Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

QUO VADIS, PRIESTUPOK?  NEPREČÍTANÉ MagOff 

     
    Článok bol nastavený ako .
    23.01.2012Bc. Dušan Rybovič (Spracoval: Mgr. Matúš Huťka )
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač

    QUO VADIS, MISDEMEANOURS?

    BC. DUŠAN RYBOVIČ
    ŠTUDENT II. ROČ., MGR.
    PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA,
    FAKULTA PRÁVA
    E-MAIL: DUSAN.RYBOVIC@GMAIL.COM


    KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
    priestupok, objektívna zodpovednosť, osoba blízka, zákon o priestupkoch, správne konanie, dopravné priestupky, ochranné opatrenia, meranie rýchlosti radarom, právo nevypovedať

    KEY WORDS:
    misdemeanour, strict liability, close person, motor offences, Law on misdemeanours, administrative proceeding, traffic offences, injunctions, radars, the right to remain silent

    ABSTRAKT:
    Autor článku sa v úvode zaoberá definíciou priestupku, uvádza možné aplikačné problémy pri odhaľovaní priestupkov v cestnej premávke za pomoci stacionárneho radaru, reaguje na úvahu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) de lege ferenda zaviesť objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla za spáchaný priestupok a konštruktívne ponúka iné legislatívne riešenie, ktoré by mohlo byť využité na dosiahnutie legitímneho cieľa.. Autor tiež kriticky poukazuje na zmeny, ktoré priniesla nepriama novela zákona o priestupkoch v roku 2009 v súvislosti s inštitútom osoby blízkej. V závere článku sa autor venuje aj disparite vo výške pokút za dopravné a iné priestupky udeľované podľa tzv. sadzobníka pokút.

    SUMMARY/ABSTRACT:
    The author of the article, deals with the legal definition of misdemeanours, indicates potential application problems in detecting traffic offences using stationary radars and responds to the intentions of the Ministry of Interior of the Slovak republic de lege ferenda to introduce the concept of strict liability on the operators of vehicles for committed misdemeanours. The author also criticises the changes brought about by the amendment of the Law on Misdemeanours in 2009 in relation to the category of close person. At the end of the article the author deals with the financial disparity in the amount of fines for traffic misdemeanours and other misdemeanours.


    Quo vadis, priestupok?

    Podnetom na napísanie článku je avizovaná snaha Ministerstva vnútra Slovenskej republiky de lege ferenda na zavedenie objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za spáchaný priestupok. Dôvodom má byť snaha o zavedenie merania rýchlosti prostredníctvom stacionárnych radarov a tak efektívnejšie postihovanie priestupkov v doprave najmä pri prekročení rýchlosti a s tým spojená predpokladaná zvýšená bezpečnosť na cestách. Samozrejme, cieľ aký si kladie zákonodarca je plne legitímny, avšak spôsob, akým sa ho snaží dosiahnuť, vyvoláva viacero otáznikov.

    K definícii priestupku

    Podľa § 2 ods. 1 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch „Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone ...“. Použitie spojky „alebo“ a „a“ jednoznačne znamená, že ohrozenie alebo porušenie záujmu spoločnosti je imanentnou súčasťou priestupku, je jeho materiálnym aspektom. Naopak, výslovné označenie za priestupok či už v zákone o priestupkoch alebo inom zákone, je formálnou náležitosťou priestupku. V tejto súvislosti je potrebné akcentovať, že formálnym prameňom priestupku môže byť len zákon, nie akýkoľvek všeobecne záväzný prameň práva.[1]  Môže ísť napríklad o definíciu maximálnych povolených rýchlostí v zákone o cestnej premávke.

    V zásade teda platí, že prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti automaticky znamená porušenie formálnej časti definície priestupku, ale ešte nemusí znamenať porušenie či ohrozenie verejného záujmu spoločnosti a teda skutočnosť, že skutok je priestupkom. To, že nejde o fikciu, potvrdzuje aj rozhodnutie českého Nejvyššího správního soudu, v ktorom rozhodnutí súd riešil otázku prekročenia maximálnej povolenej rýchlosti a uviedol, že: „Zákon o přestupcích ani jiný právní předpis nestanoví přesnou hranici rychlosti jízdy motorovým vozidlem, jejíž překročení způsobí naplnění materiálního znaku přestupku. Správní orgány jsou povinny zkoumat vždy, když rozhodují, zda určité jednání je přestupkem či nikoliv, také otázku, jestli došlo k naplnění obou znaků přestupku, t.j. znaku formálního i znaku materiálního.”[2]

    Vzhľadom na rovnakú definíciu pojmu priestupok v českom aj slovenskom zákone, nie je dôvod na odlišný výklad a orgán prejednávajúci priestupok u nás by mal aktívne skúmať, či napríklad prekročenie rýchlosti napĺňa materiálny znak priestupku a preto je dôležité aby náležite zistil a posudzoval, kde, kedy, za akých okolností došlo k spáchaniu priestupku, prípadnú blízkosť obytných budov, škôl, prítomnosť chodcov či stav a povrch vozovky, ale aj iných relevantných okolností. Je preto vhodné položiť si otázku, či dokáže správny orgán z jednej fotografie, alebo z krátkeho videozáznamu náležite zistiť vyššie uvedené okolnosti a posúdiť, či došlo k naplneniu materiálneho znaku priestupku?

    Problematika odhaľovania priestupkov stacionárnym radarom podľa pripravovaných legislatívnych zmien

    V prípade, že by na takto monitorovanom úseku vodič[3]  prekročil maximálnu povolenú rýchlosť (prípadne spáchal iný priestupok), radar by fotograficky alebo aj kamerovo zaznamenal evidenčné číslo vozidla a prednú časť vozidla s vodičom. Následne bude prevádzkovateľovi[4]  (majiteľovi) vozidla písomne doručený rozkaz o uložení sankcie za priestupok spravidla s fotografiou. V prípade že podá do 15 dní odpor, alebo ak by išlo o priestupok, ktorý nie je možné prejednať v rozkaznom konaní[5] , tak bude prevádzkovateľ predvolaný na podanie vysvetlenia k priestupku. Prevádzkovateľ vozidla má stanovenú dokonca povinnosť v súvislosti s konaním o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky oznámiť orgánu oprávnenému objasňovať alebo prejednať priestupok osobné údaje osoby, ktorej zveril vedenie vozidla.[6]  Efektivita takejto úpravy takéhoto opatrenia je však sporná, pretože ak prevádzkovateľ uvedie napríklad ako osobu občana „exotickej“ krajiny, sú náklady na vypátranie a potvrdenie či vyvrátenie skutočností, ktoré prevádzkovateľ udáva, značné, výsledok neistý, avšak bez zistenia takejto podstatnej skutočnosti nie je jednoznačne možné ukončiť priestupkové konanie a je potrebné uplatniť zásadu „in dubio pro reo“. Pre úplnosť je však potrebné podotknúť, že v prípade ak osoba v konaní úmyselne uvedie nepravdivý alebo neúplný údaj, dopúšťa sa priestupku podľa § 21 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch so sankciou do 99 eur.

    V prípade, že by z videozáznamu alebo fotografie nebolo možné jednoznačne určiť vodiča vozidla, resp. priestupcu a prevádzkovateľ alebo iná osoba predvolaná na podanie vysvetlenia k priestupku by využila právo nevypovedať proti sebe alebo osobe blízkej, je veľmi pravdepodobné že by sa orgán prejednávajúci priestupok dostal do dôkaznej núdze a musel by konanie o priestupku zastaviť. Je preto viac ako zrejmé, že práve toto bolo dôvodom, prečo zákonodarca začal konať.

    Zrušenie inštitútu osoby blízkej vo vzťahu k priestupkom – legislatívna chyba či úmysel?

    Prijatiu nového zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov predchádzala pomerne veľká spoločenská diskusia. Médiá venovali značný priestor výške pokút, novým oprávneniam príslušníkov Policajného zboru, či maximálnym povoleným rýchlostiam. Skutočne priniesol veľké množstvo zmien, avšak jedna podstatná, ktorá nemá priamu súvislosť s pravidlami cestnej premávky zostala na konci zákona akoby nepovšimnutá.

    Pôvodné znenie ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o priestupkoch:

    „Každý je povinný podať správnym orgánom a orgánom oprávneným objasňovať priestupky nevyhnutné vysvetlenia na preverenie došlého oznámenia o priestupku (§ 67 ods. 2); podanie vysvetlenia sú oprávnené odoprieť, ak by im alebo osobám blízkym hrozilo nebezpečenstvo postihu za priestupok, prípadne za trestný čin alebo by porušili štátne alebo služobné tajomstvo alebo zákonom výslovne uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti.“.

    Novelizované znenie § 56 ods. 2 zákona o priestupkoch však už znie takto:

    „Každý je povinný podať orgánom oprávneným objasňovať priestupky nevyhnutné vysvetlenia na preverenie došlého oznámenia o priestupku (§ 67 ods. 2); podanie vysvetlenia je oprávnený odoprieť, ak by jemu alebo blízkej osobe spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania.“

    Zákonodarca tak z priestupkového konania odstránil podstatný a závažný inštitút, akým nepochybne je zákaz nútenia k inkriminácii seba alebo osôb blízkych v konaní o priestupku. V prípade, že osoba odmietne podať vysvetlenie ku priestupku, či už voči sebe alebo osobe blízkej, správny orgán už môže uložiť poriadkovú pokutu až do výšky 165 eur opakovane. Flagrantne tak dochádza k popretiu právnej zásady nemo tenetur se ipsum accusare, teda, že nikto nie je povinný svedčiť proti sebe. Samozrejme je možné argumentovať, že zásada je platná len pre trestné konanie a nakoniec samotná Ústava Slovenskej republiky v čl. 47 ods. 1 uvádza, že každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Ak by sme však pripustili reštriktívny výklad tohto článku, tak pripúšťame situáciu, kedy by vodič s vozidlom napríklad usmrtil osobu a na svoju obhajobu môže odoprieť výpoveď či dokonca klamať a v končenom dôsledku sa zbaviť obvinenia, zatiaľ čo druhý, „menej šťastný“ vodič pri prekročení rýchlosti má nielen za povinnosť usvedčiť samého seba, ale aj usvedčiť svojho príbuzného. Takýto stav je právne aj morálne neudržateľný a preto je potrebný extenzívny výklad a teda na konanie o priestupkoch sa musia primerane vzťahovať inštitúty trestného konania. „Je všeobecne známou skutočnosťou, že priestupky v zmysle štrasburgskej judikatúry majú trestnoprávny charakter. Preto podliehajú ochrane zaručenej v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (práv na spravodlivé súdne konanie), čl. 7 (Zákaz trestu bez zákona) a čl. 13 (Právo na účinné opravné prostriedky.) Ďalej aj ochrane zakotvenej v čl. 2 až 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných ľudských slobôd (odškodnenie za nezákonné odsúdenie a právo nebyť súdený alebo trestaný dvakrát)“[7] . Dokonca „Trestnoprávny charakter majú aj ostatné správne delikty“[8] . Rozhodne sa teda na inštitút osoby blízkej v priestupkovom konaní vzťahuje čl. 47 Ústavy a preto povinnosť svedčiť proti sebe samému resp. proti osobe blízkej je podľa nášho názoru protiústavná. Máme dokonca pochybnosť, či zákonodarca mal v úmysle dané ustanovenie zrušiť nakoľko dôvodová správa sa obmedzuje len na suché konštatovanie, že sa „novo vymedzuje, kedy možno odoprieť podať vysvetlenie, pričom sa už neuvádza právo odoprieť výpoveď z dôvodu ochrany utajovaných skutočností, resp. z dôvodu povinnosti mlčanlivosti, pretože povinnosti vo vzťahu k týmto skutočnostiam sú upravené v osobitných predpisoch.”.

    Aby bola celá problematickosť takejto úpravy úplná, tak podľa § 58 ods. 3 zákona o priestupkoch, priestupky objasňujú najmä orgány Vojenskej a obecnej polície, orgány Policajného zboru, alebo orgány Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky. Na základe osobitného zákona[9]  však vo vzťahu k osobe, od ktorej takéto orgány vyžadujú vysvetlenie, zostáva inštitút osoby blízkej vo vzťahu k priestupku zachovaný. Nastáva teda paradoxná situácia, kedy na jednej strane občan podľa zákona o priestupkoch síce je povinný poskytnúť súčinnosť voči sebe aj osobe blízkej, avšak uvedené orgány, ktoré objasňujú a prejednávajú drvivú väčšinu priestupkov nie sú oprávnené takúto súčinnosť požadovať, resp. občan ju môže odmietnuť.

    Je teda možné sa oprávnene pýtať, či zrušenie inštitútu osoby blízkej v zákone o priestupkoch je len legislatívnou chybou, alebo nedotiahnutou legislatívnou aktivitou, ktorá sa snaží demontovať práva občana v priestupkovom konaní. Prikláňame sa k druhej možnosti, nakoľko nedávne vyjadrenia ministerstva vnútra o zavedení objektívnej zodpovednosti možno považovať za druhú fázu demontáže práv občana v priestupkovom konaní.

    Objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla

    Objektívna zodpovednosť v doprave nie je v slovenskom práve neznámym pojmom. Ustanovenia o objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovateľom vozidla upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka[10] . V prípade, že je niekomu prevádzkou motorového vozidla spôsobená škoda, objektívne za ňu zodpovedá prevádzkovateľ vozidla.

    Prevádzkovateľom sa zvyčajne rozumie majiteľ vozidla, ale v zásade pôjde o osobu, ktorá má právnu a faktickú možnosť disponovania s vozidlom. Ak by namiesto prevádzkovateľa protiprávne použila vozidlo iná osoba a spôsobila by škodu, prevádzkovateľ vozidla by zodpovedal za škodu spoločne s ňou, ak by jej takéto použitie vozidla umožnil svojou nedbanlivosťou. Cieľom tejto úpravy, duchom zákona, je teda snaha zabrániť vzniku škody pro futuro, a ak už vznikla škoda, tak túto škodu odstrániť a nahradiť, pričom cieľom náhrady škody rozhodne nie je potrestanie vinníka.

    Naopak verejné právo sa so svojimi ustanoveniami snaží zabrániť konaniam, ktoré svojou podstatou ohrozujú právom chránené záujmy spoločnosti, a to bez ohľadu na to, či došlo ku vzniku reálnej škody. Cieľom a zmyslom je teda odhalenie páchateľa takéhoto konania, jeho potrestanie a eventuálne odstrašenie, pričom výška a spôsob sankcionovania je závislý od závažnosti takéhoto konania.[11]

    Podľa § 2 zákona o priestupkoch je priestupkom zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Ako by teda mohlo vyzerať objasňovanie priestupkov za použitia inštitútu objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla, ktorý by zároveň nemal možnosť odoprieť výpoveď voči sebe a osobe blízkej?

    Predstavme si situáciu, kedy orgán prejednávajúci priestupok v konaní o priestupku od prevádzkovateľa vozidla požaduje vysvetlenie ku priestupku, nakoľko vozidlo, ktorého je prevádzkovateľom parkovalo v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom. Bude mu predložená fotografia, na ktorej je vozidlo s čitateľným evidenčným číslom a je teda nepochybné, že sa jedná o vozidlo ktorého je prevádzkovateľom, z fotografie je evidentné že vozidlo parkuje v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, no nie je z nej možné určiť osobu, ktorá v tom čase bola vodičom vozidla a toto vozidlo zaparkovala. Ak by mal prevádzkovateľ možnosť využiť inštitút odmietnutia podania vysvetlenia, v tomto prípade by sa správny orgán dostal do dôkaznej núdze a pravdepodobne by musel zastaviť konanie podľa § 60 ods. 3 písm. b) zákona o priestupkoch, nakoľko sa nepodarilo zistiť konkrétneho páchateľa priestupku, alebo iným spôsobom zistiť páchateľa priestupku. Nakoľko však už zákonodarca tento „problém“ „odstránil“, tak prevádzkovateľ vozidla oznámi osobu, ktorá v tom čase mala byť vodičom vozidla.

    Nakoniec, podľa § 6 ods. 5 zákona o cestnej premávke prevádzkovateľovi vozidla takáto povinnosť prináleží priamo zo zákona. Čo sa stane, ak by táto prevádzkovateľom označená osoba, ktorá mala mať v predmetnom čase v držbe vozidlo, odmietala zodpovednosť za jeho spáchanie, napríklad tvrdila, že požičala vozidlo inej, tretej osobe a tieto by tento fakt vzájomne popierali? Je viac ako nepochybné, že by správny orgán musel začať pomerne rozsiahle, časovo a finančne náročné dokazovanie, aby zistil presne a úplne skutočný stav veci tak ako mu to ukladá Správny poriadok, resp. spoľahlivo zistil páchateľa priestupku. Kde je však motivácia správneho orgánu objasniť páchateľa priestupku, keď môže pohodlne zastaviť konanie pre nedostatok dôkazov a zodpovednosť za priestupok objektívne prejde na prevádzkovateľa vozidla? Zákonodarca akoby si neuvedomoval, že prevádzkovateľ vozidla sa na jednej strane stane rukojemníkom správneho orgánu, ktorý ak chce vyvodiť zodpovednosť za spáchaný priestupok nemusí viesť zložité a náročné dokazovanie a na druhej strane rukojemníkom priestupcu, ktorý sám nemá záujem na svojom postihu za spáchaný priestupok. Ak by sa chcel prevádzkovateľ vozidla proti takémuto správnemu rozhodnutiu brániť, mohol by tak urobiť jedine súdnou cestou a v konaní pred súdom sám viesť dokazovanie jednak že skutok nespáchal a hlavne dokazovať vinu inej osoby čo je v právnom a demokratickom štáte nepredstaviteľné a je v zjavnom rozpore s princípom prezumpcie neviny. Navrhovateľovi zákona akoby nezáležalo na odhalení a postihnutí páchateľa priestupku, ale len na vymožení si pokuty bez ohľadu na to, kto priestupok spáchal. Je teda potrebné si položiť otázku, dokedy bude priestupok definovaný ako zavinené konanie?

    Určité otázky, najmä u odbornej verejnosti vyvolala problematika leasingu. V zásade ide o obavy, že leasingová spoločnosť, ktorá je počas trvania doby leasingu majiteľom vozidla, bude objektívne zodpovedná za priestupky spáchané nájomcom, resp. osobou ktorej bolo zverené vozidlo do užívania. Podľa nášho názoru sú tieto obavy neopodstatnené. Podľa § 2 písm. am) zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa prevádzkovateľom vozidla rozumie „vlastník vozidla alebo ním určený držiteľ osvedčenia o evidencii časť I a časť II, ktorí sú zapísaní v osvedčení o evidencii časť I a časť II a oprávnení rozhodovať o použití vozidla, alebo vlastník vozidla alebo ním určený držiteľ technického osvedčenia vozidla, ktorí sú oprávnení rozhodovať o používaní vozidla“. Z uvedenej citácie je teda zrejmé, že osoba vlastníka môže byť odlišná od osoby prevádzkovateľa a teda v prípade leasingu bude síce majiteľom vozidla leasingová spoločnosť, ale prevádzkovateľom bude, resp. môže byť nájomca vozidla. Ako si zmluvné strany leasingu upravia vzťahy je plne v ich kompetencii. Tieto obavy by teda mali opodstatnenie len vtedy, ak by sme hovorili o objektívnej zodpovednosti majiteľa vozidla.

    Ochranné opatrenia ako alternatíva k objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa

    Hoci riešenie problému, s ktorým prišlo ministerstvo vnútra považujeme za nešťastné, cieľ ktorý si kladie, rozhodne považujeme za plne legitímny. V nasledujúcich riadkoch predstavíme návrh, ktorý podľa našej mienky nielenže dokáže dosiahnuť ciele, aké si kladie ministerstvo, ale je aj v súlade s lege artis. Zákon o priestupkoch, okrem iného pozná aj tzv. ochranné opatrenia, pričom podľa § 16 sú ochrannými opatreniami:
    1. obmedzujúce opatrenie,
    2. zhabanie veci.

    Podľa nášho názoru príslušný inštitút nie je vôbec využívaný, pričom vhodnou legislatívnou úpravou by sa mohol dosiahnuť značný potenciál. Preto navrhujeme zavedenie inštitútu ktorý môžeme nadnesene nazvať „Tri krát a dosť“ a to v takejto podobe. Ak sa zistí, že s vozidlom bol spáchaný priestupok, pričom sa nepodarí zistiť vodiča, teda páchateľa priestupku, bude prevádzkovateľ vozidla na túto skutočnosť upozornený. V prípade, že s vozidlom bude v priebehu roka spáchaný ďalší takýto priestupok a nebude možné zistiť páchateľa priestupku, bude voči prevádzkovateľovi vozidla začaté správne konanie o dočasnom vyradení vozidla z prevádzky na pozemných komunikáciách, vzhľadom na to, že s vozidlom sú páchané priestupky a prevádzkovateľ nezjednal nápravu. Zároveň sa prevádzkovateľovi umožní, po zložení peňažnej záruky (napríklad vinkuláciou v banke), podmienečne používať vozidlo v cestnej premávke a určí sa skúšobná doba. V prípade, že by došlo v skúšobnej dobe k spáchaniu ďalšieho priestupku pri ktorom nebolo možné zistiť páchateľa priestupku, vozidlo sa na určenú dobu vyradí z prevádzky na pozemných komunikáciách. V prípade, že v skúšobnej dobe nedôjde k spáchaniu priestupku, peňažná záloha sa vráti.

    V celom tomto konaní by sa plne rešpektoval inštitút osoby blízkej aj zákaz sebaobviňovania, na prevádzkovateľa by v tomto smere nebol vyvíjaný žiadny nátlak. Prevádzkovateľ by bol včas na problémy s prevádzkou vozidla upozornený a mal možnosť tieto problémy včas odstrániť. Zároveň je tento inštitút aj prísnejší vo svojej podstate, nakoľko pri objektívnej zodpovednosti stačí, že dochádza k uhrádzaniu pokút, ale samotnému porušovaniu zákona to nezabraňuje. Nami prezentované riešenie však zabráni užívaniu vozidla v cestnej premávke, teda v čase keď je vozidlo vyradené, nie je ním možné páchať ďalšie priestupky. Takýmto spôsobom by bolo možné postupovať voči fyzickým aj právnickým osobám bez rozdielu.

    Záver

    Takmer každý deň sme v médiách svedkami tragických dopravných nehôd a popri tom sa takmer vždy spomenie vyjadrenie kompetentných o tom, že zvýšenie pokút by tomu zabránilo. Médiá s veľkou pompou privítali nový tzv. sadzobník pokút, resp. jeho prílohu č. 1, ktorá má byť akýmsi kladivom na cestných pirátov. Vo veľkej miere sa prezentovalo sprísnenie pokút za rýchlosť. Napríklad prekročenie rýchlosti v obci o 11-15 km/h je sankcionované pokutou 30 eur. Podľa toho istého sadzobníka, avšak prílohy č. 2, ktorá akoby pre médiá ani neexistovala, je sankciou za drobné ublíženie na zdraví pokuta 30 eur. Poškodí niekto občanovi jeho zaparkované vozidlo na parkovisku a spôsobí škodu nižšiu než malú? Odcudzí niekto v obchode tovar a dopustí sa tak priestupku? Koná tak pod hrozbou sankcie 30 eur. Ministerstvo vnútra teda kladie vodiča, ktorý prekročí rýchlosť o 11-15 km/h v obci z hľadiska sankcie na úroveň zlodeja, osoby čo inému drobne ublíži na zdraví, alebo osoby, ktorá inému poškodzuje majetok. Aby toho nebolo málo, tak so stúpajúcou intenzitou sa prezentuje, že výška pokuty nepostačuje, pretože vodiči resp. prevádzkovatelia vozidla sa vyhovárajú na osobu blízku, že záznamy zo stacionárneho radaru nepostačujú na obvinenie konkrétnej osoby a teda, že cestní piráti zostávajú nepotrestaní a podobne. Všeliekom má byť práve objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla. Určite sa zhodneme s ministerstvom vnútra, že násilná alebo majetková kriminalita, aj keď nedosahuje intenzitu trestného činu je veľkým problémom a po vzore objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla by mala byť zavedená aj objektívna zodpovednosť napríklad majiteľa verejného priestranstva. Ak napríklad na parkovisku, ktoré je v správe mesta, resp. je jeho majiteľom a dokonca na ňom vyberá parkovné, občanovi neznámy páchateľ úmyselne poškodí vozidlo a dopustí sa tak priestupku, nech za priestupok objektívne zodpovedá mesto, resp. jeho štatutárny orgán teda primátor. Ak v zábavnom podniku neznámy páchateľ drobne ublíži občanovi na zdraví a dopustí sa tak priestupku, nech za priestupok objektívne zodpovedá majiteľ prevádzky. Sú takéto návrhy absurdné? Rozhodne sú analogické s návrhom ministerstva vnútra na zavedenie objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla.
    Cieľom tohto článku rozhodne nie je bagatelizovať prácu dopravnej polície, ktorá svojou prácou skutočne pomáha na cestách, ale poukázať na to, že vplyvom legislatívnych snáh sa z dopravných priestupkov a dopravnej polície vytvára akási mašinéria na výber pokút, ktoré už však ani pokutami často nemožno nazvať. Veď ako sa má občan cítiť, keď sa dokonca zverejňuje plánovaná suma za výber pokút? Z priestupcu sa stáva skôr daňovník a z pokuty daň. Ak by mali legislatívne zmeny pokračovať týmto tempom a týmto štýlom, je veľmi pravdepodobné, že každý vodič, každý prevádzkovateľ vozidla bez ohľadu na to čo urobí alebo neurobí, zaplatí svoju ďalšiu „daň“. Zároveň by sa mal zákonodarca zamyslieť aj nad výškou pokút najmä za priestupky proti verejnému poriadku, občianskemu spolunažívaniu alebo majetku, nakoľko sankcie za ne v porovnaní so sankciami za dopravné priestupky pôsobia neprimerane a svojou „prísnosťou“ rozhodne nepôsobia odstrašujúco.

    Poznámky pod čiarou:
    1. POTASCH, P. Komparatívne perspektívy verejnoprávnych deliktov. Bratislava: Eurokódex. 2011, ISBN 978-80-89447-53-4, str. 65. ^
    2. Rozhodnutí Nejvyššího správního soudu sp. zn. 5 As 104/2008 - 45. ^
    3. Vodičom je osoba, ktorá vedie vozidlo podľa § 2 ods. 2 písm. u) zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých predpisov. ^
    4. § 2 písm am) zákona NR SR č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. ^
    5. § 87 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. ^
    6. § 6 ods. 5 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. ^
    7. BABJAKOVÁ, E. Súdne preskúmavanie rozhodnutí o administratívnych sankciách. In POTASCH, P. (ed.): Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vozič. ISBN 978-80-89447-35-0, Bratislava: 2010, s. 8. ^
    8. tamtiež ^
    9. Zákon NR SR č. 171/1993 Z. z o policajnom zbore; zákon NR SR č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii; zákon NR SR č. 124/1992 Zb. o vojenskej polícii; zákon NR SR č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže. ^
    10. §§ 427 – 431 Občianskeho zákonníka. ^
    11. K historickým aspektom priťažujúcich a poľahčujúcich okolností pri správnych deliktoch/priestupkoch pozri: POTASCH, P. Povojnová právna úprava správnych deliktov – priestupkov a jej možné reflexie v súčasnosti. In Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae. Bratislava: Paneurópska vysoká škola. 2010. 3/2010, ISSN 1337-6810, str. 46 – 47. ^
    knicainee (neregistrovaný užívateľ)    13. január 2013 07:41
    + - Hodnotenie:0 Počet hodnotení:0
    knicainee (neregistrovaný užívateľ)    13. január 2013 07:41
    + - Hodnotenie:0 Počet hodnotení:0
    DeroQuorT (neregistrovaný užívateľ)    12. január 2013 14:39
    + - Hodnotenie:0 Počet hodnotení:0
    seagwheet (neregistrovaný užívateľ)    12. január 2013 13:02
    + - Hodnotenie:0 Počet hodnotení:0
    seagwheet (neregistrovaný užívateľ)    12. január 2013 08:08
    + - Hodnotenie:0 Počet hodnotení:0
    Dušan Rybovič    17. február 2012 12:27
    Dobrý deň,

    problematike leasingu aj požičovní sme sa čiastočne venovali v článku, mám za to, že pri požičovniach problém nebude, lebo požičovňa si predsa vedie evidenciu komu auto požičala, takže tieto informácie uvedie v odpore. Sám som zvedavý ako sa začne novela aplikovať.
    + - Hodnotenie:0 Počet hodnotení:0
    Ján Teluch    1. február 2012 09:04
    Hm
    Je mozne niekoho trestat za vec ktoru nemoze ovplyvnit aj ked som v dobrej viere urobil maximum aby som to zabezpecil? Poziciam niekomu auto, a aby som zabezpecil dodrziavanie pravidiel cestnej premavky atd. podla §6a tak dotycneho poucim a dokonca s nim podpisem zmluvu o pozicke kde ho zaviazem plnit pravidla cestnej premavky, a potom on napriek tomu tieto pravidla porusi, akym pravom ma chce stat trestat, to proste neovplyvnim.
    A tiez by ma zaujimalo ako to bude v pripade pozicovni aut, to bude pozicovna platit pokuty za vsetkych zakaznikov?
    + - Hodnotenie:0 Počet hodnotení:0
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti
    MailPošlite svoj príspevok

    Zaslanie odborného príspevku na zverejnenie na portáli UčPS

    Podmienky zverejnenia