Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Priznanie nemajetkovej ujmy v trestnom konaní. NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    14.03.2013UčPS tím (Spracoval: JUDr. Peter Sepeši )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22.2.2011 č. 1To/10/2011-427 (text anonymizovaného rozsudku) - TU


    Pár slov o vývoji právnej úpravy

    V slovenských podmienkach je pri rozhodovaní o náhrade škody v trestnom konaní obvyklým postupom, že súd konajúci v trestnej veci odkazuje poškodeného s jeho nárokom alebo jeho časťou na konanie vo veciach občiansko-právnych.

    Nie je to iba obvyklý postup, či tradícia, takýto postup stanovuje Trestný poriadok[1] v súlade s tým, ako je vnímaný a definovaný účel trestného konania[2].

    Navyše Trestný poriadok č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov platný do 31.12.2005 umožňoval súdu v trestnom konaní priznať iba majetkovú škodu[3], čo sa od účinnosti nového Trestného zákona zmenilo[4].

    Postupne sa vyvíjalo aj legálne vymedzenie pojmu poškodený[5] a jeho základných práv, ktoré má v súčasnosti túto podobu (§ 46 ods. 1 platného Tr. poriadku):

    "(1) Poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom."

    Poškodení trestnými činmi a ich právni zástupcovia sú na Slovensku zvyknutí na to, že nárok na náhradu škody uplatňujú najprv v trestnom (adhéznom) konaní a následne sa so zvyškom uplatneného nároku, prípadne aj s celým nárokom (ak si nárok v trestnom konaní poškodený neuplatnil alebo súd nepriznal uplatnený nárok) "presunú" do konania vo veciach občiansko-právnych. Trestné konanie spravidla vyprodukuje pre poškodeného (bez nákladov poškodeného) rozhodujúce dôkazy (zadokumentované vo vyšetrovacom/trestnom spise), ktoré potom poškodený použije aj v civilnom konaní. Meritórne rozhodnutie v trestnej veci je ďalším významným podkladom pre civilné konanie o nároku na náhradu škody, prípadne aj nemajetkovej ujmy.

    V tej súvislosti je potrebné uviesť, že uplatnenie morálnej škody, resp. nemajetkovej ujmy v trestnom konaní je v súčasnosti skôr výnimočným javom. Je obvyklé uplatnenie i priznanie majetkového nároku na náhradu škody, najmä v prípadoch, v ktorých je škoda jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného činu. Preukazovanie vzniku škody a jej výšky je v týchto prípadoch súčasťou dokazovania vykonaného v trestnom konaní. V takom prípade má sudca pri rozhodovaní o vine jednoznačný podklad o spôsobení škody a jej výške, preto pre neho nie je žiadny problém rozhodnúť v rozsudku aj o náhrade škody, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. 

    Existujú aj iné systémové riešenia 

    V Európe sú však aj také právne systémy, napr. Francúzsko, kde súd konajúci v trestnej veci rozhoduje o všetkých aspektoch skutku, ktorý je predmetom trestného konania bez možnosti "presmerovať" poškodeného s nárokom na náhradu škody do iného konania. To znamená, že súd konajúci v trestnej veci rozhoduje aj o náhrade škody, vrátane nemajetkovej ujmy. Takýto postup sa z rôznych hľadísk javí byť vhodnejší a to či z pohľadu efektivity výkonu verejnej moci alebo aj z pohľadu dotknutých subjektov a ich právnej istoty.

    Skutok, ktorý predstavuje zavinené právne relevantné konanie subjektu práva, ktoré ohrozilo alebo poškodilo záujem chránený právom, je potrebné preukázať, skúmať a právne posúdiť ako celok. Z pohľadu efektivity systému justičného, či systému verejnej moci, sa javí byť optimálne, ak je skutok, ktorý je predmetom záujmu orgánov verejnej moci, vo všetkých jeho súvislostiach posúdený iba v jednom konaní jednou "sústavou" súdnych orgánov (konajúcich v trestnej veci).

    Je samozrejme trochu zľahčujúce vo všeobecnosti popisovať fungovanie právneho systému v inom štáte, v ktorom sa systém vyvíjal a menil dlhé roky, čím sa budovala právna tradícia a akceptovanie tohto postupu pracovníkmi justície i spoločnosťou.

    Zefektívnenie konania a posilnenie práv poškodeného je cieľom adhézneho konania prebiehajúceho v rámci trestného konania na základe uplatnenia nároku na náhradu škody zo strany poškodeného alebo inej oprávnenej osoby. Postupné posilňovanie postavenia a práv poškodeného v práve medzinárodnom, európskom[5]  i vnútroštátnom je evidentné. 

    Restoratívna justícia a jej princípy sú spoločným menovateľom zmien Trestného poriadku týkajúcich sa náhrady škody a práv/postavenia poškodeného v posledných rokoch.

    Z pohľadu poškodeného je procesne náročné a zdĺhavé domáhať sa nároku na náhradu škody (majetkovej i morálnej) vo dvoch súdnych konaniach, ktoré majú dva základné stupne, čo v praxi znamená vo väčšine prípadov, kde nedôjde k zmieru/urovnaniu medzi poškodeným a "škodcom" viacročné súdne konania, v ktorých sa mnohé úkony vykonávajú v podstate opakovane. Navyše pre poškodeného je spravidla frustrujúce opakovane byť konfrontovaný so "škodcom" najprv v rámci vyšetrovania, potom v rámci trestného súdneho konania a po skončení trestnej veci sa znovu stretávať na pojednávaniach v civilnej veci.

    Z pohľadu zaťaženia právneho systému najprv koná dvojstupňová sústava orgánov trestného konania (civilné konanie z dôvodu prekážky litispendencie[6] nemôže prebiehať paralelne s trestným konaním). Po skončení trestného konania, ak nedošlo k plnému uspokojeniu uplatneného nároku poškodeného alebo ak sa poškodený rozhodne svoj nárok uplatnený v trestnom konaní rozšíriť napr. o nemajetkovú ujmu nastupuje preťažená dvojstupňová sústava civilných súdov. Prípadné využitie mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom alebo civilnom konaní uspokojenie nárokov poškodeného môže ešte viac oddialiť.

    Poškodený v mnohých prípadoch po celý čas trvania trestného i civilného konania využíva právne služby advokáta, ktoré nie sú bezplatné, práve naopak ich cena môže byť v niektorých prípadoch pre poškodeného odradzujúca z dôvodu majetkových pomerov a neistého výsledku a to aj v prípade úspešnosti uplatnenia nároku na náhradu škody.

    Ešte zložitejšia situácia vzniká pri odstúpení veci z trestného konania do priestupkového konania (ak nie je premlčané[7]), kedy po dvojstupňovej sústave orgánov trestného konania nastupujú dva stupne správnych orgánov príslušných na konanie o priestupku a následne v mnohých prípadoch prichádza na rad dvojstupňové preskúmanie veci v rámci správneho súdnictva. Uvedené predstavuje konanie orgánov verejnej moci (súdov, prokuratúry a správnych orgánov) celkovo v 6 stupňoch trvajúce niekoľko rokov pri tom sa jedná o delikty na hranici bagateľného deliktu.

    Tu sa ponúka efektívne riešenie, ktorého opodstatnenosť podporuje aj odpoveď na túto otázku:
    Ak sudca konajúci v trestnej veci môže/vie uložiť páchateľovi trestného činu nepodmienečný trest odňatia slobody, prečo by nemohol po tom, čo dospel k záveru, že skutok, ktorý je predmetom trestného konania je iba priestupok, uložiť páchateľovi priestupku primeranú sankciu podľa Priestupkového zákona, prípadne iného zákona upravujúceho zodpovednosť za konkrétny druh priestupku?

    Uvedené analogicky platí aj o prokurátorovi. Ak by de lege ferenda prokurátor v rámci prípravného konania rozhodol o priestupku (o vine a uložení sankcie), o opravnom prostriedku obvineného alebo poškodeného by rozhodoval sudca konajúci v trestných veciach, t.j. každé rozhodnutie by bolo preskúmateľné súdom. Ak by o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov alebo prokurátora rozhodovali súdy/sudcovi s príslušnosťou na konanie v trestných veciach, systém zabezpečenia spravodlivosti Slovenskej republiky by sa odbremenil od konania správnych orgánov v druhom stupni a významne by sa znížila zaťaženosť správnych súdov v priestupkových veciach.

    Na podobnom princípe funguje nemecký právny systém, kde správny orgán rozhoduje meritórne v "rozkaznom" konaní. V prípade uplatnenia opravného prostriedku (Einspruch) zo strany páchateľa je vec predložená prostredníctvom prokurátora okresnému súdu - sudcovi konajúcemu v trestných veciach, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku. 

    Tradičné vnímanie problematiky 

    V našich podmienkach zrejme bude väčšina trestných sudcov, či prokurátorov takýto postup vnímať cez prizmu účelu trestného konania, ktoré by bolo rozhodovaním o náhrade škody v mnohých prípadoch predĺžené, pretože by si spravidla, najmä ak škoda nie je znakom skutkovej podstaty trestného činu, vyžiadalo doplňujúce dokazovanie. Tento argument je podporený aj dlhoročnou tradíciou rozhodovania o náhrade škody v rámci (česko)slovenského justičného systému.

    Napriek tomu, že slovenská trestnoprávna úprava obsahuje rámec na priznanie morálnej škody[4] (nemajetkovej ujmy), súdy o nemajetkovej ujme rozhodujú v trestnom konaní len veľmi zriedkavo. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že súdy tak môžu urobiť iba v tých prípadoch, keď si poškodený náhradu nemajetkovej ujmy v rámci uplatneného nároku na náhradu škody, zákonom stanoveným spôsobom uplatnil. Až vtedy môže súd konajúci v trestnej veci zvážiť, či má zadokumentované všetky potrebné podklady na rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a podľa záveru súdu o tejto otázke zvoliť ďalší procesný postup.

    V ďalšom texte je uvedená časť rozsudku Krajského súdu v Žiline, v ktorej krajský súd ako odvolací súd odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy rodičom poškodeného, ktorý bol usmrtený následkom spáchania zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1 Tr. zákona.


    Z výroku rozsudku: 

    "Podľa § 287 ods. 1 Tr. por.[4] obžalovanému  u k l a d á  povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu poškodenej Ž.T., nar. XX v XX, trvale bytom XX, vo výške 10.000,- Eur (desaťtisíc eur).

    Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému  u k l a d á  povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu poškodenému M.T., nar. XX v XX, trvale bytom XX, vo výške 10.000,- Eur (desaťtisíc eur)."

    K výroku o nemajetkovej ujme:

    (z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22.1.2011 č. 1To/10/2011-427)

    "Po preskúmaní spisu krajský súd zistil, že výrok rozsudku, ktorým podľa § 288 ods. 1 Tr. por.[1] súd prvého stupňa odkázal poškodených Ž.T. a M.T. s nárokom „na náhradu škody“ na občianske súdne konanie, nezodpovedá stavu veci a zákonu.

    V prvom rade treba uviesť, že v trestnom konaní si poškodení Ž.T. a M.T. – rodičia nebohého M.T. neuplatnili náhradu škody, ale si riadne a včas uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich súkromia a rodinného života, ku ktorému došlo smrťou ich syna v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného.

    Podľa § 287 ods. 1, veta prvá Tr. por. ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený.

    Podľa § 46 ods. 1, veta prvá Tr. por. poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

    Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

    Vzhľadom na definíciu pojmu škoda (§ 46 ods. 1 Tr. por.) povinnosť rozhodnúť o jej náhrade v odsudzujúcom rozsudku, ak bol jej nárok riadne uplatnený, sa vzťahuje na škodu majetkovú, morálnu aj inú, aj na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému úmyselným násilným trestným činom treba v prípade smrti (napr. aj znásilnenia, sexuálneho násilia, poškodenia dobrého mena pri krivom obvinení) vykladať v súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v občianskom konaní.

    Je zrejmé, že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“ v práve súkromnom. Trestné právo, a to predovšetkým v zmieňovanom ustanovení § 46 ods. 1 Tr. por., totižto vychádza z pojmu škoda, resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe postupne prekonanej a prekonávanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky nielen ujma materiálna (majetková či peňažná), ale aj ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej, nie – materiálnej, povahy, ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie resp. zásah do takýchto práv sankcionuje. Trestný poriadok teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú, pričom obsahovo odkazuje na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna škoda“ a „iná škoda“, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy, ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve civilnom, t.j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné práva o slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane a zásah do ktorých je právom sankcionovaný (spravidla vo forme príkazu takýto zásah odstrániť/napraviť/zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j. predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto chránených práv, možno takúto (nemajetkovú) ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, to s ohľadom na charakter týchto práv nie je možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia či cti fyzickej osoby, nie je možné peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži len na prípadné zmiernenie následkov takéhoto konania).

    Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah a rozsah, spôsob náhrady. Potom aj pri rozhodovaní o neoprávnených zásahoch do osobnostných práv a právnych prostriedkoch nápravy sa rozhoduje podľa § 11 Občianskeho zákonníka a nasl. (ďalej len OZ).

    Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

    Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

    Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

    Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

    Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného súkromia. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Treba tiež uviesť, že právnym prostriedkom ochrany proti takému zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

    S poukazom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že ustanovenia § 11 a nasl. OZ poskytujú právny základ nároku na náhradu nemajetkovej - imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho blízkej osoby. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je život rodiny, zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne vzťahy sociálne a morálne.

    Súdna prax tuzemských súdov pripustila žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré si uplatňujú postihnuté blízke osoby, ktorých právo na súkromný a rodinný život bolo dotknuté úmrtím blízkej osoby. Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na súkromie dotknutej fyzickej osoby, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby.

    Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa poškodení domáhajú v prejednávanej veci, môže súd podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bude splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce.

    Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy – v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu – existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

    I keď samotné jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu § 11 OZ (ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť, súkromie a pod.) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, to ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Výšku náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie 13 ods. 1 OZ stanovuje len, že zadosťučinenie má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami (§ 13 ods. 3 OZ – závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) a z týchto musí pri svojom rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné ako vyššie uvedené kritériá nemôže súd pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. februára 2010, sp.zn. 3Cdo/137/2008, kde bolo uvedené, že v prípade zásahu do práva na súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach.

    Krajský súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného, ktorým naplnil skutkovú podstatu zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1 Tr. zák., došlo k neoprávnenému zásahu do práva poškodených Ž.T. a M.T. – rodičov nebohého poškodeného M.T. na ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do práva na súkromie, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby, ktorému poskytuje ochranu § 11 OZ. Treba zdôrazniť, že rodinný život zahrňuje okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi (deťmi, rodičmi, prarodičmi) bez ohľadu na skutočnosť, či spolu trvale žijú alebo nie, a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. V posudzovanom prípade tento zásah predstavovaný smrťou dieťaťa poškodených krajský súd videl mimoriadne významným, veľmi hlbokým a nereparovateľným.

    Odvolací súd mal v trestnom konaní jednoznačne a nepochybne preukázané, že poškodení Ž.T. a M.T. s nebohým M.T. tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, bez akýchkoľvek patologických čŕt. Z výpovede Ž.T. vyplynulo, že nebohý syn mal s nimi dobrý vzťah, keď ho potrebovali, bol vždy poruke, chodieval na rodinné stretnutia, mal veľmi dobrý vzťah k ich staršiemu synovi a dcére, aj k synovcom, pomáhal celej rodine. V starobe by im bol nápomocný, vedel by sa o nich postarať. Jeho smrťou stratili oporu v starobe (č.l. 318). Uvedené skutočnosti potvrdila aj svedkyňa Mgr. D.S. - sestra Ž.T.. Podľa názoru odvolacieho súdu tragická smrť ich syna pri konflikte, ktorý zavinil obžalovaný, zásadným spôsobom do ich života zasiahla a nenávratne popretŕhala doterajšie silné citové väzby, v dôsledku čoho poškodení stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojím synom a sú o vzťah k dieťaťu, ako najbližšiemu rodinnému príslušníkovi, ochudobnení. Zároveň utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva, šoku zo smrti svojho dieťaťa. Podľa názoru odvolacieho súdu žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1 OZ by v danom prípade nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane obidvoch poškodených, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené takto zisteným zásahom s neodstrániteľnými následkami. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že na rozhodnutie o náhrade nemajetkovej ujmy nie je potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie.

    Krajský súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný smrteľný následok vzniknutý v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného, ako aj na dôsledky, ktoré smrť syna vyvolala u samotných poškodených. V tejto súvislosti treba poznamenať, že účelom finančného zadosťučinenia nie je kompenzovať poškodeným stratu syna. Účelom finančného zadosťučinenia je do istej miery kompenzovať emocionálne útrapy poškodených smrťou syna vyvolané. Preto krajský súd na tento účel považoval sumu 10.000,- Eur za primeranú. Odvolací súd tak rozhodol v úmysle hľadať a nájsť spravodlivosť pre tých, ktorým ostali už len spomienky na svojho syna. Treba tiež pripomenúť, že rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy nie je ani len pokusom finančne ohodnotiť ľudský život. Pri úvahách o výške náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd nemohol neprihliadať na to, že je viazaný výškou uplatneného nároku, a preto nemohol poškodeným priznať viac, ako si uplatnili.

    Odvolací súd neurčil lehotu na plnenie (tzv. paričnú lehotu) podľa § 161 O.s.p. vzhľadom na druh a výmeru trestu, ktorý bol obžalovanému uložený, ako aj s poukazom na § 408 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože obžalovanému bol ihneď nariadený výkon trestu odňatia slobody. V takomto prípade otázka lehoty na plnenie sa bude odvíjať od okamihu výzvy oprávnených (poškodených) zaslanej obžalovanému.

    Z uvedených dôvodov krajský súd napadnutý výrok o náhrade nemajetkovej ujmy zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že podľa § 287 ods. 1 Tr. por. poškodenej Ž.T. priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- Eur a poškodenému M.T. priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- Eur, ktorú si každý z poškodených v trestnom konaní riadne a včas uplatnil." 


    Poznámky pod čiarou:
    1. § 288 Tr. poriadku veta prvá:
      "(1) Ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom." a, b
    2. § 1 Tr. poriadku:
      "Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb." ^
    3. § 228 Tr. poriadku č. 141/1961 Zb. (znenie platné od 1.1.1962 do 31.12.2005):
      "(1) Ak odsudzuje súd obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému majetkovú škodu, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok včas uplatnený (§ 43 ods. 2). 
      (2) Výrok o povinnosti obžalovaného na náhradu škody musí presne označovať osobu oprávneného a nárok, ktorý mu bol prisúdený. V odôvodnených prípadoch môže súd vysloviť, že záväzok má byť splnený v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti súčasne určí." 
      ^
    4. § 287 Tr. poriadku:
      "(1) Ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť škodu, ak je jej výška súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, pokiaľ škoda nebola dosiaľ uhradená." a, b, c
    5. Právne dokumenty Európskej únie súvisiace s problematikou obetí trestných činov:
      - Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní (2001/220/SVV)
      SPRÁVA Komisie podľa článku 18 rámcového rozhodnutia Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní (2001/220/SVV)
      SMERNICA Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25.10.2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV a, b
    6. § 83 Občianskeho súdneho poriadku:
      "Začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie." ^
    7. Z pohľadu priestupkového konania je potrebné doplniť do ust. § 20 Priestupkového zákona (obdobne ako to bolo doplnené v ČR) ustanovenie, ktoré stanoví, že lehoty premlčania priestupku počas trvania trestného konania spočívajú. ^
    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia