osobou“.

    Krajský súd poznamenáva, že označený judikát akceptuje a považuje ho za dobrý návod, ako postupovať v obdobných prípadoch, pričom ale treba zdôrazniť, že tento judikát ešte nebol publikovaný a zrejme prevažná väčšina orgánov činných v trestnom konaní a ani sudcov doposiaľ s ním nebola oboznámená.

    Krajský súd rešpektuje označený judikát Najvyššieho súdu SR, a preto z neho v rámci svojho rozhodovania vyvodzoval i právne závery. Preto niet žiadnych pochýb o tom, že skutok, pre ktorý bolo obžalovanému M. M. vznesené obvinenie, mal byť od začiatku posúdený ako trestný čin páchaný „po dlhší čas“, a teda mal byť kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. z dôvodu podľa § 138 písm. b) Tr. zák.

    Zo znenia skutku v uznesení o vznesení obvinenia však nemožno vyvodiť naplnenie pojmového znaku skutkovej podstaty trestného činu podľa

    - písm. c) ods. 2 § 172 Tr. zák. s ohľadom na § 138 písm. j) Tr. zák. (a teda spáchanie trestného činu na viacerých osobách) ani

    - písm. d) ods. 2 § 172 Tr. zák. (spáchanie trestného činu na chránenej osobe) a ani

    - písm. e) ods. 2 § 172 Tr. zák. (spáchanie trestného činu „vo väčšom rozsahu“).

    Trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi je spáchaný závažnejším spôsobom podľa § 138 písm. j) Tr. zák., ak bol spáchaný na viacerých osobách. Viacerými osobami sa rozumejú najmenej tri osoby - § 127 ods. 12 Tr. zák. Hoci znenie skutku v uznesení o vznesení obvinenia môže vyvolávať dojem, že išlo o väčší počet osôb, z hľadiska právnej čistoty vymedzenie skutku: „odpredával doposiaľ presne nestotožneným drogovo závislým osobám...“ pripúšťa, že ich mohol predávať aj len dvom osobám, a teda okolnosť odôvodňujúca použitie prísnejšej kvalifikácie „na viacerých osobách“ nebola v štádiu vznesenia obvinenia prípustná. Pochybenia v tomto smere sa dopustil okresný súd, keď v rozsudku v skutkovej vete nie je uvedené, že: „...a predával viacerým osobám“ alebo „....a predával najmenej trom osobám“ a podobne. Toto pochybenie okresného súdu napravil sám krajský súd týmto rozsudkom, keď vyššie uvedené do skutkovej vety doplnil, pretože z výpovedí svedkov M. M., F. J., T. H., J. H., M. C. zrozumiteľne vyplýva, že obžalovaný predal alebo daroval drogu minimálne im, a to viackrát.

    Trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi je spáchaný na chránenej osobe podľa § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vtedy, ak chránenou osobou je dieťa. Skutok v uznesení o vznesení obvinenia nevymedzuje, že by obžalovaný M. M. spáchal trestný čin na dieťati, a preto ani túto okolnosť nemohol vyšetrovateľ v rámci právnej kvalifikácie použiť.

    Označený trestný čin je spáchaný vo väčšom rozsahu vtedy, ak by hodnota zaistenej drogy presiahla sumu 2 660,- Eur (väčšia škoda - § 125 ods. 1 Tr. zák.).

    Súd prvého stupňa v rozsudku na str. 29-31 excelentným a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, prečo obžalovaný nespáchal trestný čin „vo väčšom rozsahu“, a preto a aj s ohľadom na to, že v čase vznášania obvinenia nebola známa hodnota zaistenej drogy, nebolo možné použiť kvalifikáciu skutku podľa písmena e) odseku 2 § 172 Tr. zák. Právny záver okresného súdu v tomto smere si krajský súd v celom rozsahu osvojil ako správny, a preto neprijal argumenty prokurátora v podanom odvolaní.

    Krajský súd už vyššie uviedol, že právna kvalifikácia skutku vymedzeného v uznesení o vznesení obvinenia musí zodpovedať konformnému výkladu práva v jeho principiálnych štandardoch tak, aby vyšetrovateľ nemohol použitím nesprávnej právnej kvalifikácie (miernejšej) znevýhodniť obvineného v tom, že ho ukráti o právo na obhajobu už od okamihu vznesenia obvinenia.

    Aj keď odvolací súd neposúdil postup vyšetrovateľa pri vznesení obvinenia za účelovú manipuláciu, pretože judikát Najvyššieho súdu SR Tpj 32/2011-11 z 30.5.2011 v tom čase a ešte ani dnes nie je všeobecne známy, bol krajský súd nútený vyvodiť právne konzekvencie a prijať záver, že zrejme nie úmyselným, ani nie účelovým, ale nesprávnym postupom vyšetrovateľa došlo k porušeniu práva obžalovaného M. M. na obhajobu, keď tento už od vznesenia obvinenia nemal obhajcu z dôvodu povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože vyšetrovateľ mal skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia posúdiť ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. s ohľadom na ustanovenie § 138 písm. b) Tr. zák. (po dlhší čas).

    So zreteľom na uvedené nebolo možné v ďalšom konaní na preukazovanie viny obžalovaného akceptovať ako usvedčujúce dôkazy tie dôkazné prostriedky, ktoré boli vykonané v čase od vznesenia obvinenia, t.j. od 11.2.2009 do 16.2.2009, kedy otec obžalovaného M. M. – S. M. zvolil svojmu synovi obhajcu.

    Ide o výpovede obvineného M. M. z 12.2.2009 pred vyšetrovateľom a z 13.2.2009 pred sudkyňou pre prípravné konanie.

    Pokiaľ okresný súd oprel svoje rozhodnutie o vine aj o tieto výpovede obvineného, nepostupoval správne, nakoľko neboli vykonané zákonným spôsobom, pretože obvinený už v tom čase mal mať zvoleného alebo ustanoveného obhajcu. Krajský súd poznamenáva, že na vylúčenie uvedených dôkazných prostriedkov zo štruktúry usvedčujúcich dôkazov nebol rozhodujúci právny stav vyvolaný vyšetrovateľom a nesprávnou právnou kvalifikáciou, ale fakticky existujúci stav zodpovedajúci právnej kvalifikácii konania obžalovaného ako obzvlášť závažného zločinu podľa obsahového vymedzenia skutku v uznesení o vznesení obvinenia.

    Všeobecne musí platiť, že pre účely trestného konania, najmä pokiaľ ide o povinnú obhajobu podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., je rozhodné obsahové vymedzenie skutku v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a tomu zodpovedajúca právna kvalifikácia, a nie právna kvalifikácia skutku ustálená policajtom. Je neprípustné tolerovať nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku, najmä v prípade, ak policajt posúdi skutok „miernejšie“, ako by mal byť správne posúdený. V takýchto prípadoch totižto policajt manipulačným spôsobom „zavádza“ obvineného, čím hrubo porušuje jeho právo na obhajobu.

    * * *

    Nesprávne právne posúdenie skutku vyšetrovateľom v uznesení o vznesení obvinenia sa dotklo i ďalšieho dôkazného prostriedku, a to výpovede svedkyne M. M. z 15.4.2009. Menovaná bola vypočutá v čase, keď obžalovaný už mal ustanoveného obhajcu, pričom ale jej výsluchu sa zúčastnil advokátsky koncipient. Okresný súd síce logicky vysvetľoval prípustnosť tohto dôkazného prostriedku s odôvodnením, že v čase výsluchu prebiehalo konanie o zločine a nie o obzvlášť závažnom zločine, a teda v zmysle § 36 ods. 2 písm. a) Tr. por. sa pri výsluchu mohol dať obhajca zastúpiť advokátskym koncipientom, ale krajský súd opakovane pripomína, že len obsahové vymedzenie skutku a tomu zodpovedajúca právna kvalifikácia, a nie právna kvalifikácia skutku ustálená vyšetrovateľom, je rozhodná pre ďalšie konanie.

    S ohľadom na uvedené je potrebné súhlasiť s obhajobou, že pri výsluchu svedkyne M. M. bolo porušené právo obvineného na obhajobu, avšak iba v jeho formálnom (formalistickom) ponímaní.

    * * *

    Obdobný, nie však zhodný problém s vnímaním práva na obhajobu vyvstal v súvislosti s výpoveďami svedkov J. H. a M. C. z prípravného konania. Obidvaja svedkovia boli vypočutí už v čase, keď prebiehalo konanie o obzvlášť závažnom zločine a keď obžalovaný mal obhajcu, ale na ich výsluchoch sa zúčastnil advokátsky koncipient. Okresný súd s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 písm. a) Tr. por., podľa ktorého pri úkonoch trestného konania sa môže dať obhajca zastúpiť advokátskym koncipientom, ak s tým obvinený súhlasí v prípravnom konaní, ak ide o konanie o prečine a zločine s výnimkou obzvlášť závažného zločinu, vylúčil výpovede svedkov J. H. a M. C. z prípravného konania zo štruktúry usvedčujúcich dôkazov, pretože výsluchov sa mal zúčastniť obhajca, a nie jeho advokátsky koncipient.

    Krajský súd pripúšťa, že aj v tomto prípade došlo k obmedzeniu práva obvineného na obhajobu, pričom opäť poukazuje na to, že právo na obhajobu má nielen formálny, ale aj materiálny rozmer.

    Podľa názoru krajského súdu právo na obhajobu je potrebné vnímať v širších súvislostiach, ktoré presahujú Trestný poriadok a ich hranice boli vymedzené nielen rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale i Európskym súdom pre ľudské práva.

    Ústavný súd SR v uzneseniach I. ÚS 21/2000 a I. ÚS 74/2001 vyslovil, že trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd. Z tohto pohľadu je podstatným to, že rozsudok má byť založený výlučne na dôkazoch, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcu, ktorí v tomto konaní majú a mali reálnu možnosť jednotlivých svedkov, znalcov vypočúvať, klásť im otázky, čo v predmetnej veci obžalovaný a obhajoba aj využili a taktiež mali možnosť reagovať na ostatné v konaní pred súdom vykonané dôkazy. Preto i keď v určitom štádiu došlo nesprávnym postupom vyšetrovateľa k obmedzeniu práva obžalovaného na obhajobu, toto bolo postupom okresného súdu v celom rozsahu napravené, pretože riadnym, zákonným a správnym postupom na hlavnom pojednávaní nielen vypočul svedkyňu M. M. a svedkov J. H. a M. C., ale aj prečítal ich výpovede z prípravného konania.

    Naviac krajský súd dopĺňa, že závery Ústavného súdu SR sú súladné s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých prípadoch nekonštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru ani v takých prípadoch, keď bol obvinený odsúdený na základe usvedčujúcej (nekontradiktórnej) výpovede svedka z prípravného konania, keďže v konaní pred súdom bol takýto svedok kontradiktórne vypočutý, pričom svoju predchádzajúcu usvedčujúcu výpoveď odvolal (Camilleri vs. Malta zo 16.3.2000). V inom prípade Európsky súd pre ľudské práva nekonštatoval porušenie práva takého odsúdeného, voči ktorému boli použité (prečítané) nekontradiktórne výpovede usvedčujúcich svedkov z prípravného konania, keď považoval za postačujúce, ak boli títo svedkovia vypočutí kontradiktórne (až) v konaní pred odvolacím súdom (Doorson vs. Holandsko z 20.2.1996). Dokonca, ak by nedostatok kontradiktórnosti nebol ani dodatočne odstránený, ani to ešte nebráni použiteľnosti takéhoto dôkazu, avšak odsúdenie nemôže byť výlučne alebo v rozhodujúcej miere založené na takej výpovedi (Unterpetinger vs. Rakúsko z 24.11.1986, Kostowski vs. Holandsko z 20.11.1999, Delta vs. Francúzsko z 19.12.1990, A.M. vs. Malta zo 14.12.1999, Luca vs. Taliansko z 27.2.2001).

    Krajský súd teda uzatvára, že pokiaľ išlo o výsluchy obvineného v prípravnom konaní, nesprávnym postupom vyšetrovateľa i sudcu pre prípravné konanie došlo k zmareniu práva obvineného na obhajobu, a preto krajský súd na priznávajúce sa výpovede obžalovaného neprihliadal. Pokiaľ však ide o výpovede svedkyne M. M. a svedkov J. H. a M. C., bolo právo obvineného na obhajobu obmedzené, nie však zmarené. Toto pochybenie bolo súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní napravené za úplného rešpektovania práva na obhajobu, a preto výsluchy menovaných svedkov krajský súd akceptoval a pri rozhodovaní na ne v celom rozsahu prihliadal ako na usvedčujúce dôkazy. Naviac nemožno prehliadnuť vyjadrenie obvineného a obhajcu na č. l. 270, kedy pri preštudovaní spisu nežiadali opakovať úkony vykonané za ich neprítomnosti. Pokiaľ sa obhajoba v odvolacom konaní domáha nezákonnosti výsluchov J. H. a M. C., nemožno prehliadnuť povinnosti obhajcu poskytnúť klientovi svoje služby riadnym spôsobom. Ak obhajca na výsluchy menovaných svedkov poslal advokátskeho koncipienta a pritom vedel, že sa koná o obzvlášť závažnom zločine, zjavne ani obhajca si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce mu zo Zákona o advokácii a Trestného poriadku.

    Krajský súd teda zdôrazňuje, že pri výsluchoch svedkov M. M., J. H. a M. C. došlo k obmedzeniu práva na obhajobu, nie však k jeho zmareniu, pričom ale toto pochybenie bolo konvalidované opakovaním dokazovania pred okresným súdom pri plnom naplnení práva obžalovaného na obhajobu.

    * * *

    Pokiaľ obhajoba spochybňovala postup okresného súdu v tom, že v rámci hodnotenia dôkazov pripustil ako usvedčujúci dôkaz výpoveď svedka F. J., tu si krajský súd neosvojil argumenty obhajoby.

    Na č. l. 24 sa nachádza plnomocenstvo obvineného M. M., ktorým splnomocnil: „JUDr. P. K., advokáta, JUDr. A. S., advokátku, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. P. K., JUDr. A. S., s.r.o., Žilina“ na zastupovanie vo veci ČVS: ORP-687/OVK-ZA-2008. V splnomocnení, ktoré podpísal obžalovaný M. M., je zároveň uvedené: „súhlasím, aby si splnomocnený advokát ustanovil za seba zástupcu, a ak ich ustanoví viac, súhlasím, aby každý z nich konal samostatne“.

    Zo splnomocnenia zreteľne vyplýva, že procesných úkonov sa oprávnene a v súlade so splnomocnením mohla zúčastňovať a napokon i zúčastnila JUDr. A. S., či už ako riadne zvolená obhajkyňa, resp. ako zástupca JUDr. P. K. v zmysle posledného odseku plnomocenstva.

    Pri výsluchu svedka F. J. sa teda nevyžadoval vôbec súhlas a ani opätovný súhlas obvineného na prítomnosť obhajkyne JUDr. A. S. Preto tvrdenia obžalovaného o tom, že nikdy on ani nikto iný nesplnomocnil JUDr. A. S. na jeho obhajobu, považuje krajský súd za neudržateľné.

    S ohľadom na uvedené aj krajský súd, podobne ako súd prvého stupňa, považuje výpoveď svedka F. J. z prípravného konania za plnohodnotný a plne procesne spôsobilý dôkazný prostriedok použiteľný v rámci celého trestného konania.

    * * *

    V ďalšom sa obhajoba s poukazom na ustanovenie § 213 Tr. por. a jeho gramatický a logický výklad domáhala nezákonnosti výpovedí všetkých svedkov vypočutých v prípravnom konaní, pretože obvinený nebol o výsluchoch týchto svedkov upovedomený. Krajský súd si argumenty obhajoby neosvojil a poukazuje najmä na ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. por., § 44 ods. 2 Tr. por., § 213 ods. 1, 2, 3 Tr. por., § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

    Podľa § 34 ods. 1 Tr. por. obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. S obhajcom sa však v priebehu svojho výsluchu nemôže radiť o tom, ako odpovedať na položenú otázku. Môže žiadať, aby bol vypočúvaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonoch prípravného konania. Ak je obvinený zadržaný, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby; to neplatí pre telefonický rozhovor obvineného s obhajcom počas výkonu väzby, ktorého podmienky a spôsob výkonu ustanovuje osobitný predpis. Má právo v konaní pred súdom vypočúvať svedkov, ktorých sám navrhol alebo ktorých s jeho súhlasom navrhol obhajca, a klásť svedkom otázky. Obvinený môže uplatňovať svoje práva sám alebo prostredníctvom obhajcu.

    Už z tohto ustanovenia zreteľne vyplýva, že obvinený má právo vypočúvať svedkov v konaní pred súdom. Právo obvineného vypočúvať svedkov v prípravnom konaní nie je v § 34 Tr. por. expressis verbis zakotvené.

    Podľa § 44 ods. 2 Tr. por. obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona v konaní pred súdom úkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený, a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

    Toto zákonné ustanovenie logicky nadväzuje na znenie § 34 ods. 1 Tr. por. odkazom na účasť obhajcu na úkonoch v konaní pred súdom, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený.

    Podľa § 213 ods. 1 Tr. por. policajt môže povoliť účasť obvineného na vyšetrovacích úkonoch a umožniť mu klásť vypočúvaným svedkom otázky. Postupuje tak najmä vtedy, ak obvinený nemá obhajcu a úkon spočíva vo výsluchu svedka, pri ktorom je dôvodný predpoklad, že ho nebude možné vykonať v konaní pred súdom, iba ak by zabezpečovanie jeho prítomnosti alebo jeho prítomnosť mohli ohroziť vykonanie tohto úkonu.

    Druhá veta citovaného ustanovenia jasne vymedzuje hranice, kedy môže policajt umožniť obvinenému účasť na výsluchoch svedkov v prípravnom konaní – najmä vtedy, ak nemá obhajcu.

    Podľa § 213 ods. 2 Tr. por. obhajca má právo od vznesenia obvinenia zúčastniť sa úkonov, ktorých výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní pred súdom, iba ak vykonanie úkonu nemožno odložiť a obhajcu o ňom vyrozumieť. Obvinenému a iným vypočúvaným osobám môže obhajca klásť otázky potom, keď policajt výsluch skončí.

    V tomto ustanovení je opäť vymedzené len právo obhajcu, a nie aj obvineného.

    Podľa § 213 ods. 3 Tr. por. ak obhajca oznámi policajtovi, že sa chce zúčastniť vyšetrovacieho úkonu podľa odseku 2, policajt je povinný včas mu oznámiť čas, miesto konania úkonu a druh úkonu okrem prípadu, keď vykonanie úkonu nemožno odložiť a vyrozumenie obhajcu nemožno zabezpečiť. O tomto postupe policajt vyhotoví záznam, ktorý založí do spisu.

    Aj postup podľa § 213 ods. 3 Tr. por. odkazuje len na obhajcu, nie na obvineného.

    Podľa § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa prečíta na návrh prokurátora alebo obžalovaného aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca.

    Z poslednej vety zrozumiteľne vyplýva povinnosť pre policajta o úkone upovedomiť obvineného (ak nemá obhajcu) a len obhajcu, ak obvinený má obhajcu.

    Z gramatického i logického výkladu hoci i len týchto ustanovení sa dá vyvodiť, že v prípade, ak má obvinený obhajcu, postačí, ak vyšetrovateľ o vykonaní úkonov upovedomí len obhajcu, a nie aj obvineného.

    Odlišnosť výkladu týchto ustanovení obhajobou na jednej strane a okresným súdom i krajským súdom na druhej starne vidí odvolací súd v tom, že obhajoba sa pri výklade obmedzila len na ustanovenie § 213 ods. 1 Tr. por., pričom bez prihliadnutia na ďalšie ustanovenia Trestného poriadku a najmä na Ústavu Slovenskej republiky považuje krajský súd výklad obhajoby za neúplný a extrémne extenzívny.

    Podľa názoru krajského súdu najdôležitejším ustanovením, ktoré zrozumiteľne vysvetľuje možnosti obhajoby obvineného, je ustanovenie čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

    Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

    Z takéhoto znenia Ústavy Slovenskej republiky a zo slova „alebo“, podľa názoru krajského súdu, jednoznačne vyplýva, že ak má obvinený obhajcu, obhajuje sa jeho prostredníctvom.

    S ohľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že ak má obvinený v prípravnom konaní zvoleného alebo ustanoveného obhajcu, vyšetrovateľ obvinenému môže, ale nemusí povoliť účasť na vyšetrovacích úkonoch.

    Preto odvolací súd považuje výklad práva na obhajobu prednesený obhajobou za neprijateľný a uzatvára, že vyšetrovateľ rešpektovaním ustanovenia § 213 ods. 3 Tr. por. a postupom v súlade s ním neporušil právo obvineného na obhajobu, keď o procesných úkonoch upovedomoval obhajcu, a nie aj obvineného a keď procesné úkony vykonal len za prítomnosti obhajcu, a nie aj obvineného.

    * * *

    Obžalovaný v podanom odvolaní spochybnil celé trestné konanie ako nezákonné a rozporné s Ústavou SR, s poukazom na to, že bolo „odložené, resp. posúvané“ vznesenie obvinenia na neskorší čas (podrobnejšie viď vyššie).

    Krajský súd ani tento argument obhajoby nepovažuje za akceptovateľný. Treba však súhlasiť s obhajobou, že pokiaľ sú naplnené z procesných pravidiel vyplývajúce podmienky pre to, aby bola určitá fáza trestného konania skončená a bola začatá iná, nie je v súlade s právom na obhajobu, ak policajt bez objektívnych dôvodov pokračuje v trestnom stíhaní „vo veci“, hoci už mal vzniesť obvinenie určitej osobe. Pri takomto posudzovaní je však nutné postupovať zdržanlivo, keďže s odstupom času a so zreteľom na skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, sa môže situácia spätne javiť inak, než v čase vykonávania jednotlivých úkonov. Navyše treba uviesť, že súčasná právna úprava vyžaduje, aby policajt začal trestné stíhanie vždy, pokiaľ za trestného oznámenia, resp. jeho doplnenia, alebo ak sa o skutočnostiach odôvodňujúcich trestné stíhanie dozvie inak, nie je s istotou zodpovedajúcou danému štádiu konania zrejmé, že ide o priestupok, iný správny delikt, disciplinárne previnenie, resp. že trestné stíhanie je neprípustné, neúčelné, zanikla trestnosť činu, alebo nejde o trestný čin. Naproti tomu pre vznesenie obvinenia sa vyžaduje už vyšší stupeň pravdepodobnosti, že trestný čin spáchala určitá osoba. Vzhľadom na takúto právnu úpravu môže v praxi nastať (a nastáva) situácia, že hoci je z trestného oznámenia alebo z informácií zjavné, kto sa mal skutku dopustiť, bez zistenia ďalších skutočností presahujúcich doplnenie trestného oznámenia alebo zo zistených informácií a poznatkov nie je zrejmé, či vôbec ide o trestný čin. Za takéhoto stavu by bolo vznesenie obvinenia predčasné.

    Zo spisového materiálu vyplýva, že v čase od začatia trestného stíhania až do vznesenia obvinenia vyšetrovateľ nevykonával výsluchy svedkov či znalcov. Aktivity vyšetrovateľa sú zo spisu zrejmé, keď sa tam nachádza viacero návrhov na vykonanie domových prehliadok a k nim i príkazy súdu. Z operatívnych a zrejme i taktických dôvodov domové prehliadky neboli vykonané. Aké boli operatívne dôvody nevykonania domových prehliadok, nie sú súdu zrejmé, ale platí, že v čase od začatia trestného stíhania do vznesenia obvinenia neboli vykonané také procesné úkony, ktoré by trpeli závažnými procesnými chybami, že by v ďalšom konaní postrádali procesnú spôsobilosť.

    Krajský súd dospel k záveru, že len „odloženie“ vznesenia obvinenia v predmetnej veci o určitý čas nemohlo byť samo o sebe takým procesným „prehreškom“ vyšetrovateľa, ktorý by mal za následok nezákonnosť celého trestného konania, ako sa toho domáha obhajoba, a v tom smere odvolací súd odkazuje na už spomenuté uznesenia Ústavného súdu SR.

    * * *

    Pokiaľ obhajoba v odvolaní poukazovala na to, že pre skutok, pre ktorý bolo obvinenému vznesené obvinenie 11.2.2009, nebolo začaté trestné stíhanie, krajský súd sa s takýmto záverom obhajoby nestotožňuje.

    Podľa § 199 ods. 1, tretia veta Tr. por. „Ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, začne policajt trestné stíhanie vykonaním zaisťovacieho úkonu...“

    Za zaisťovací úkon treba považovať zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby (§ 85), vydanie, odňatie veci a prevzatie veci (§ 89 až § 92), zaistenie peňažných prostriedkov na účte v banke (§ 95), zaistenie zaknihovaných cenných papierov (§ 96), domovú prehliadku (§ 99), prehliadku iných priestorov a pozemkov (§ 101) a osobnú prehliadku (§ 102 ods. 1). Zaisťovacími úkonmi sú aj niektoré úkony vykonané podľa štvrtej hlavy šiesteho a siedmeho dielu a piatej hlavy. Trestné stíhanie sa začína začatím vykonávania zaisťovacieho úkonu, a nie súhlasom na jeho vykonanie.

    V predmetnej veci bolo začaté trestné stíhanie „vo veci“ pre skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia vykonaním zaisťovacieho úkonu, a to zadržaním a obmedzením osobnej slobody podozrivej osoby 11.2.2009 o 11.55 h. (č. l. 7).

    Okrem toho trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 Tr. zák. teória práva i súdna prax považujú nielen za ohrozovací či tranzitný, ale aj za trváci. Trvácia podoba činu nie je formou vykonania činu, ktorá by tu niekedy bola a inokedy nebola, ale vyplýva zo zákona. Podstatou trvácieho trestného činu je postihnúť nielen samotný fakt, napr. prechovávanie drogy v tom - ktorom momente (sekunde), ale celý čas prechovávania drogy.

    Preto ak vyšetrovateľ začal trestné stíhanie vo veci už 2.7.2008 a obžalovaný napríklad prechovával drogy aj po tomto čase, nemožno tvrdiť, že obžalovaný už páchal iný – nový trestný čin. Obžalovaný totižto udržiaval protiprávny stav až do okamihu jeho zadržania. Trvanie jeho trestnej činnosti bolo kontinuálne a ukončilo ho až odstránenie protiprávneho stavu, a nie procesné rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní technickým vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania. Opačný výklad prezentovaný obhajobou by totiž znamenal, že uznesenie o začatí trestného stíhania „vo veci“ z 2.7.2008 by nadobudlo charakter rozhodnutia, ktoré by „trhalo“ trváci trestný čin na dva samostatné trestné činy, v dôsledku čoho by mal byť obvinený zrejme stíhaný za dva trestné činy. Takýto stav však nemohol nastať, pretože pre celý skutok bolo trestné stíhanie začaté vykonaním zaisťovacieho úkonu. Ak by snáď obhajoba uvažovala o tom, že uvedený trestný čin by mohol byť pokračovacím trestným činom, potom krajský súd poukazuje na ustanovenie § 206 ods. 5, posledný veta Tr. por., podľa ktorého: „Ak pre tento čiastkový útok nebolo začaté trestné stíhanie, nie je potrebné postupovať podľa § 199 ods. 1 Tr. por.“

    Preto krajský súd nepovažuje túto obhajobnú námietku za relevantnú, takisto ako námietku, že Trestný poriadok „nepozná procesné postavenie zadržaný – podozrivý“. Trestný poriadok pojem podozrivý používa v § 33, § 85 ods. 1, § 99 ods. 1, § 157 ods. 2.

    * * *

    Podľa § 33 Tr. por. toho, kto je podozrivý zo spáchania trestného činu, možno považovať za obvineného a použiť proti nemu prostriedky určené týmto zákonom proti obvinenému až vtedy, ak bolo proti nemu vznesené obvinenie.

    Podľa § 85 ods. 1 Tr. por. osobu podozrivú zo spáchania trestného činu môže policajt zadržať, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 alebo ak ide o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1, aj keď proti nej doteraz nebolo vznesené obvinenie. Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora. Bez takého súhlasu možno zadržanie vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť, najmä ak bola taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku.

    Podľa § 99 ods. 1 Tr. por. domovú prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že v byte alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacim (ďalej len „obydlie“) je vec dôležitá pre trestné konanie alebo že sa tam skrýva osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, alebo je potrebné vykonať zaistenie hnuteľných vecí na uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody.

    Podľa § 157 ods. 2 Tr. por. vyšetrovací pokus sa nevykoná, ak je to vzhľadom na okolnosti prípadu alebo osobu podozrivého, obvineného, poškodeného alebo svedka nevhodné alebo ak účel vyšetrovacieho pokusu možno dosiahnuť inak.

    V ustanovení § 85 ods. 1 Tr. por. sa expressis verbis používa pojem „podozrivá“ a pojem „zadržať“, a teda krajskému súdu vôbec nie je zrejmé, ako obhajoba prišla na to, že Trestný poriadok nepozná procesné postavenie „zadržaný – podozrivý“.

    * * *

    Krajský súd nepovažoval za udržateľné ani argumenty obhajoby, že zadržanie obv. M. M. nebolo vykonané v súlade so zákonom a k tomu uvádza:

    Na zadržanie podozrivého musia byť súčasne splnené tieto podmienky:

    a) existencia dôvodného podozrenia, že bol spáchaný trestný čin,

    b) existencia dôvodného podozrenia, že trestný čin spáchala osoba, ktorá má byť zadržaná,

    c) existencia niektorého z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por., alebo osobitný dôvod zadržania podľa § 204 Tr. por.,

    d) predchádzajúci súhlas prokurátora. Tento nie je potrebný, ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť, najmä ak bola taká osoba pristihnutá pri čine alebo zastihnutá na úteku.

    Podľa názoru odvolacieho súdu všetky vyššie uvedené podmienky boli splnené. Pokiaľ ide o splnenie podmienky pod písmenom d), súhlas prokurátora nebol potrebný, nakoľko obvinený M. M. bol nespochybniteľne pristihnutý pri trestnom čine.

    S tým úzko súvisí aj legálny postup polície v zmysle § 101 ods. 3 Tr. por., keď prehliadku vozidla vykonali voči osobe pristihnutej pri trestnom čine, a to 11.2.2009 v čase od 13.25 h. (č.l. 153). O tom, že obvinený M. M. bol pristihnutý pri páchaní trestného činu, nepochybne svedčí jeho dobrovoľné vydanie marihuany, ktorú mal vo vrecku, ku ktorému došlo 11.2.2009 o 12.45 h. (č.l. 147). Aj časová postupnosť týchto krokov polície svedčí o správnosti a zákonnosti postupu polície pri zadržaní M. M. a následnom „získaní“ marihuany.

    Ak obhajobe nie je zrejmé, čo vlastne obvinený vydával, či „marihuanu alebo rastlinný materiál neznámeho pôvodu“, potom krajský súd upriamuje pozornosť na vyjadrenie obžalovaného M. M. na č. l. 155, ktoré znie: „Dobrovoľne vydávam marihuanu, je na zemi pod sedadlom spolujazdca v aute, v igelitke.“ Takéto vyjadrenie obžalovaný učinil ešte predtým, než bola igelitka nájdená, a teda vedel, čo obsahuje, a policajti sa to v podstate dozvedeli od neho. Aj napriek tomu policajt profesionálne označil obsah igelitky ako „sušený rastlinný materiál neznámeho pôvodu zelenej farby...“ (č.l. 154). Týmto svojím tvrdením obžalovaný sám vysvetlil, čo preváža, a preukázal tak svoju vedomosť o obsahu tašky. Aj preto považuje krajský súd za nadbytočné vypočuť k obsahu tašky svedka K. a osvojil si v tomto smere postup okresného súdu i odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto časti.

    Úvahy obhajoby, že v zmysle § 101 ods. 3 Tr. por. „vec nezniesla odklad“, a teda bolo povinnosťou policajta zabezpečiť si súhlas prokurátora, sú prekonané práve vyjadrením obžalovaného pred vykonaním osobnej prehliadky a pred prehliadkou vozidla, kde sám oznámil, že má marihuanu. Za takejto situácie je bez všetkých pochybností zrejmé, že bol pristihnutý pri páchaní trestného činu, a teda policajt nemusel žiadať súhlas prokurátora, čo vyplýva z ustanovenia § 101 ods. 3 Tr. por. i § 102 ods. 4 Tr. por.

    Podľa § 101 ods. 3 Tr. por. bez príkazu alebo súhlasu podľa odseku 1 môže policajt vykonať prehliadku iných priestorov alebo pozemkov len vtedy, ak príkaz alebo súhlas nemožno dosiahnuť vopred a vec neznesie odklad alebo ak ide o osobu pristihnutú pri trestnom čine, alebo o osobu, na ktorú bol vydaný príkaz na zatknutie, alebo o prenasledovanú osobu, ktorá sa ukrýva v týchto priestoroch. O vykonaní tohto úkonu musí však bez meškania upovedomiť orgán, ktorý je oprávnený vydať príkaz alebo súhlas podľa odseku 1.

    Podľa § 102 ods. 4 Tr. por. bez príkazu alebo súhlasu podľa odseku 1 môže policajt vykonať osobnú prehliadku len vtedy, ak príkaz alebo súhlas nemožno vopred dosiahnuť a vec neznesie odklad alebo ak ide o osobu pristihnutú pri trestnom čine, alebo o osobu, na ktorú bol vydaný príkaz na zatknutie. O vykonaní takého úkonu musí však bez meškania upovedomiť orgán, ktorý je oprávnený vydať príkaz alebo súhlas podľa odseku 1. Bez príkazu alebo súhlasu možno tiež vykonať osobnú prehliadku podľa § 99 ods. 4.

    S ohľadom na uvedené považuje krajský súd postup polície pri zadržaní podozrivého, pri vykonaní osobnej prehliadky i pri vykonaní prehliadky vozidla za správny a zákonný.

    * * *

    Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že štruktúra usvedčujúcich dôkazov tvorená výpoveďami svedkov M. M., J. H., M. C., F. J., T. H., R. F., M. J., prepismi telefonických hovorov, zaistenou drogou pri osobnej prehliadke a prehliadke iných priestorov a znaleckými posudkami, či už k určeniu množstva, kvality a hodnoty drogy, ale aj k osobe obžalovaného, vytvára taký silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého vyplýva jednoznačný a presvedčivý záver, že obžalovaný M. M. bol v žalovanom období hlavným, ak nie najväčším dílerom drog na viac ako dvadsaťtisícovom sídlisku Vlčince v Žiline, že drogy predával aj osobám mladším ako 18 rokov a že 11.2.2009 bol pristihnutý pri prevoze a prechovávaní marihuany v množstve zodpovedajúcom najmenej 438 obvyklým jednorazovým dávkam v hodnote najmenej 878,- Eur.

    Okresný súd vo svojom rozsudku podrobne a výstižne rozobral a hodnotil vyššie uvedené dôkazné prostriedky a odvolací súd bez toho, aby hodnotenie dôkazov stroho opakoval, odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré si s výnimkou určitých odlišností uvedených aj vyššie osvojil. Na rozdiel od okresného súdu krajský súd na jednej strane neprihliadol na výpovede obžalovaného z prípravného konania, na druhej strane ale do štruktúry usvedčujúcich dôkazov zaradil výpovede svedkov J. H. a M. C.

    Súd druhého stupňa konštatuje, že skutkový stav uvedený v tomto rozsudku je obrazom reálnej situácie v žalovanom období a bol ustálený na základe dôkazných prostriedkov získaných a vykonaných zákonným spôsobom.

    Okresný súd správne právne kvalifikoval konanie obžalovaného ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c), d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a správne v odôvodnení rozsudku vysvetlil v tomto smere svoje právne úvahy, ktoré si krajský súd v celom rozsahu osvojil. Preto krajský súd nemal dôvod meniť právnu kvalifikáciu konania obžalovaného oproti okresnému súdu a z toho dôvodu v tejto časti rozhodol rovnako ako súd prvého stupňa. Takisto krajský súd nezistil pochybenie okresného súdu, pokiaľ tento rozhodol o uložení ochranného dohľadu obžalovanému a uložení ochranného protitoxikomanického liečenia, teda ani v týchto častiach nemal odvolací súd dôvod rozhodnúť inak ako súd prvého stupňa. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu, týkajúce sa vyššie uvedených výrokov, považuje krajský súd za kompletné a vyčerpávajúce, bez toho, aby bolo odôvodnenie nutné dopĺňať, a preto odkazuje na rozsudok okresného súdu.

    Krajský súd rozhodol rozdielne vo výroku o treste odňatia slobody a vo výroku o treste prepadnutia veci, keď obžalovanému M. M. uložil miernejší trest odňatia slobody, a to trest na spodnej hranici trestnej sadzby (10 rokov) a na výkon trestu menovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a vo výroku o treste prepadnutia veci, keď vypustil konštatáciu, že vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát.

    Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosť jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu – rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom – potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.

    Krajský súd uložil obžalovanému M. M. trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov pri súčasnom zohľadnení jednej poľahčujúcej okolnosti (§ 36 písm. j/ Tr. zák. – obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), pričom je presvedčený, že trest na spodnej hranici trestnej sadzby je už sám o sebe dostatočne prísnym na to, aby splnil svoj účel ako z hľadiska generálnej, tak i individuálnej prevencie trestu a je dostatočným i na to, aby spoločnosť prijala takýto trest z hľadiska istého zadosťučinenia a morálneho odsúdenia páchateľa. Pritom nemožno prehliadnuť, že prognóza prevýchovy obžalovaného je pozitívna, najmä po tom, ako obžalovaný absolvuje protitoxikomanickú liečbu. V tejto časti teda krajský súd vyhovel odvolaniu obžalovaného a trest mu zmiernil. Takisto krajský súd akceptoval odvolanie obžalovaného aj v časti jeho zaradenia na výkon trestu do miernejšieho ústavu na výkon trestu odňatia slobody, keď obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Krajský súd zohľadnil, že miera jeho narušenia nedosahuje úroveň najťažších zločincov, teda dal obžalovanému možnosť, aby počas výkonu trestu odňatia slobody naplnil svoje snahy o doplnenie si vzdelania prezentované v podanom odvolaní.

    V súvislosti s výrokom o treste prepadnutia veci krajský súd nepovažuje za potrebné v tomto výroku postupovať aj podľa § 60 ods. 6 Tr. zák. a v rozsudku uvádzať, že vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát, pretože toto ustanovenie Trestného zákona je konštatačné a skutočnosť, že vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát, vyplýva priamo zo zákona, a preto nie je potrebné, aby súd o tom rozhodoval.

    S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

    P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

    V Žiline, 5. septembra 2011

    JUDr. Martin Bargel
    predseda senátu

     

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia